pondelok, 23. decembra 2013

Vraciam sa k životu AKA už je po všetkom

Ahoooojte! Keď sa pozriem na dátum posledného príspevku, tak sa cítim všelijako. A keď sa pozriem na nočný stolík a tú kopu RC kníh, tak sa cítim vyslovene blbo (a strach ma oblieva, keď si predstavím, že koľko sa musím učiť :/), ale... Oktáva riešila stužkovú (a dozvukyyyy!! :D) a to nie je len tak.

Prvé dva decembrové týždne sa niesli v znamení riešenia všetkého okolo stužkovej na poslednú chvíľu. Takže bolo úplne bežné, že som zo školy prišla domov o pol ôsmej večer. A ešte sa trebalo učiť... Knihy, blog a iné voľnočasové aktivity boli tabu. Všetko zbehlo ako voda a veľký deň D bol tu. 14.12. mala najepickejšia trieda sveta stužkovú, na ktorej mala najväčšie učiteľské legendy našej školy. Ktoré odišli o tretej ráno. No a my sme domov došli okolo tej pol ôsmej. Hej, bolo úžasne. Len všetko zbehlo hrozne rýchlo. 


Keďže to boli jedne 14 dňové fofry, školu som zanedbala tak, že v podstate od stredy budem musieť byť zahrabaná v knihách, lebo meškám strašne veľa, mám pocit, že som dutá (viac ako predtým, takže to už asi fakt je zlé) a vôbec - výčitky svedomia sú sviňa a ja viem, že som to všetko strašne zanedbala. Mám čo robiť. 

No ale, mám to všetko rozplánované a teror začína až v stredu, takže teraz ešte môžem na veselšiu nôtu - okrem minulotýždňvej stužkovej sa u mňa diali dozvuky, z ktorých som sa vrátila včera poobede. Bledá a s kruhmi pod očami. Úprimne - čakala som väčšiu žúrku. Vzhľadm na to, že  poznám párty povahu mojej triedy, som myslela, že to bude oveľa divokejšie. Ale nevadí, bolo skvelo. A aj tak hrozí, že mi zajtra spadne hlava do šalátu.

Pomaly, ale isto, sa dostávam do nostalgicko-depresívno-melancholického stavu, lebo sa to všetko skutočne blíži do finishu a to je strašne zvláštna predstava. S istými ľuďmi chodím do triedy dvanásť rokov a zrazu to má všetko skončiť... Čudné, čudné, čudné... Som zvedavá, kedy mi dôjde, že končíme strednú školu a začína čosi reálne. 

Moje plány na prázdniny sú pomerne jednoduché - spať, učiť sa, čítať, jesť. V tomto poradí. A trošku sa zorientovať v oblasti prihlášok. A asi sa konečne rozhodnúť, kde si tie prihlášky dávam, lebo... Už by vážne bolo načase. 

Zatiaľ sa lúčim, idem si trocha čítať a potom piecť a piecť a piecť a piecť, nech mi konečne dôjde, že zajtra je Štedrý deň, lebo so všetkým okolo... No, my toho roku Vianoce nemáme, my máme stužkovú. Všetkým želám krásne prázdniny! :))

Úplne na záver pridávam video z pečatenia triednej knihy. Neviem sa naňho prestať pozerať. Inak - celé to točil, strihal, upravoval a dával dokopy spolužiak, ktorý sa hlási na FAMU za režiséra. Ja som ho ocenila bujarým vnútorným potleskom. 


nedeľa, 1. decembra 2013

Recenzia: David Levithan - Den co den

Mnoho ľudí sa v dnešnej dobe sťažuje na stereotypnosť svojich životov. U hlavnej postavy knihy Den co den by takáto sťažnosť nebola na mieste. Záhadný A (tak sa totiž hlavná postava volá) totiž každých dvadsaťštyri hodín strávi ako niekto iný. V inom tele, v inom meste, s iným osudom a problémami. Jeho život by ste za nudný označili iba ťažko, a to platí aj v prípade samotnej knihy. 

Aj keď dĺžkou táto kniha veľmi jednohubku nepripomína, veľmi rýchlo po jej otvorení, ju aj zatvoríte, a nie, nebude to tým, že by ste jej príšernosť nemohli zniesť už ani minútu. Skôr naopak. V mojom prípade šlo necelých 350 strán "dole" za jedno nedeľné popoludnie. A bolo to veľmi príjemne strávené popoludnie.

David Levithan je autor, s ktorým som tú česť ešte nemala, no vždy som na jeho tvorbu bola zvedavá. Mnohí jeho knihu Den co den porovnávajú s dielom Kým dopadnem od Lauren Oliver. Ak môj blog sledujete od ranných začiatkov, mohli ste si všimnúť, že ku knihe nemám práve pozitívny vzťah, preto som túto knihu, aj napriek nádhernej obálke, otvárala s istými obavami. Tie sa však rozplynuli už na prvej strane.

A od svojho života veľa neočakáva, byť každý deň niekým iným vám zruší akékoľvek plány do budúcnosti. Nikdy iný život nepoznal, a tak nevie aké to je, mať stabilnú základňu priateľov, podporujúcu rodinu a vôbec ľudí, ktorým by na vás záležalo. Svojmu osudu sa nijako neprieči, len ho pasívne prežíva bez toho, aby sa snažil čokoľvek a akokoľvek zmeniť. K svojim "hostiteľom" bol vždy ohľaduplný a prepožičaný deň sa snažil prežiť čo najneinvazívnejšie. Až kým sa nezobudí v tele mladého stredoškoláka, prežije najlepší deň svojho života a spozná lásku. Vtedy začne sebecky myslieť len na seba a telá, ktoré si na 24 hodín pravidelne prepožičiava sa preňho stanú iba obyčajnými nástrojmi a nepodstanými nádobami. Dostáva sa do kolotoča všedných romantických problémov okorenených o kúsok nevšednejšie prekážky.

Ak odložím svoje ja stelesňujúce ukričanú fanynku, ktorá si Den co den zamilovala, kniha je obyčajným príbehom mladých ľudí, ktorých láske okolnosti neprajú. David Levithan však vzal tisíckrát obohraný, klišeoidný príbeh a pretvoril ho na niečo neskutočne originálne, v čom by ste akékoľvek klišé hľadali márne. Namiesto problémami s rodičmi, školou a žiarlivostnými scénami, sa mladá dvojica musí popasovať s oveľa komplikovanejšími dilemami - morálka, odporné využívanie, ničenie cudzích životov atď. Najväčšou výzvou je však odpovedať si na otázku či to za to všetko skutočne stojí a predovšetkým - či na to obaja majú dostatočne silný žalúdok.

Kniha je tak neobyčajne obyčajná, že s čistým svedomím môžem vyhlásiť, že nič podobné som nikdy nečítala. Milostných príbehov tu bolo veľa, no nápadom sa málo z nich môže rovnať tejto knihe. Aj tá najlepšia kniha však môže mať isté nedostatky, a nevyhlo sa tomu ani toto dielko. Akokoľvek originálne to je, po čase skĺzol autor do monotónnosti - aj napriek tomu, že A vystriedal hneď niekoľko zaujímavých tiel (od narkomana, cez kocku, až po náboženského fanatika... A to zďaleka nie je všetko). Čítate ďalej, pretože vás zaujíma ako to celé dopadne, z napätia vo vedľajšej linke si budete trhať vlasy - tá vlastne aj dôjde k veľmi prekvapivému záveru - no na pár úsekoch sa nevyhnete pocitu, že áno pekné, ale niečo podobné tu bolo už pred štyridsiatimi stranami. Problém vidím v tom, že autor nie úplne 100% využil tú možnosť, ktorá sa mu ponúkla. Aj keď medzi riadkami sme stále našli nejakú hlbšiu myšlienku vystihujúcu dianie okolo aktuálneho tela, v ktorom A sídlil, po čase to stále skĺzlo k tomu ako sa musel čo najskôr stretnúť so svojou osudovou láskou. Každý. Jeden. Deň. Škoda, škoda, škoda...

Nič to však nemení na tom, že kniha je veľmi čitateľná, takže je prečítaná raz dva. A autor bezpochyby oplýva schopnosťou vtiahnuť čitateľa do deja. To všetko teda z knihy spraví dokonalý kúsok na lenivé nedeľné popoludnie, ktoré zanechá veľmi dobrý dojem.


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia

nedeľa, 24. novembra 2013

Recenzia: Fantastická 55

Ste milovníci fantasy, no hrubé - a hriešne dlhé - knihy niekoľkoknižnej populárnej série vás odrádzajú už pri prvom pohľade? Mladé slovenské vydavateľstvo Hydra pozbieralo "šuflíkovú" tvorbu známych, no aj menej známych "česko-slovenských" autorov a vydalo ju knižne, aby si každý fantasy nadšenec vedel v niekoľko sto stranovej knihe prísť na svoje. 

Fantastická 55 je multižánrový súbor poviedok, ktorý obsahuje celú škálu príbehov. Od fantasy, cez grotesku až po horor. Stretnete sa tu s váženými a vážnymi čarodejnicami, no prejdete aj cez bránu pekelnú a zažijete pravé stredoveké mučenie. To všetko vytvorí tristo strán kabelkového formátu, ktoré si budete môcť vychutnať aj pri rannej ceste autobusom. Niektoré z diel sú vyslovene jednohubky, ktoré vám spríjemnia akékoľvek krátke čakanie v rade.

Knihu, ktorá by bola súborom krátkych diel viacerých autorov, som ešte nemala možnosť čítať, preto celkom neviem ako ju ohodnotiť. Takýto typ čítania má nespočetne veľa výhod. Medzi ne patrí už spomínaná dĺžka jednotlivých príbehov. Čo však ešte vnímam pozitívne, no zároveň mi to do noty veľmi nesadlo, je fakt, že pri jednom príbehu strávite maximálne pár minút. Na jednej strane je to fajn - všetko podstatné sa dozviete na pár stranách, na ktorých si síce krátko, no za to koncentrovane vychutnáte autorov štýl a jeho mágiu so slovami. Na strane druhej mi to však prekážalo. Je to asi len vec zvyku, no na to, aby som si k postavám vytvorila nejaký vzťah a príbeh sa mi dostal pod kožu, potrebujem viac ako pár strán. Preto ma kniha nestrhla tak, ako by som si pri dobrej knihe priala. Striedaním krátkych príbehov, som sa nevedela "dostať medzi písmenká", a preto som pri čítaní možno zrelaxovala, no nikdy som nebola úplne ponorená do príbehu, skôr som to všetko tak flegmaticky sledovala z diaľky.

V usporiadaní jednotlivých poviedok nenájdete žiadnu logickú súvislosť alebo iný kľúč, podľa ktorého by ste odhadli, čo vás čaká v ďalšom príbehu. A tak človek skáče od čarodejníc z doby minulej do krvavej reality doby prítomnej. Kvalita a celkové prevedenie sa poviedku od poviedky líšilo - čo je logické. Na svoje si prídu milovníci opisov, ktorým dianie do príbehu až tak netreba, no ukrátení nezostanú ani adrenalínoví nadšenci, ktorí v knihách vyhľadávajú akciu. Ak narazíte na poviedku, ktorá vám až tak nesadla, nie je problém, jednoducho ju preskočíte a začítate sa do niečoho vám príjemnejšieho bez toho, aby ste sa trápili, že ste prišli o niečo podstatné. Poviedky na seba nijako nenaväzujú, takže môžte skákať od jednej k druhej ako chcete.

Nenáročná oddychovka na pár večerov je spestrená ilustráciami, takže ulahodí nie len milovníkom poviedok, ale aj umeleckému oku, ktoré sa rado pokochá farebnými, no aj čienobielymi náčrtkami, ktoré dotvárajú "scary" fantasy atmosféru tejto zbierky. Čo sa týka môjho hodnotenia... Mne kniha až tak nesadla, no rozhodne má potenciál spestriť zopár večerov, takže ak máte radi fantasy - hor sa do toho!


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Hydra

utorok, 19. novembra 2013

Mesačná Chvastačka -SEPTEMBER & OKTÓBER 2013

Meme organizuje Judit. 

V septembri sa chvastať nebolo čím, no október bol na knihy dosť bohatý, takže po dvoch mesiacoch prichádzam znova s mesačnou chvastačkou. Aj keď trocha oneskorene a samotný november sa už prehupol do druhej polky, ale skôr som nestíhala. :D

Času na čítanie je málo, ale to však nebráni mojej "knihy-zhromažďujúcej" duši, aby si rozširovala knihovničku o kúsky, na ktoré nemá síce absolútne čas, ale raz sa k nim určite dostane. (Viď. včerajšok a moja kúpa totálne nepodstatných kníh od Ikaru, ktoré boli v 50% zľave. No nekúp to! :D)

Až sa hanbím priznať, no všetky knihy, čo som za ten čas získala, patria do kategórie recenzných výtlačkov. A že ich je dosť. Hovorím o siedmych kusoch, ktoré vytvorili celkom peknú hromádku. 

Začnem septembrom, v ktorom mi do knihovničky pribudla len jedna kniha - výtlačok Divočiny. Recenzná kópia si ešte stále dovolenkuje v Dubline, takže moju poličku zdobí jej prepracovanejšia kolegyňa. Recenziu na Divočinu si môžte prečítať na tomto linku

Už si veľmi nepamätám, v akom poradí mi knihy prichádzali v októbri, takže to zhrniem tak dokopy.

Z AlbatrosMedia mi kuriér doručil Rebelov Večnosti, V Pasci a Den co den. V Pasci som prečítala už dávnejšie - recenzia tu, no a recenzia na Rebelov bola už tiež zverejnená - link. Den co den je na zozname, snáď sa k nemu do konca mesiaca dostanem, lebo kniha vyzerá úžasne aj na prvý "chyt" aj na prvé prelistovanie. 



Ďalej tu mám Serafínu, za ktorú ďakujem vydavateľstvu Fragment. Knihu mám už úspešne za sebou. A bola čarovná, čarovná čarovná... Viac v tejto recenzii.

No a nakoniec knihy z vydavateľstva Hydra. Za október tu sú dva kusy, no po tretí som si už bola na pošte - to však až v novembrovej chvastačke. Októbrový je však Vlčí brat a Fantastická 55. Vlčí brat je už úspešne za mnou (recenzia tu), Fantastická 55 je, podobne ako Den co den, na zozname a už som do nej úspešne založila záložku, takže začíname... :)



Tak to bol môj knižný september/október. Čo vy? Koľko ste toho prečítali? Pod akými novými knihami sa vám najnovšie prehýba knihovnička? 

Inak, fotky sú upravované cez takú super stránku, ktorú som objavila pred polhodinou a mám pocit, že som si ju zamilovala viac ako Instagram. :D Preto možno prepáčte za prílišnú "efektnosť" fotiek, ale keď som sa s tým raz začala hrať, tak som nevedela prestať. :D 

nedeľa, 17. novembra 2013

Recenzia: Rachel Hartman - Serafína - Skrytá tvár (Serafína #1)

Prečítali ste už všetko, čo sa o drakoch prečítať dalo, no aj tak sa vám ešte nechce ich svet, plný chŕliaceho ohňa a trblietajúcich sa šupín, opustiť? Netreba zúfať, Young Adult literatúra má vo svojich radoch nový fantasy prírastok, ktorý môže smelo konkurovať takým dielam ako sú Eragon alebo Eon.

Serafína je mladá dievčina so zaujímavým rodokmeňom. Žije v svete, kde zavládol po ťažkých bojoch medzi drakmi a ľuďmi mier. Aj keď to oproti minulosti vyzerá ružovo, nejaké veci sú stále vnímané ako tabu - a práve takou vecou je Serafína. Nenápadnej učiteľke hudby na kráľovskom dvore prinesie smrť ľudského princa, z ktorej je obvinený drak, veľa záhad, tajomstiev, dobrodružstva a možno aj lásky.

Musím povedať, že už sa mi dlho do rúk nedostala tak kvalitne spracovaná kniha. Či už od samotného nápadu, zápletky, bočných liniek, spleti tajomstiev, rozvoja charakterov, otvorenému koncu, lovestory, až po obálku a preklad, ktoré musím pochváliť. Obzvlášť ten preklad. Vydavateľstvo odviedlo s touto knihou kus roboty, ktorý sa odrazí aj na celkovom čitateľskom zážitku, ktorý hodnotím viac ako pozitívne, o tom však až neskôr.

Prevažná časť deja sa odohráva v spoločnosti vysokých politických hodnostárov - pravdupovediac, v spoločnosti tých najvyšších, ktorí riadia všetko, na čo si len spomeniete - čo knihe automaticky dopomohlo k získaniu mojich sympatií. To však nie je to jediná, vďaka čomu si ma kniha získala.

Serafína je jednou z mála hrdiniek, ktoré vám nelezú na nervy. Budete ušetrení akejkoľvek ufňukanosti, ktorá by ju mala "akože" robiť zaujímavou. Získa si vás svojim triezvym uvažovaním, ktoré je od začiatku veľmi sympatické. A keď sa objaví sympatický Kiggs, ktorý v ohnivej Serafíne rozdúcha plameň, narozdiel od iných hrdiniek to spáli len jej srdce, nie aj mozog. Okrem Serafíny mi k srdcu prirástol už spomínaný Kiggs. Ja osobne som si ho zamilovala od prvej strany, na ktorej sa objavil a potom som napäto čakala a čakala či bude tejto dvojici dopriate šťastie. Keď boli spolu, nechýbal im humor, iskra, napätie... Zhltla som ich jednoducho aj s navijakom a prežívala všetky prekážky spolu s nimi.

Autorka nám o tomto dračom svete povedala všetko, čo bolo pre príbeh podstatné, no nezahltila tým čitateľa v úvodných kapitolách. Jednotlivé fakty, históriu a komplikované rodinné a spoločenské vzťahy dávkovala postupne a podarilo sa jej to zasadiť do príbehu vždy v ten najvhodnejší moment - nepôsobilo to umelo alebo rušivo, jednoducho ste to všetko vnímali nejako postupne, a ani ste si nevšimli, že si od príbehu na chvíľku odskočila, aby čitateľovi čosi ozrejmila.

Po dočítaní som márne hľadala akékoľvek negatíva. Kniha si ma veľmi ľahko získala a ja som si čítanie skutočne užila. Keď sa však na to spätne pozriem, musím povedať, že pri istej časti v úvodných kapitolách, som zostala v rozpakoch a celkom sa obávala, že čo za dielo sa z toho vykľuje. No aj tento "psycho" odtienok, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou knihy, som začala s postupujúcim príbehom vnímať pozitívne.

Úprimne, keď som do knihy išla, neočakávala som nič výnimočné. Predsa len, napísať v dnešnej dobe kvalitný fantasy príbeh je čoraz viac komplikované. O to viac som bola prekvapená, ako som si knihu užila. Suma sumárum - knihou som zostala nadšená. Mala všetko, čo by mať mala a ja som ani raz necítila, žeby v príbehu čosi škrípalo, nebodaj mu niečo chýbalo. Na konci toho zostalo ešte veľa nevypovedaného, takže ja pevne dúfam, že vydavateľstvo Fragment prinesie na naše knižné pulty aj pokračovanie tejto výnimočnej knihy.


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Fragment.

pondelok, 4. novembra 2013

Vybíjam si frustráciu vol. 2

"No čo moji zlatí, ako ste si oddýchli cez prázdniny? November je tu! Už si uvedomujete ako sa nám tá maturita krásne blíži?" - toť povzbudivé slová mojej biologičky. Akoby nestačilo, že som celý piatok a sobotu pres*ala s biolou. Nie žeby mi to vadilo, len mám depresie z chémie, ku ktorej som sa ešte nedostala. :/ Za to biológiu viem excelentne. :D A nestíham. Nič!

No aby toho nebolo málo... Dnes na slovenčine moja drahá spolusediaca vytiahla "ľajstre" čudného ružového papiera s kopou koloniek. Ževraj nejaká prihláška - to hlásali hrubo vytlačené slová v hlavičke. Pche! Prihláška... (Chudáčka, má až dve školy, na ktorých je odbor, ktorý chce študovať. Nejaká dramaturgia a čosi s hudobným manažmentom. A prihlášky treba poslať do konca novembra. Tečú jej nervy. Mne tak budú o dva mesiace. Ona sa vtedy už bude rehotať... :D)

Ešte mi povedzte, že na ktorej lekárskej fakulte (a či vôbec) by som najradšej zakotvila a bolo by po probléme. Respektíve by mi stačilo, aby mi niekto vykecal ten stupidný nápad hlásiť sa na fakultu, ktorá berie najmenej ľudí a ktorej systém je pomerne čudný, no mňa to fascinuje. :D A vlastne, najlepšie by bolo, keby mi niekto povedal, na čo mám, na čo nie a čo to mám vlastne študovať. Po dvoch mesiacoch intenzívnej prípravy na medicínu (priznávam, október som sa učila strašne málo, zato už štvrtý deň novembrového charakteru makám ako blázon), totiž akosi neviem kto som, čo som, čo chcem, či na to mám, či to nie je blbosť, prečo si vôbec myslím, že by ma mali prijať, nevezmú ma, nevezmú ma, určite nie, prečo by ma nevzali, jasné, že hej, nie som sprostá, som hlúpa, nič neviem... A tak akosi. Taká šialená schizofrénia. :D 

Pointou tohto príspevku je... Neviem. Potrebujem sa virtuálne socializovať a vybúšiť do nevinnej klávesnice všetky moje neistoty, blbé nápady apod. 

Aby toho nebolo málo, nejako som zistila, že sa asi učím z blbých materiálov. A nikde neviem vierohodne zistiť, Z ČOHO VLASTNE by bolo najlepšie sa učiť. Kill me now. :D A mám pocit, že sa učím málo (keď toto počuje kamarátka, už ju svrbí ruka. Stále má na to argument - Ja sa učím málo. Nebuď šialená, ty sa učíš a vieš! Som šialená, mám byť z čoho. :D), mám neuspokojivé výsledky (mám jednotky, okrem fyziky, z tej sú dvojky, ale stále mám pocit, že je to málo). Spolužiačka, ktorá sa tiež hlási na medicínu, to tento rok trocha nezvláda a jej študijné výsledky sucks. Ja by som si ublížila, mať také známky. Minimálne by som na seba bola nasratá, a o svoje prijatie sa bála ešte viac. Ona? Ona je v chille. Chodí na doučovanie = určite ju vezmú všade. ALE JA NECHODÍM! Čo zo známok v škole? Nikde ma nevezmú!

A áno, tečú mi nervy. :D

Knihy? Tie vidím všade okolo mňa. A celkom sa mi darí ich aj čítať. Pomaly, pomaly, pomalšie ako pomaly, ale dá sa. A aj tak mám stále výčitky svedomia, keď ich do rúk vezmem inokedy ako večer pred spaním na desať minút. Ten čas sa totiž dá využiť na vypracovanie otázok na prijímačky do Prahy, na komplexné zopakovanie fyziky, na zaplakanie nad chémiou... 

Stručne a jasno, asi mi hrabe. Podpora doma je nijaká. Mamka zo mňa nechce mať doktorku = uč sa, choď kde chceš, ale psychickú podporu odo mňa dostaneš fakt len vtedy, keď budeš psychicky na dne. Sama si si zmyslela, sama si rieš. Hurá! Kašlem všetko, nejdem na výšku. 

V podobnom duchu sa nesie môj úžasný život oktávanky. A ešte sa chodíme pravidelne v piatky ventilovať. A riešime stužkovú. A video na stužkovú. A ja, akčná krava, som riešila fotky na oznamka a teraz riešim tortu na stužkovú. Prečo? Lebo som blbá. Mohol to urobiť niekto iný, ale keď som počula tie nápady mojich spolužiakov, ktorým je jedno, že aká tá stužková bude, hlavne nech je čo najlacnejšia, tak vo mne skypela žlč, pocítila som charakteristický nával energie a zapla sa do môjho najakčnejšieho módu (mamkinými slovami - naspeedovaná veverička). Čo už vnímajú všetci. Ešte aj učiteľky... 

A tak lietam z triedy do triedy, v kuse s telefónom/hŕbou papierov/testovnicami v ruke. A zatiaľ čo zvyšok rodiny sedí v kuchyni okolo stola, vidia sa po troch mesiaoch a všetci sú akosi radi, že sa vidia (a zasa sa dlho neuvidia), veď sviatky, ja sedím v kúte, učím sa biolu a všetci si ťukajú na čelo. Keby som aspoň vedela čo chcem! A z čoho sa mám učiť! A či sa učím dostatočne! A či to vlastne celé nerobím zbytočne! Tak by som bola pokojnejšia. Je predsa len jednoduchšie ísť si za niečím, keď viem vlastne za čím a mám aspoň nejakú predstavu ako na to. Pche, to by bolo pre Mirku PRÍLIŠ jednoduché. :D 

Áno, uvedomujem si, že som sa rozkecala. Ale tak no, celý október som bola ticho. Už som vám určite chýbala. Tak prinášam ďalšiu dlhú dávku svojich kecov, nech na mňa nazabudnete, nech sa pousmejete, nech neviem čo so sebou urobíte. Pac a pusu. :-*

A čerešnička... STUŽKOVÁ JE O 40 DNÍ A JA NEMÁM ŠATY!!! Keď sa nájdu nejaké prešovčanky - kde sa u nás dajú zohnať pekné šaty? Prípadne, ak máte akúkoľvek internetovú stránku, kde sú pekné, cenovo dostupné šaty vhodné na stužkovú, a aby aj stihli prísť do 14.12., podeľte sa. Horí mi termín! :D

PS: Ak máte niekto AKÉKOĽVEJ info o prijímačkách na 3.lf uk, sem s nimi. Na internete je to chudobné. Alebo hocijaké iné info podobného charakteru. Alebo sa posťažujte tiež alebo whatever. :))

sobota, 2. novembra 2013

Recenzia: Katarína Soyka - Vlčí brat

Vlčí brat je v poradí treťou knihou z pera slovenskej autorky vystupujúcej pod pseudonymom Katarína Soyka. Rovnako ako vo svojich predošlých knihách, v ktorých si posvietila na čarodejnice a upírov, aj jej tretí počin sa nesie na fantasy vlne - tentokrát zavítame medzi dve znepriatelené svorky vlkolakov, ktoré ovláda mocný čarodejník. 

S tvorbou tejto autorky sa nestretávam prvýkrát, takže absencia opisov, ktorá ma v jej prvých knihách šokovala, ma tentokrát nijako neprekvapila. Knihu od Soyky viete spoznať veľmi jednoducho - a nie len vďaka jej "kabelkovému" formátu. Jej knihy majú nevídanú dynamiku, spád a márne by ste v nich hľadali nejaké "omáčky" na zaobalenie deja. Ako som už spomínala, opisy nie sú autorkinou pochúťkou, takže aj keď kniha vyzerá útlo, na dvesto stranách sa odohráva príbeh s kvalitnou zápletkou. 

Jedným z dôvodov, prečo si vždy rada vychutnám slovenskú tvorbu, je to, že na jazyku knihy veľmi ľahko spoznáte či bola prekladaná alebo je písaná rýdzo slovensky, a teda čitateľ nepríde o žiadne slovné hračky, zaujímavú vetnú skladbu a neujdú mu ani žiadne informácie "stratené v preklade". A v prípade Soyky to platí obzvlášť. Keďže svoj príbeh zasadila do prostredia slovenskej dediny, kde ľudia upaľujú pôrodné babice kvôli obvineniam z čarodejnícva, a na dvere si vešajú cesnak na ochranu pred krvilačnými upírmi, jazyk tomu musela adekvátne prispôsobiť. Čo sa jej, mimochodom, veľmi podarilo a knihe to dodalo úplne iný nádych, ktorý jej pridával na autentickosti, vďaka čomu bolo jednoduché si predstaviť maličkú drevenicu učupenú kdesi pod kopcom, aj napriek chýbajúcemu opisu.  

Pri čítaní kníh od tejto autorky, sa mi vždy mysľou preháňa, že keby bolo písanie kúsok lepšie, nemala by som im čo vytknúť. Nakoľko sa aj na stranách tejto knihy stretnete s prepracovaným príbehom a výborne spracovanými postavami, povedali by ste, že k dokonalosti im veľa netreba. No niekedy len to nestačí, a aj keď v tejto knihe vidieť posun, čo sa týka kvality písania, stále by bolo čo zlepšovať. Síce je minimum opisov, rýchly dej a všeobecne to také "nebabranie" sa s nepodstatnými vecami Soykinou charakteristikou, niekedy by predsa len nebolo na škodu knihu trocha spomaliť, sem tam niečo viac vysvetliť, ísť kúsok do hĺbky, aby čitateľ nezostal zmätený, keď ešte nestihol poriadne stráviť predchádzajúce šokujúce odhalenie, a už je tu ďalšie, ktorému sám poriadne nerozumie. V každom prípade tu vidno posun, čo veľmi chválim. 

Ak máte chuť na príbeh plný temných síl, vlkolakov, mágie a komplikovaných vzťahov, Vlčieho brata si rozhodne šupnite do kabelky. Knihu zhltnete raz dva - či už vďaka jej hrúbke alebo dynamike príbehu. 


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Hydra.

streda, 30. októbra 2013

Recenzia: Gerd Ruebenstrunk - Rebelové Věčnosti

V poslednej dobe sa tematika času stala v knihách viac než populárnou - väčšinou sa autori zamerajú na cestovanie v čase, ktorého záhady nadchnú nejedného čitateľa, - v knihe Gerda Ruebenstrunka sa však z času stala lukratívna komodita, okolo ktorej sa točí celá svetová ekonomika. Chceli by ste čas predať alebo nebodaj kúpiť? Nie je problém. Potrebujete súrne väčší obnos peňazí? Príjemný pán v obleku vám na desať rokov vášho života spraví takú cenovú ponuku, že bude nemožné ju odmietnuť.

Čo sa však stane, keď najvplyvnejšej spoločnosti obchodujúcej s časom ukradnú zásobníky na čas? Svetová ekonomická kríza, všeobecný chaos a nepokoje... Do toho všetkého sa zapletie partia "profesionálov" a pátranie sa môže začať. Kto stojí za najškandalóznejšou krádežou novodobých dejín?

Rebelové Věčnosti majú skvelý nápad, no slabšie spracovanie. Vynikajúci záver, no pomaly sa rozbiehajúci začiatok. Strany plné akcie a napätia, pri ktorom si budete obhrýzať nechty, plné skvelých myšlienok a neobkukaných nápadov, no aj strany, pri ktorých budete zívať nudou, a kvôli ktorým knihu vždy po pár riadkoch odložíte. Kvalita tejto knihy sa celých tristo a niečo strán hojdala ako na hojdačke - raz hore, potom zasa dole.

Väčšina z nás má rada nové veci. Rada číta nové veci. Príbehy, ktoré sme nemali možnosť si vychutnať na stránkach akejkoľvek inej knihy. Ak hľadáte niečo také, výber práve tejto knihy rozhodne neoľutujete. Kniha je ďalšou zo série sci-fi záležitostí pre mladých, ktoré v týchto dňoch pomerne fičia na knižnom trhu. Nečakajte zamilované hlavné postavy zaslepené svojím citom natoľko, že zvyšný dej knihy bude odfláknutý. Autor síce zvolil trocha zdĺhavý začiatok, no zápletka, ktorú vytvoril a ktorá naberá na obrátkach v poslednej tretine knihy, vás donúti nad trocha slabším začiatkom prižmúriť oko, možno aj dve, a naplno si vychutnať taje kvantovej fyziky, paralelných vesmírov, zásobníkov na čas a jednej nadpriemerne inteligentnej rodiny fyzikov.

Aby to však nebola iba monotnónna naháňačka dobrých a zlých, na čitateľa čaká zopár nečakaných prekvapení, šokujúcich odhalení a pomerne komplikovaná vedľajšia linka, ktorá bude v istých chvíľach ešte zaujímavejšia ako tá hlavná. To všetko bude okorenené o kapitoly zaoberajúce sa dianím pred tým ako spoločnosť Tempus Fugit zaujala stabilné miesto na svetovom trhu, no príbeh obzvláštnia aj záhadné a pomerne znepokojujúce vsuvky, ktoré čitateľa informujú o situácii v iných častiach sveta, kde to vyzerá všelijako, len nie dobre.

Rovnako ako postavy, aj čitateľ bude všetko odhaľovať postupne. To tristostranové nažívanie v spoločnosti hlavných aktérov tejto knihy však nebude nijak nepríjemné. Charakterovo boli postavy zvládnuté vynikajúco. Ich zmýšľanie a rozhodnutia boli popísané na takej úrovni, že aj keď s nimi budete nie vždy súhlasiť, v podstate im budete rozumieť a spolu vytvoria neopakovateľný záver tejto knihy, ktorý bude minimálne prekvapivý.

Či knihu odporúčam? Ak momentálne nemáte žiadne skvostné majstrovské dielo, ktoré by vyžadovalo vašu čitateľskú pozornosť, pokojne sa môžte venovať aj tejto knihe. Ja najviac cením záver, ktorý som si užila a ktorý celkom úspešne zatienil tie časti knihy, cez ktoré som sa prehrýzala ako cez chlpatú deku.

 a pol

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. Knihu si môžte zakúpiť aj na tomto linku

piatok, 18. októbra 2013

Liebster Award (Tag)


Pravdepodobne ste už podobnú ikonku videli na hojne blogoch. Áno, aj ja som bola nominovaná, a tak sa o mne dnes dozviete (možno) pár nových vecí. Nominovali ma baby z blogu Aliss and Luce book´s world. Aj keď času je málo (a na knihy/blog ešte menej), rozhodla som sa, že si ten kúsok nájdem. Súčasťou tohto tagu je aj to, že mám nájsť 5 ďalších zatiaľ nenominovaných blogerov, ktorým mám vymyslieť otázky. Nuž, na toto sa tentokrát vybodnem. Nemám čas vymýšľať otázky ani hľadať ľudí, čo by ešte neboli zapojení. Na seba som sa však rozhodla prásknuť zopár veci, takže ideme na to.

1. Mám osemročného brata, ktorý ku knihám ani nepáchne. A som naňho kvôli tomu strašne hnusná. Často sa o tom hádame, neskutočne ma tým rozčuľuje, svoj donucovací nátlak sa snažím nenápadne použiť, no zatiaľ bezvýsledne.

2. Povedali mi (veľa ľudí), že medicínu nezvládnem. Poslala som ich kade ľahšie nie práve vyberaným spôsobom.

3. Som výbušná, temperamentná, rada sa hádam...

4.Narodila som sa ako levica. Charakteristika toho znamenia na mňa až desivo sedí.

5. Celé gymko som bola považovaná za bifľu (ale s poriadnou nadsázkou, proste som sa ževraj učila viac ako spolužiaci, čo sa neučili vôbec). Ehm, neverte tomu. Učiť som sa poriadne začala až toho roku. A aj teraz mi je vykrikované, že som nenormálna, keď si pamätám latinské názvy kostí, ktoré som si z dlhej chvíle čítala ako trinásťročná. To nie ja, to moja pamäť! :D

6. Som ambiciózna, kvôli čomu som sa seba často až príliš tvrdá.

7. Na medicínu nechcem ísť kvôli častému dôvodu - pomáhať ľuďom. Jednoducho som fascinovaná ľudským telom. Som úspešnou majiteľkou Yokochiho anatomického atlasu (nevysvetľujem, googlite), ktorý ma fascinuje aj napriek tomu, že som ho videla už miliónkrát. Pitvu som absolvovala bez toho, aby mi bolo akokoľvek zle, a s výrazom naspeedovanej veveričky (slová mojej mamky :) ) a... No, chcem byť patológ. :D

8. Milujem čokoládu, zmrzlinu a čaj.

9. Aj keď to bude vyznievať ako čosi nemožné, u mňa je bežné, že dokážem spojiť nespojiteľné, takže akokoľvek čudne to znie, som hrozný perfekcionista a neskutočný lajdák zároveň.

10. Často meškám, pernamentne nestíham (nič) a nikdy neviem nájsť kľúče.


No a teraz otázky, ktoré mi položili dievčatá. Je ich desať, týkajú sa kníh a predpokladám, že sa zasa neúnosne rozkecám (as usual)...

1. Chodíš do knihovny? Jestli ano, jak často?

Keď som bola malá, chodila som tam pravidelne každý týždeň. Tak som si začala knihy kupovať, a v knižnici ma nevideli. Potom som mala zasa isté obdobie, kedy som bola v knižnici ako doma, no a odkedy mám svojho miláčika (Kindle), tak ma tam nevideli a predpokladám, že už ani neuvidia. 

2. Jak často si knihy kupuješ?

Fúúúha... Kedysi som kupovala knihy ako šialená. Do mojej knihovničky som vrazila strašne veľa svojich úspor. Keď som začala čítať po anglicky, tak to bolo aj pár kníh do mesiaca. Teraz som si knihu nekúpila asi od júla. Nejako sa mi nakopili z iných zdrojov, a keďže nestíham čítať ani tie, zbytočne si ďalšie nekupujem. Ale najbližšie mi prasiatko poskytne peniažky na tretieho Medeného jazdca. Takže ako často? Keď mi padne nejaká dobrá kniha do oka a nie je iná možnosť, ako sa k nej dostať, tak si ju zvyčajne kúpim.

3. Od kdy je z tebe knihomol?

Od mala. Začalo to Veronikou a Bukym, pokračovalo Poľovníckou kapsou, Troma pátračmi, Harrym Potterom, Medzi nami dievčatami, Twilightom a už to bolo nezvrátiteľné.

4. Paperback, hardback nebo e-book? Co je pro tebe lepší?

E-book - čo sa týka prenosnosti, ceny a dostupnosti. Inak ako správny knihomoľ nedám dopustiť na vôňu čerstvo vytlačenej knihy (alebo aj veľa rokov starej a zatuchntuej). Ale či paperback alebo hardback... Určite hardback. Neviem, paperbacky mi nevadia, sama ich kopu vlastním, anglické knihy mám všetky ako paperbacky, no podvedome preferujem pevnú väzbu. Menej sa zničí.

5. Máš radši knihu s přebalem nebo bez něj?

S prebalom. Lebo ten dám dole a kniha sa síce možno kúsok zničí, ale stále ju viem dať naspäť do toho obalu a bude vyzerať ako nová. Napr. Taká Mara Dyerová keby mala prebal, bola by som šťastím bez seba. Tá kniha sa mi tak zničila, že ma bolí sa na ňu pozerať. (Nevyzerá nijak strašne, ale je tak opackaná! A to som ju mala aj v obale... Zbytočne.)

6. Jaký typ žánru máš nejradši? Proč?

Ja som už v stave, že čítam všetko, takže o obľúbenom žánre veľa nepoviem. Samozrejme young-adultky, ale tie mi už niekedy lezú krkom. Žeriem kriminálky, keď je nálada, tak si rada prečítam aj niečo totálne presladené, poprípade kúsok pikantné. Na čo je chuť, to čítam. Nejaký vyslovene obľúbený žáner by ste u mňa nenašli. 

7. Proč ses rozhodla, založit blog právě o knížkách?

Och, netuším. Páčila sa mi robota, ktorú na iných blogoch odviedli niektoré dievčatá, a tak som si povedala, že toto by ma možno aj bavilo. Kúsok som podumala, aby som si poriadne rozmyslela čo a ako, až som došla k záveru, že čisto knižné to mať nechcem. Tak to mám nejako zmiešané. Spojila som milované knihy s mojou nie až tak milovanou vlastnosťou - ukecanosť - a nejako to funguje. :)

8. Knižní hrdinka-jaká by podle tebe měla být? Proč?

V prvom rade mi musí byť sympatická. A keďže neviem z hlavy povedať, aký by mal byť človek, na to, aby mi bol sympatický, môžem akurát tak dať, že čo neznášam na hrdinkách. Nerozhodnosť, dokonalosť, nevinnosť, ufňukanosť, dutosť, nelogickosť, prílišnú zaláskovanosť, slepotu, závislosť od svojej osudovej lásky, bezhraničnú stupiditu... Potom už záleží od žánru, konkrétnej knihy, veku hrdinky a situácie. 

9. Myslíš si, že záleží na vzhledu postav?

V konečnom dôsledku je aj tak možno jedno ako ktorú postavu autor popíše. V našich očiach sa postupne bude kryštalizovať tá a tá postava už podľa našich predstáv. Napríklad mne sa bežne stáva, keď je milostný interest hlavnej hrdinky blonďák, že si ho predstavím ako vysokého tmavovlasého fešáka s diabolsky zvodným pohľadom, keďže blonďákov veľmi nemusím. To isté platí aj o samotných hlavných hrdinkách. Akokoľvek ju autor opíše, raz keď mi tá postava svojim správaním nie je sympatická, predstavujem si ju ako nejakú nepríjemnú osobu s nie príliš vábnym vzhľadom. 

Takže záleží nezáleží. Na prvotnú predstavu to je možno fajn, ale tie sa zvyknú s príbehom meniť, takže nejaké detailné opisovanie jej suchých vlasov s rozlámanými končekmi je podľa mňa zbytočné. 

10. Kdyby jsi se měla rozhodnout mezi dobrou knihou nebo hroznými knihami, co by jsi vybrala? 

Logická odpoveď je, že tú dobrú. No u mňa si niekedy vezme logika voľno, a tak sa čas od času stáva, že mám vyslovene chuť na nejakú zlú knihu, ktorá sa mi proste nijak raz nemôže páčiť. A čuduj sa svete, aj keď celý čas nadávam na jej otrasnosť, v konečnom dôsledku si ju užívam, lebo veď som predsa chcela čosi strašné, nemôžem sa teda sťažovať. 

štvrtok, 17. októbra 2013

Recenzia: Michael Northrop - V pasci

Sneh zatiaľ nie je našou každodennou ozdobou krajiny za oknom, no v tejto knihe si ho užijete v takom množstve, že akékoľvek myšlienky na slnečnú lyžovačku alebo pojašené stavanie snehuliaka vás veľmi rýchlo prejdú.

Obyčajný zimný deň sa na Tattavskej strednej škole zmenil v priebehu pár hodín na boj o prežitie. Keď sa za oknom začal nekontrolovateľne sypať sneh, Scottyho ani nenapadlo, že by mu mohli zrušiť basketbalový zápas. A aby zostali siedmi úplne odlišní stredoškoláci v budove školy uväznení celý týždeň bez akéhokoľvek dozoru, v tme, chlade, odkázaní sami na seba? To považovali skôr za námet katastrofického filmu alebo ako dosť nepodarený vtip. Nemožné sa však stalo realitou a skupinka tínedžerov musí vynaložiť všetky svoje sily na boj o holý život.

Tematikou veľmi podobná, avšak úplne odlišná ako kniha Karanténa - to mi hlavou prebehlo ako prvé po prečítaní úvodných strán. Zatiaľ čo spomenutá kniha bola určená skôr starším čitateľom, V pasci by som odporúčala aj tým mladším čítania chtivým. Príbeh, vzhľadom na okolnosti, plynie kúsok pomalšie a nejakú výraznú gradáciu badať až v poslednej štvrtine, pri ktorej stŕpnete strachom, a ani po dočítaní poslednej strany, nebudete vedieť či sa partia mladých ľudí zachráni alebo ich navždy pochová sneh. 

Na tejto knihe krásne vidno jej nevyužitý potenciál. Podobné situácie sa v knihách dajú pretaviť na poriadny psychologický román, pri ktorom by mrazilo. Škoda, že autor sa rozhodol týmto smerom neuberať, ale stavil na jednoduché rozprávanie, ktoré sa síce číta samo a príjemne, no chýba mu hĺbka. Slabý čajíček, ktorý predstavuje takmer trištvrtinu knihy, však vynahradí záver. Tam autor naplno rozbalil svoj spisovateľský um, a tak sa treba pripraviť na strany plné strachu, hrôzy, neistoty a... Všetko ničiaceho chladu.

V Pasci je na pohľad veľmi útla kniha. Nepatrím síce medzi notorických milovníkov "bichlí", no v tomto prípade by som k pôvodným dvesto stranám privítala ešte pár desiatok navyše. Nie len, že sa mi s príbehom nechcelo lúčiť, no ako som už spomínala, zájsť v tejto knihe poriadne do hĺbky a celkovo sa viac rozpísať, by nepridalo iba na kvantite, ale rozhodne aj na kvalite.

Aj keď mám voči knihe isté výhrady, príbeh ako taký ma zaujal. Vzhľadom na to, že pokračovanie v tomto prípade nehrozí - čo je v dnešnej dobe pomerne výnimočné - záver je v podstate uzavretý. Aj keď možno nie práve tak, ako by si zvedavý čitateľ prial. Je to však nechané na nás, takže si každý môže podľa svojich predstáv domyslieť ako "dočasné obyvateľstvo" Tattavskej strednej školy skončilo.

Knihu hodnotím určite pozitívne, aj keď musím povedať, že ma dosť mrzí, že z toho nevyťažil autor viac. Ak si ju prečítate, tak síce žiadny úchvatný a osud meniaci príbeh nedostanete, no je to ideálna kniha na schovanie sa pod teplú deku so šálkou čaju.


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

streda, 25. septembra 2013

Recenzia: Moira Young - Krvavá cesta

Saba, podobne ako väčšina dystopických hrdinov, ktorí musia siahať až na hranice svojich možností a zachraňovať čo sa dá, to v živote nemá ľahké. Žije uprostred pustatiny, kde nezaprší a nezaprší už nejaký ten mesiac, jej otec sa po smrti jej mamy takpovediac zbláznil a vykašľal na všetko, vrátane svojej malej dcéry. So svojim bratom, dvojčaťom, sa pretĺkajú ako sa dá. Starajú sa jeden o druhého, o svoju mladšiu sestru a snažia sa nevybíjať si frustráciu na svojom otcovi, ktorý komunikuje s hviezdami, príliš tvrdo.

Aj keď práve na oslavu to nie je, stále to ale nie je ani také zlé, aby sa to nemohlo ešte viac zhoršiť. A že sa aj zhorší. Tajomné mrmlanie jej otca, ktorý s pomocou čarovných konárikov a súhvezdí predpovedal budúcnosť, sa naplní a Sabin svet sa v priebehu pár minút zrúti. Nechaná napospas neľútostnej divočine, s mladšou sestrou na krku, sa vydáva na záchrannú akciu, od ktorej závisí život jej brata. 

Krvavá cesta je kniha, ktorá je popisovaná ako veľmi unikátne dielo. Unikátne ani nie tak obsahom ako spracovaním. Anglická verzia podľa mnohých obsahuje veľké množstvo rôznych novotvarov a tak celkovo sa odlišuje od literárnej tvorby iných autorov pre mladých. Keď vydavateľstvo CooBoo uverejnilo, že túto knihu plánuje prekladať, zdvihla sa vlna zvedavosti, ako si so špecifickým jazykom poriadia. Nakoľko som knihu v originálnej verzii nečítala, neviem to porovnať. No z textu som mala pocit, že tá "jazyková inakosť" sa v preklade akosi stratila. Unikátnosť v tomto prípade skôr spočívala v tom, že autorka používa pomerne stručný jazyk a jednoduché vety, čo vyznieva niekedy tak hrubo a neotesane. A aj keď musím uznať, že sa v tom skrýva kus originality, nie je to zas až tak nezvyčajné. 

Svet, v ktorom hrdinovia žijú je, okrem toho, že skoro mŕtvy, akousi verziou dystopického starovekého Ríma. Boje v aréne pre zábavu podriadených, autoritatívny, pološialený vodca, droga, ktorá všetkých ovláda, statní bojovníci, púštne lode, otroci a mnoho ďalších vecí robia z knihy zaujímavé čítanie. Ak by hlavná hrdinka neopisovala stavby Padlých, vďaka chemickému znečisteniu zmutované červy a rôzne "novodobé" nástroje, vďaka ktorým vieme určiť, že je to spoločnosť po nás, povedala by som, že sme sa skôr vrátili v čase a nie posunuli o desiatky rokov dopredu. Nič to však nemení na fakte, že cestu hlavnej hrdinky autorka popísala veľmi pútavo. Príbehu nechýba napätie, poriadne dávka akcie, no a aj keď sa zdá, že popri tom všetkom by Saba nemala mať čas na milostné opletačky, aj tým sa v knihe ujde pár strán. V čom spočíva ďalšie výrazné pozitívum tejto knihy - nakoľko Saba nemá nervy zvládať jedného chlapa, čo autorka, zdá sa, dokonale chápe, nepchala jej tam zbytočne nejakého ďalšieho, ktorý by všetko ešte viac skomplikoval. 

Aj keď mi Saba neliezla na nervy tak, ako zvyknú iné podarené hrdinky kníh pre mladých, stále mala isté "excesy", kedy som mala chuť ju uškrtiť. Síce som dokonale chápala, prečo mala k mladšej sestre taký chladný vzťah, niektoré veci, čo jej povedala a vôbec, ako sa k nej Saba väčšinu knihy správala, sa mi fakt nepáčili. Ako staršia sestra by mala mať viac rozumu a nedeptať ešte viac už aj tak dosť vystrašené a zničené dieťa. To bola povahová črta, ktorá mi neskutočne prekážala. Sabu to vykresľovalo ako bezcitnú mrchu, ktorú okrem jej dvojčaťa nič nezaujíma a moje sympatie k nej chladli po každom bezcitnom výstupe voči jej sestre. 

Krvavú cestu rozhodne odporúčam. A odporúčam ju aj v tom prípade, ak vám už dystópie lezú krkom - čo veľmi často nerobím. Nebolo to úplne bez chybičky, ale kapitoly sa čítali ľahko a bolo vidno, že si na príbehu dala autorka záležať. Nie je to rýchlo vykvasené veľdielo bez hlavy a päty. Koniec necháva autorka otvorený, a nakoľko mi hlavná dvojica prirástla k srdcu, neviem sa dočkať ako sa dozviem, kde nakoniec všetci skončili.


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

sobota, 21. septembra 2013

Vybíjam si frustáciu vol. 1

Pamätám sa, ako som si pred začiatkom roka optimisticky myslela, že ono to určite nebude také zlé. Veď tie predmety milujem, deň si určite budem vedieť rozvrhnúť a bude čas aj na knihy...  Neviem či som bola naivná alebo len prehnaná optimistka. V každom prípade sa z toho teraz smejem. :D Aby ste boli nejako kúsok v obraze -  stále mám recenzný rest ešte z augusta!!! A nečítam vôbec. V utorok som si povedala, že to kašlem, vzala knihu do ruky a čo čert nechcel - fyzikárka si zo mňa v stredu spravila exemplárny prípad zlej maturity. A ja som zatiaľ stála celá rozklepaná s prázdnym mozgom pred tabuľou, potom čo sa ma spýtala aký priebeh má ten a ten graf (... matiky som sa zrejme nezbavila :D) a opakovala duchom neprítomná, že ja maturovať z fyziky nejdem nejdem nejdem... Zaklincovala to tým, že - Mirka všetko vedela, len bola nervózna. Známku nechcite vedieť... Veď Mirka všetko vedela...

Nálada mojej triedy je taká, že sme zúfalí, pernamentne unavení, búchame si hlavy, ale aj tak s úsmevom dokážeme skonštatovať, že spokojnejší sme asi nikdy neboli. Lebo je to tak. Všetkým nám už z učenia prepína, všetci toho máme dosť, tie naše kedysi "milované" predmety už nechceme ani vidieť, lebo človek nad ničím iným nerozmýšľa a už mu z toho hrabe, a s radosťou by sme uvítali čokoľvek iné... Mne osobne neskutočne chýba dejepis. (Alebo dejepisár? :D)

S blogom vidíte ako to je... BIEDA. (Nie s veľkým b, celá veľká. :D) Okrem toho, že nemám čas písať niečo, vďaka čomu by to tu žilo (keď sa neučím, spím, keď nespím, som v škole/autoškole... Ale to vykonávam zriedkavo, väčšinou sa učím a učím a učím a učím a...). Plus nemám ani veľmi o čom písať, keďže čítam mínusovou rýchlosťou s vysokým zrýchlením opačného smeru (tj. ešte ma to spomaľuje. A áno, práve som dopočítala fyziku... :D), a v neposlednom rade mi chýba aj nejaký ten kus energie. A tak krásne vychádzam z cviku a píšem ako... takto. :D

Mám však rozpracovanú recenziu a pohrávam sa s jedným projektom. Ten už mám v hlave hrozne dlho, takže by som mu niekedy už rada dala reálnosť. Zatiaľ to vidím tak, žeby to mohlo byť niekedy okolo decembra. No veď sa všetko v čas dozviete. :)

Taktiež som si konečne našla stáleho interpreta, pri ktorom mi tá biola ide do hlavy sama. A nesmejte sa, ale je to... chvíľka napätia... ABBA. To som schopná počúvať hodinu a pol v kuse, zatiaľ čo robím čachry machry s papiermi z bioly a tvárim sa, že sa to aj akože naozaj učím. :D 

Našťastie však nič nie je úplne čierne, nájdu sa aj svetlé chvíľky. Tie mávam, keď zistím, že už danú tému skutočne viem a vtedy tresnem so všetkým na takých pätnásť minút, aby som potom mohla otvoriť niečo nové. Svetlé chvíľky však nastávajú aj počas tých hodín, čo máme ako trieda spolu. Kto by to bol povedal, no my spolu asi prvýkrát skutočne normálne fungujeme. Na oznamkách sme sa viac-menej zhodli bez problémov, aj na torte, pohároch (pivné krígľe a čierne oznamka budú naše, oktáva predsa musí byť iná :D), program sa už tiež pomaly, ale isto rysuje. Nič nie je stratené, čo mi vlieva do žíl novú dávku nádeje, vďaka čomu som chvíľu schopná nechodiť po chodbách ako mŕtvola, ale dokonca vyčarujem aj nejaký ten úsmev.

Najväčší svetlý moment však nastáva dnes. Spolužiaci majú oslavu osemnástky, na čo sme všetci čakali ako na spasenie. Treba kúsok zresetovať hlavu. A dúfať, že z nej nevyfučí to, čo do nás za tie tri týždne zatiaľ natrieskali. Lebo ako sme včera skonštatovali, v živote sme toho do hláv za tri týždne nevopchali toľko, ako za tieto septembrové. Kde to, aby sme to tam ešte aj dlhodobo držali... No ale späť k dnešku. Na ktorý sa TEŠÍM! Aj keď mali chalani problém s miestom a nikto im nechcel prenajať chatu pre cca 100 ľudí na oslavu dospelosti, nakoniec splašili pekné priestory, kde sa dúfam že aj všetci zmestíme. :D  

A tak ešte dumám, čo knižné by som vám tu vopchala. A dumám a dumám a nevydumám nič, lebo knihy sa z môjho života nenápadne, no za to dosť rýchlo, vyparili. Chytá má nervozita, keď si predstavím, koľko čítam tú Krvavú cestu... A som niekde v polke. Ale dobré to je. Posledných 50 strán (ktoré čítam cca týždeň) badám veľké zlepšenie. :D Ale nie som si tým skutočne istá, takto naťahovať a kúskovať nejakých tristo strán je neskutočná hlúposť. 

No a to je asi odomňa všetko. Len som chcela dať vedieť, že ešte žijem. :D Och, aby som nezabudla. Keby sa dovtedy neozvem s článkom vybíjam si frustráciu vol. 2, lebo mám pocit, že tieto články budú celoročne brániť môjmu pomäteniu z učenia, 7.10., tj. akýsi pondelok, mi držte všetky pršteky. Mám totiž skúšky z autoškoly, tak aby som to nemusela potom robiť ešte raz. To už by som vôbec nestíhala. :D

pondelok, 9. septembra 2013

Recenzia: Tina Van der Holland - Shalom

Ona je kresťanka, on je žid. Obaja sú učitelia, medzi ktorými preskočila iskra hneď pri prvom stretnutí na vyleštenej školskej chodbe. Bude ich láska dostatočne silná na to, aby sa vedeli otvorene postaviť predsudkom a ignorovali krivé pohľady okolia? Budú schopní navzájom tolerovať nátury toho druhého a skĺbiť kresťanskú a židovskú kultúru aj po tom, čo prvotné zaláskovanie opadne?

Príbeh Gabiky a Milana tvorí niečo málo cez 220 strán. Veľmi príjemných 220 strán, na ktorých sa vystrieda celá škála emócií. Aj keď tento žáner nepatrí medzi tie hlavné, ktoré normálne čítam, stále som podvedome inklinovala ku knihám na štýl "evitoviek", pri ktorých môžem na pár hodí vypnúť. Zbaviť sa ufňukaných, uvzdychaných, umrnčaných a inak hlasne sa prejavujúcich tínedžeriek a ich osudových lások. Aj keď vzťah tejto knižnej dvojice sa dá za osudovú lásku označiť, je to predsa len niečo vyspelejšie.

Shalom je knihou tak na jedno nedeľné popoludnie, ktorú zhltnete ani neviete kedy a ako. Keďže je kniha pomerne tenká a popisuje skoro tridsať rokov manželstva hlavných postáv, na siahodlhé opisy, dialógy o ničom a umelé naťahovanie deja nie je čas. Na druhej strane to však nie je iba rýchle preletenie hlavných udalostí a problémov, z ktorých by sa vám až hlava točila. Knihe nechýba humor, ktorý mi bol veľmi sympatický a hlavne pôsobil úplne prirodzene, nie akoby ho tam chcela autorka silou mocou napchať čo najviac. Čo sa mi ešte veľmi páčilo a dosť ma to zaujalo bol ten nábožensko-kultúrny podklad, ktorý knihu nádherne spestril. Síce Gabike sťažil pokojné manželské spolunažívanie, no nemožno poprieť, že knihu to krásne obohatilo a neskĺzla tak do monotónnosti. Okrem toho to malo aj taký informačný nádych, pretože história judaizmu a židov k príbehu jednoducho patrila a aj keď ste sa možno nedozvedeli práve neznáme a nové veci, oprášiť si takýmto spôsobom nejaké dávno zahrabané poznatky bolo celkom osviežujúce. 

Gabika aj Milan boli postavy s kopou nedostatkov. Nedostatkov v zmysle normálnych ľudských nedostatkov, nie že ich napísanie niekto poriadne odflákol. Nejako sa však vzájomne "zneutralizovali", takže vám ani jeden v príbehu nevadil. Aj keď sa hádali a nebolo im to okolím práve priane, na každej strane ste mohli cítiť, že k sebe skutočne niečo cítia a nie sú spolu už len zo zotrvačnosti. Autorka píše veľmi pekne, no najväčším plusom je jednoznačne schopnosť vás na pár stranách úplne nenápadne vtiahnuť do príbehu, ktorý bude ťažké položiť z ruky. Ja som si knihu skutočne vychutnala, o čom svedčí aj to, že som ju prečítala za pár hodín. Je veľmi ťažké v tomto príbehu hľadať nejaké negatíva, pretože príbeh skutočne veľmi rýchlo napredoval, takže vás ani nenapadlo si všímať nejaké prípadné nedostatky. Jediné čo ma napadá je skoro úplná absencia opisov a tých všeobecných "omáčok". Niekomu to možno bude vadiť. Niekto má radšej také zaobalenejšie príbehy. Ja osobne to však nevnímam ako nejaké mínus. Do knihy sa dá krásne zahĺbiť, takže to "křoví", ktoré by knihe pridalo možno nejakých sto strán do rozsahu, no do príbehu holé nič, mi tam vôbec nechýbalo. 

Dnešné hviezdičkové hodnotenie som pôvodne dávať ani nechcela, lebo úplne subjektívne - knihu som zhltla na jedno posedenie. A keďže ja podobne ladené knihy môžem (ešte aj s tým nábožensko-kultúrnym podkladom - čo spolu s politickým ťahaním nitiek v knihách zbožňujem), vedela som, že kniha sa mi najskôr bude dosť pozdávať. Na druhej strane musím napísať, že kniha je skôr pre staršie publikum, takže ak podobné knihy práve nevyhľadávate, asi by som sa do toho veľmi nepúšťala. 

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Koruna

nedeľa, 8. septembra 2013

Recenzia: Morgan Matsonová - Amy a Roger: Na cestě

Aj keď horúce letné večery pomaly, ale isto obohacuje už aj poriadne ostrý jesenný vetrík, Amy s Rogerom vás na svojej ceste naprieč Amerikou zoberú na dusné, odporne horúce miesta, kde sa vzduch pohne iba s ťažkosťami, a tak na vyhriatom balkóne, prípadne v slnkom presvetlenej izbe, veľmi ľahko zabudnete, že za oknami nám už žltnú listy a šortky prichádzajú v úvahu skutočne len na stránkach kníh. 

Úlohou Amy je priviesť mamine auto z Kalifornie do Connecticutu, kde majú ako rodina začať nový život a všetky tragédie nechať aspoň čiastočne za sebou. Má to však jeden háčik - Amy od jedného osudného marcového dňa, kedy pri autonehode zomrel jej otec, nesadne za volant. A vtedy prichádza na scénu Roger - chlapec, ktorý cestuje z Kalifornie do Filadelfie, je to starý rodinný priateľ a nerobí mu problém odšoférovať celú cestu naprieč USA.

Na prvý pohľad je dvojica Amy-Roger prvoplánovo odsúdená na romantiku pod hviezdnou oblohou niekde v bohom zabudnutom americkom kraji.  No nebude to také jednoduché. Kým obaja zaženú svojich démonov - Amy sa musí vyrovnať so stratou otca a rozpadom vlastnej rodiny, a Roger potrebuje pochopiť, že bol v predchádzajúcom vzťahu s lámačkou mužských sŕdc, ktorú jeho správanie oddaného šteniatka späť rozhodne nepriláka - prejdú na štyroch kolesách veľa kilometrov.

Morgan Matsonová o roadtripe nie len píše, ona ich pred napísaním cesty Amy a Rogera sama niekoľko absolvovala. Kniha nie je tým klasickým niekoľko sto-stranovým textom, ktorý by bol sucho rozdelený na kapitoly. Autentickosť knihe dodali aj rôzne kresby po bokoch strán, alebo rovno celé dvojstránky venované Amyným zápiskom, fotkám a postrehom z cesty. K ceste autom neodmysliteľne patrí aj hudba, a tak Amy s Rogerom spisovali vlastné playlisty, ktoré boli taktiež osviežujúcou časťou knihy - inak, odporúčam si niektoré skladby ku knihe pustiť, krásne dotvoria atmosféru. Na úplnom konci vás čaká aj pár slov autorky o "umení roadtripu", ktoré nutne netreba prečítať, ale mne prišli ako veľmi pekná bodka za celou knihou.

Amy s Rogerom sa síce vybrali na cestu s jasným cieľom, no počas cesty si spravili kopu zachádzok a impulzívnych odbočiek, bez toho, aby vedeli kde v ten večer nakoniec skončia. Podobne ako ich cestovný plán, aj koniec knihy je pomerne otvorený. Autorka ho však ukončila tak príjemne, žeby sa síce aj žiadalo pokračovanie, no viete prežiť spokojne aj bez neho.

Kniha nie je žiadne "tintítko", a aj keď ja osobne 400 stranový príbeh nepokladám za nejakú "bichľu", nie je to ani ten najtenší skvost. Príbeh však krásne odsýpa, s každým ďalším kilometrom vás kniha baví viac a viac, a ani sa nenazdáte ako a budete v Connecticute - na konci. Roadtrip Amy a Rogera rozhodne nie je jediným knižným roadtripom. Možno je to prvá takáto knihy, ktorej sa v našich končinách dostalo väčšej pozornosti, no to nebol jediný dôvod, prečo som si knihu chcela prečítať. Podobné roadtripové dielko totiž hľadám od minulého roku, kedy sa mi do rúk dostala kniha Saving June, ktorú som si instatne zamilovala. O tejto knihe môžem povedať to isté - instantne som si ju zamilovala. Je to nádherná oddychovka, pri ktorej nemusíte premýšľať, len sa jednoducho nechať unášať príbehom a vychutnávať si cestu spolu s hlavnými protagonistami.

 a pol

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia


štvrtok, 5. septembra 2013

Mesačná chvastačka - AUGUST (18)

Meme z dielne Judit.

August je síce mesiacom mojich narodenín, no žiadnu knihu som ako darček nedostala. Za to som dostala kopu iných kníh. A keď píšem kopu, myslím tým fakt monštruóznu hromadu. Pribudla beletria, pribudli odborné texty (akože tie moje milované zelené knihy, s ktorými pobehujem celé poobedie/večer/noc a vlastnoručne vyrobené biele čudá, s ktorými pobehujem menej, ale aj na ne sa dostane. :D)

V auguste sa dostalo na knihy, ktoré som chcela, ale netrúfla som si na ne cez školský rok. Tak som si to cez prázdniny vynahradila. Bola som v Bratislave, z ktorej som si tiež pár kúskov odniesla, no inak drvivú väčšinu tej kopy tvoria recenzné výtlačky. Za august som dala svoj rekord. Vlastne som svoj obvyklý počet RC kníh asi tak... strojnásobila. Preto to bolo v auguste samá recenzia. No nebojte, v septembri pokračujeme - síce iba podľa voľného času (ktorého je málo málo málo a učenia veľa veľa veľa), no aj tak...

A už sa konečne dostávam ku knihám (na to, že som to dneska chcela spraviť bez tých mojich kecov, lebo mi padá hlava na klávesnicu a to sa deň ešte zďaleka nekončí, tak kecám zasa veľa. Ehm, písala som niekedy tento týždeň, že sa tu budem ventilovať, takže... Nečudujte sa. :D)

Začnem knihami z Bratislavy. V Pante boli brutálne akcie a ja som si tam uchmatla Potomkov za rozprávkovú cenu 4 eurá. Nakoľko som si knihu chcela prečítať už vtedy keď vyšla, neváhala som ani sekundu a kniha bola moja. Po návšteve antikvariátu sa moja knižnica rozšírila o Paoliniho Brisingra. A tak pekne pokračujem v dopĺňaní jednej zo sérií, ktoré proste raz budem mať celé (je tam ešte Harry Potter). A keď už mám Eragona aj Eldesta tiež z antikvariátu, aspoň dodržiavam tradíciu. Kniha ma vyšla na necelých šesť eur, takže tiež som s ňou z tadiaľ utekala, nech si to ešte nerozmyslia. :D V tom istom antikvariáte som si kúpila prvú študijno-maturitnú pomôcku - Zmaturuj z literatúry 1. Za dve eurá! No a nechaj to tam, keď mne tak treba akékoľvek poznámky zo slovenčiny. :D

A to je všetko z kníh, ktoré som si kúpila. Prichádzajú na rad recenzné výtlačky. V auguste som nadviazala spoluprácu s vydavateľstvom Koruna a Ikar, čo si možno niektorí z vás všimli. Z Ikaru som dostala Divočinu, ktorú ale neodfotím, lebo sa práve nachádza v Dubline. Recenziu som už písala, prečítať ju môžete -tu- Z vydavateľstva Koruna som dostala knihu Shalom, ku ktorej som sa však ešte nedostala. A mám nutkanie napísať, že sa k nej dostanem čoskoro, ale úprimne povedané, ja netuším kedy sa k nej dostanem. :D Nečítala som totiž od nedele!!! Ani riadok, ani písmenko! Nič, proste nič! Teda, okrem testovníc a iných biologicko-chemických materiálov a to sa neráta, lebo z nich mám stále na sklonku večera taký bolehlav, že nemôžem zaspať. :D

Ďalej mi prišli knihy z vydavateľstva Fragment. A to konkrétne Percy Jackson - Zlodej blesku a Červená pyramída. Recenzie na tomto a tomto linku. Knihy boli super a ja sa určite plánujem dopracovať aj k pokračovaniam. Raz...

Najviac kníh som dostala od spoločnosti AlbatrosMedia. Ešte z júla mi až v auguste došli tri, no a potom už ku koncu mesiaca ďalšie tri. Spodek, Ptačí zpěv a Čierna labuť sú na blogu zrecenzované - tu a tu a tu. A začiatkom minulého týždňa mi prišli ďalšie tri knihy - Som zlomená (recenzia tu), Krvavá cesta (recenzia bude) a Amy & Roger: Na cestě (práve čítam. Teda, viac nečítam ako čítam, keďže od nedele ani ťuk, ale chápete...)

To je tá "beletristická" časť. A keďže mi to nedá, musím dať ešte jeden motivujúci obrázok mojich študijných materiálov. Aby som si potom v júni vedela pozrieť ako vyzerali na začiatku. :D A okrem toho, zaberajú celkom veľký flek na poličke, takže pochvascú sa isto veľmi rady. 

John Wray - Spodek

Lee Carroll - Čierna labuť vzlieta

Tina Var der Holland - Shalom

Morgan Matsonová - Amy & Roger: Na cestě

Dan Wells - Potomkovia

Moira Young - Krvavá cesta

Meagan Spoonerová - Ptačí zpěv

Tahereh Mafi - Som zlomená

Rick Riordan - Červené pyramída

Rick Riordan - Zlodek blesku

Christopher Paolini - Brisingr




A na koniec mám ešte takú prosbu na vás - ak sa vám chce komentovať, hoďte mi do komentára nejaké "študijné" pesničky. Zistila som, že šprtať sa tých veľa tisíc otázok pri hudbe, ktorú normálne počúvam, nefunguje, takže zháňam akékoľvek alternatívy a inšpirácie. Ďakovala. :)

streda, 4. septembra 2013

Recenzia: Tahereh Mafi - Som zlomená

Jej dar je jej prekliatím. 

Juliette bola svojim smrteľným dotykom prenasledovaná od mala, a v dobe, kedy je jej svet na pokraji vojny, tomu nebude inak - jej situácia sa dokonca ešte zhorší!

Koncom augusta vzala slovenské knižné pulty útokom už druhá kniha z pera Tahereh Mafi, s ktorej spisovateľským umom sme sa už mali možnosť zoznámiť pred pár mesiacmi vďaka knihe Som roztrieštená. Aj zlomená sa nesie v podobnom štýle ako jej predchodkyňa. Popreškrtávaných riadkov, ktorých bolo v prvej časti habadej, síce ubudlo, no zmýšľanie hlavnej hrdinky zostalo aj naďalej rovnako chaotické, plné pocitov a emócií, ktoré trhali samotnú osobnosť Juliette napoly.

Na psychickej pohode jej nepridal ani krutý milostný trojuholník, ktorý si pre ňu autorka pripravila. Na jednej strane postele sladký Adam, s ktorým vzájomné dotyky zvládajú čím ďalej tým problematickejšie. Na strane druhej záhadný, kúsok pošahaný Warner, ktorý sa pomaly, ale isto dostáva na pokraj šialenstva - čím je asi ešte neodolateľnejší, prekvapivo, a Juliette to k nemu ťahá ako muchu na med...

V skratke - Juliette to nebude mať ľahké. No a po skúsenostiach z prvej knihy, ktorá mi dala kúsok viac zabrať, som si myslela, že ľahké to nebudem mať ani ja. A že som nemala... Ale nemajte boja, nie-práve-najväčší fanúšikovia Juliette a jej depresívno-sebecko-hlúpych stavov, od cca strany dvesto sa kniha neskutočne dobre čítala, strany sa otáčali samé, všetko sa krásne zauzľovalo, o akciu tiež nebola núdza a aj pár prekvapení si vás dokázalo nájsť. No a čerešničkou bol Warner.

Akčné scény autorke veľmi nejdú - jej štýl celkovo je skôr vhodný na psychologický román, ako na bojmi prešpikovanú dystópiu, preto bol z môjho pohľadu záver jednou veľkou trefou vedľa. Všetky tie "zlé" veci však boli veľmi pekne vyvážené tým, čo Tahereh ide - romantikou. Milostný trojuholník bol síce ako päsťou do oka, lebo ho v knihách je už skutočne veľa, no okrem toho, že sama Juliette sa vďaka svojim chlapom menila na schizofrenika, vzťahy boli popísané pekne a pri tých horúcejších chvíľach som sa usmievala ako mesiačik na hnoji.

V porovnaní s prvou časťou? Neporovnateľne lepšia. Autorkin štýl však zostáva rovnaký a nemôžem povedať, že sa niekde posunul alebo zlepšil. Aj po prečítaní tejto knihy zastávam názor, že príbeh Juliette je nesmierne zaujímavý a dobre vymyslený (zápletka v tejto časti mi to len nanovo potvrdila). A nech sa na to pozriem z akejkoľvek stránky, bavil ma, vzbudil vo mne záujem a určite si človek bude chcieť prečítať jeho rozuzlenie. Jediným problémom, ktorý to celé kazí je to, ako to je napísané. Tahereh nemusí vôbec písať zle, kameňom úrazu môže byť len hlavná postava. Juliette je mi jednoducho nesympatická a stretnúť ju normálne, asi by sme kamarátky neboli. Preto ma ani nebaví sa na svet dívať jej očami. No keď sa človek nad to dokáže preniesť (čo je síce ťažké, to uznávam. No dá sa to.), knihu si začne užívať.


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

utorok, 3. septembra 2013

Oktáva a šialenstvo okolo

Už viac ako 24 hodín som oficiálnou študentkou maturitného ročníka. Pred viac ako 24. hodinami som vyfasovala pražské a košické testovnice na lekársku fakultu, dostala šokovku v podobe preskúšania vecí, ktoré som preberala v kvinte a trocha si zdvihla sebavedomie, keď som odpovedala pohodovejšie a správnejšie, akoby som bola čakala (ale to len na to, aby mi dnes mohlo nanovo spľasnúť :D). 

Dnes som si po dvoch úmorných hodinách vyskladala rozvrh (dostali sme celá trieda spoločný... Toť dríst, drahá moja škola, keby ma náhodou čítaš. Veľký to blud! Z viacerých predmetov je viac skupín a teraz nikto nevedel, že do ktorej skupiny patrí. A zaradenia jednotlivcov do skupín a sedem "kombinačných kruhov" - nesnažte sa pochopiť, proste chaos - boli vytlačené len na jednom JEDINOM papieri, ktorý pomaly putoval po triede. Aj tak z neho nikto nebol múdrejší. :D). Rozvrh je úžasný. Za tie dlhé roky, čo študujem na našej škole, som asi lepší rozvrh nemala. V pondelok a utorok končím 5. hodinou, ťahám len jednu sedmičku v stredu, predmety sú nakombinované krásne... Nemôžem sa sťažovať. Len hodina občianky a predmetu s názvom umenie a kultúra ma, jemne povedané, šokovali. Úplne, ale ÚPLNE nepotrebné predmety, ktoré mi tam zbytočne zaberajú miesto! (A budú žrať moje dosť labilné nervy.) No a pár (vlastne len jedného) učiteľov by som si priala iných, ale inak som dostala každého podľa očakávania, takže tam sa, našťastie, žiadne prekvapenie nekonalo.

Neviem, že ako to je na iných školách, no my zajtra budeme mať ešte tie úvodné hodiny, kde si vypočujeme tie kecy, ktoré ja už viem aj odzadu (zajtra si ich vypočujem po ôsmykrát, tak bodaj žeby nie), maturanti vyfasujú učebnice, no a potom už budeme poctivo študovať vo veľkom, lebo, ako sme dneska s hrôzou porátali, ono to do tých maturít už tak veľa času nezostáva, a no... Všetci sme vymletí. :D 

Inak momentálne čítam Amy a Rogera, píšem recenziu na Zlomenú a vyfotila som chvastačku... Ktorú ale budem fotiť nanovo, lebo fotky majú vďaka svetlu a môjmu vybitému mobilu, ktorému nezostala šťava na blesk, dosť na prd kvalitu. Amy a Rogera budem podľa všetkého čítať ešte dlho, lebo som k nim od nedele ani nos nepriložila. Včera som do desiatej robila šor s poznámkami, papierikmi a podobnými blbosťami, ktoré som dostala od milej študentky, ktorá má má dať do laty pred tým, ako sa vyberiem na prijímačky do veľkého sveta na ťažké školy. A dnes poobede som počítala chémiu (ktorá mi viac-menej nevyšla!!! Akože ona vyšla, ale niečo nevyšlo a to vôbec, ale vôbec nezodpovedá mojim predstavám!) a potom som si ukľudňovala nervy biológiou, ktorú som, chvalabohu, zvládla vyhovujúc mojim očakávaniam. 

Blog bude asi kúsok viac mŕtvy teraz. Ja si potrebujem nájsť systém. Zistiť, čo mi koľko trvá v tomto novom, maturitnom zhone a vôbec... Zmáknuť tristo otázok za dva týždne, pomedzi to čítať, učiť sa dačo úplne iné do školy a ešte stíhať blog? Ehm... *hysterický smiech* Ale! Ale ja sa chcem čo najrýchlejšie zorientovať a využívať blog ako ventil. Takže sa tešte. Muhehééé! :D

Čo určite pribudne v najbližších dňoch, potom negarantujem v akých intervaloch budem niečo publikovať, tak sa môžte tešiť na chvastačku, ktorá tento mesiac vytvorila jednu celkom veľkú kopu (bála som sa, že mi to spadne :D) a dobehnem resty v recenziách, ktoré som si priniesla ešte z prázdnin. 

Maturantom (aj nematurantom, ale tí isto pochopia, že my to potrebujeme viac ;)) želám veľa nervov a šťastia. Mám pocit, že viacerí to budeme potrebovať. A keď bol ešte niekto podobne šialený ako ja, a s ľahkou školou sa nevie uspokojiť... Nervy, potrebujeme nervy, trpezlivosť, výkonné mozgové bunky a musíme sa zapnúť do módu špongie - nech tých informácií nasajeme čo najviac. A ja začínam byť zdeformovaná a to som sa ešte hĺbkovo ponorila len do bunkového delenie a anorganickej chémie. Panebožeeeeee!!!! :O