nedeľa, 28. apríla 2013

Recenzia: Marie Lu - Legenda

Kniha plná nepretržitej akcie, napätia, romantiky a neočakávaných zvratov či prekvapivých odhalení vás nenechá ani na chvíľu vydýchnuť!


Vitajte v Americkej Republike - štáte, kde nad všetkým vládne autoritatívny vodca a všetko riadi armáda. V štáte, ktorý je vo vojne s vonkajšími kolóniami. V štáte, kde deti vo veku desiatich rokov skladajú skúšku, od ktorej závisí ich budúci život. Vysoký počet bodov - ste za vodou. Nižší počet bodov - vaša smola. 

June je pätnásťročné dievča, ktoré v desiatich rokoch získalo počas skúšky plný počet bodov, čo ju katapultovalo na najlepšiu školu, kde je jej geniálny mozog trénovaný a pripravovaný na získanie vysokej vojenskej hodnosti. Na druhej strane je Day, chlapec, ktorý skúškou neprešiel. Chlapec, ktorý sa motá po uliciach, a ako pätnásťročný je najhľadanejším zločincom Republiky. 

Dvaja na pohľad úplne odlišní ľudia, ktorých osudy sa nikdy nemali pretnúť. Všetko sa ale zmení, keď je Metias - brat June - zavraždený a hlavným podozrivým je práve Day. June hnaná smútkom a túžbou po pomste, sa vyberá Daya nájsť a osobne pomstiť smrť svojho brata. 

Kniha je rozprávaná striedavo z pohľadu June a Daya. June nám prináša pohľad do vysokých vrstiev spoločnosti, kde všetko riadia kapitáni a vojnoví hrdinovia. Kde je hlavnou prioritou udržať vzbúrencov na uzde a vydržať vo vojne s Kolóniami. Day je rebelom, ktorý proti republike podnikol dlhý zoznam výtržností. No je však aj obyčajným chlapcom, ktorý spraví všetko pre svoju rodinu. Vďaka nemu sa dostaneme medzi obyčajných ľudí, ktorí obývajú chudobnejšie časti Los Angeles. To dodáva knihe istú rozmanitosť a dynamiku.

Samotný dej knihy je dosť dobrý a v rámci možností neobohraný, čo mi ale vadilo, boli hlavné postavy. Postavy sú asi jediným prvkom knihy, ktorý vnímam skutočne negatívne. Dayovi som jeho reálnosť ešte ako tak verila - aj keď som sa veľakrát pozastavila nad tým, ako je možné, že v meste plnom vycvičených vojakov nie sú schopní chytiť jedného pätnásťročného chalana.

June však bola klasická dokonalá hrdinka, o ktorej dokonalosti autorka iba rozpráva, no ničím poriadnym to nepodloží. Nehovoriac o tom, že niektoré veci mi dopli o pekných pár desiatok strán skôr ako jej. A narozdiel odo mňa, ona bola údajne geniálna. Plus celá tá vec okolo jej vojenskej a inej geniálnosti bola trocha pritiahnutá za vlasy. Ale okej, je to predsa len dystópia a je tam možné hocičo.

Legenda je od prvej až po poslednú stranu typickou dystópiou, so všetkým, čo k tomu patrí. Kvalitne vystavaný svet, veľa akcie (na každej strane sa behá, bije, strieľa... Preto je kniha prečítaná pomerne rýchlo), bojachtiví hlavní hrdinovia, zlí politici, utláčaný národ, skupiny rebelov, sem tam nejaké menšie povstania a veľa veľa klamstiev a zákulisného poťahovania nitiek (čo ma v tejto knihe nesmierne bavilo, boli práve tie časti, kde som sa dozvedala, ako to vlastne s celou tou prehnitou Republikou a jej systémom je).

Na jednej strane kniha neponúkne nič, čo by sa nenachádzalo v každej druhej kvalitnej dystópii, no na strane druhej určite stojí za prečítanie.

Ak od knihy očakávate veľkú dávku originality, skroťte svoje očakávania - aby ste nemuseli byť na konci trocha sklamaní. Ak si však chcete prečítať nejakú klasickú dystópiu, ktorá síce neponúkne nič prevratné, čo by tu už predtým nebolo, no aj tak je svojim vojenským prostredím zaujímavá, pokojne do toho.





Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti ALBATROSMEDIA. Legendu si môžte zakúpiť aj na ich e-shope - na tomto linku alebo na stránkach internetového kníhkupectva ABCknihy.sk cez tento odkaz.

piatok, 26. apríla 2013

Recenzia: Tahereh Mafi - Som roztrieštená

Ďalší blázon ako ty.

Nie som šialená.

Už 264 dní sa ma nikto nedotkol.

Nikdy nás nepustia von.

Som prekliata.

Som monštrum.


O knihe od Taheref Mafi už istotne každý z vás počul. Vysoké hodnotenia, nadšené recenzie - to bolo to, čo túto knihu všade sprevádzalo.

Príbeh sedemnásťročnej Juliette, ktorej sa nikto nedotkol už 264 dní, pretože by ho to mohlo zabiť, je na pohľad akčnou dystópiou, no po pár stranách zistíte, že je to skôr psychologický román osladený romantikou a dotvorený štipkou akcie, zasadený do budúcnosti.

Štýl akým Taheref píše je už na prvý pohľad zvláštny. Chaoticky popreškrtávané riadky dodávajú hlavnej hrdinke reálnosť a čitateľovi poskytujú dokonalý náhľad do jej myšlienok. Náhľad, ktorý vám zo začiatku vykreslí Juliette ako takého menšieho blázna. No všetko sa zmení, keď do jej cely vstúpi Adam. Ďalší blázon? Alebo chlapec, ktorý jej pomôže pochopiť samú seba a dokáže pomôcť  s jej darom prekliatím?

Začiatok knihy je niečo cez čo sa treba dostať. V podstate sa nič nedeje, len sa akosi dostávame do deja, ktorý je rozvádzaný až v ďalších kapitolách. Spoznávame zmýšľanie Juliette, stretávame Adama, a to všetko zatiaľ čo sme ponorení hlboko v mozgu hlavnej hrdinky. Neskôr sa však autorka rozpísala a kniha priniesla aj trocha akcie.

Okrem Adama (ktorý je mimochodom úplne skvelý mužský hrdina :) ) a Juliette spoznávame aj pár iných postáv, a to hlavne ku koncu knihy, ktorý je jednoznačne veľmi zaujímavý, aj keď pomerne zvláštny. Najviac mi v hlave ostal Warner, ktorý síce v knihe predstavuje tú zlú stranu, no mne bol tým, že sa na nič nehral, strašne sympatický.

Krátke vety, krátke kapitoly, žiadne kostrbaté slovné hračky - to všetko robí z knihy dielo, ktorého príbeh plynie, a ktoré je prečítané za pár hodín. Za čo som ja osobne vďačná. Aj keď chápem čo sa na knihe všetkým páči, mne to akosi nesadlo. Nesadla mi hlavná hrdinka, nesadol mi štýl, nevedela som sa začítať, stále mi myšlienky utekali kamsi inam, o konci ani nehovorím, to som mala oči niekde na druhej strane hlavy...

Začiatok mi prišiel strašne pomalý a veľký výskyt kvetnatých prirovnaní, metafor, a hlboké úvahy o daždi a slobode mi vadili. Neskôr sa to zlepšilo, to je fakt, no aj napriek tomu som sa do knihy nedostala, čo mi je fakt ľúto. O Roztrieštenej počúvam už dlhú dobu, takže som na knihu bola veľmi zvedavá, ale nulové vykreslenie sveta, len sem-tam nejaké náznaky toho, že čo sa vlastne deje, mi strašne prekážalo. Celú knihu v mojich očiach zachránili scény s Adamom. Hlavne tie sladšie scény s Adamom, ktoré sa autorke skutočne veľmi vydarili. Prvé čo mi napadlo po dočítaní, bolo, že romantika bola v knihe napísaná perfektne, zvyšok... Nie až tak dobre.

Každopádne, ak ste milovníkom dystópií (ako ja), určite knihe dajte priestor, nech vám dovolí si na ňu spraviť vlastný názor. Možno vám sadne viac ako mne. Aj napriek tomu, že ja sa na knihu pozerám trocha negatívne, tak jej nemožno vziať, že je to kniha veľmi originálne spracovaná a svojim spôsobom skutočne zaujímavá.




Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti ALBATROSMEDIA. Roztrieštenú si môžte zakúpiť aj na stránkach ich e-shopu a to na tomto linku.

streda, 24. apríla 2013

Julie Kagawa - The Eternity Cure

Fakt chcem niečo zmysluplné napísať. Namotať každého jedného človeka (alebo iný živočíšny druh), nech si to prečíta. A ak nečítal jednotku, nech nečaká ani minútu a čím skôr si prečíta obe.
Ale dostať zo mňa v mojom momentálnom stave niečo zmysluplné, bude veľmi veľmi zaujímavé. No pokúsim sa.

Po zhodnotení mojich mentálnych síl, dom dospela k záveru, že písať recenziu na toto čierno-fialové čudo, čo teraz leží predomnou, je úplne nemožné a zbytočné, nakoľko by to recenzia nebola.

Kto čítal jednotku, tak má akú takú predstavu o spisovateľských schopnostiach ženy, ktorá toto tu napísala. Ja osobne som šla do knihy s dosť veľkými očakávaniami a zároveň som sa bála, že budem sklamaná... Nehrozí. Očakávania boli tisícnásobne predčené, a ja zisťujem, že nie som schopná nepoužívať superlatíva, takže strpenie poprosím. :D

Jasne a stručne: prečítajte si to. Allie je skvelé. Racionálne zmýšľajúca hlavná hrdinka, ktorá síce mala slabšie chvíľky, ale o to viac som všetkému verila, čo mi niekedy spôsobilo stavy úplného zúfalstva. Jackal je asi tá najvtipnejšia postava, s ktorou som mala v poslednej dobe tú česť. Odkedy sa v deji objavil, až kým z neho nezmizol, trúsil jednu vtipnú poznámku za druhou, a aj keď som dokonale chápala, prečo sú naňho všetci naštvaný, tak proste do príbehu patril, a darilo sa mu opakovane ma rozosmievať vždy keď sa v knihe mihol.
A chvalabohu, nebola som ukrátená ani o dvoch mojich najväčších miláčikov tejto série. (Neviem posúdiť nakoľko by to bol spoiler, takže hádajte kto to je. Ale pochybujem, že by vám to trvalo dlhšie ako tri sekundy. :D) Čerešničkou bol Sarren a iné mužské postavy. Ach, Sarren - to je nádherná kapitola sama o sebe. Tak dokonalo vykreslený psychopat, to tu už dlho nebolo. Plus - upír a psychopat. No, veľa krvi, veľa zvrátených myšlienok, veľa evil grin-ov. Perfektne napísaná postava, ktorú budete tak nenávidieť, že sa úplne zžijete s Allison a budete mu chcieť ten nožík, čo mu do oka vopchala v jednotke, opakovane vrážať až do mozgu.

Už názov tu splieta niečo o cure. Najprv sa o tom kniha vôbec točiť nebude, no potom začne všetko súvisieť so všetkým a bude to jeden perfektne napísaný príbeh plný akcie na každej strane. Sem-tam okorenený o nejakú sladšiu scénu, a veľmi často okorenený o bohovské dialógy, ktoré svoju skvelosť nadobudli práve vďaka Jackalovi. (Tá kniha by bez neho bola dosť nemastná-neslaná.) A vzhľadom na to, že sa bude riešiť kto/čo/ako/kedy/čím vyrieši taký malý problém, že sa vírus, ktorý zmenil svet na jeho terajšiu podobu, znova rozšíril medzi ľudí, ktorí si vyškriabavajú oči z hlavy, dozvieme sa veľa zaujímavých informácií, že kto/čo/kedy spravil, že sa nejaký smiešny vírus vôbec pred x rokmi tak masívne rozmohol a dosť tak obmedzil život upírov, o ľuďoch nehovoriac.

S použitím opisu, ktorého bolo v knihe neúrekom, by som to povedala asi takto: ohryzené nechty a mozog ktorý mi párkrát vypovedal službu, to bolo ešte nič oproti tomu, ako Julie škaredo vzala moje nervy a srdce, a vytrela s nimi na konci knihy podlahu. Nehovoriac o tom, že pri poslednej vete (poslednom slove, aby som bola presná) si po tom krvavom chaose ešte pekne poskákala (verím, že s nádherným psychopatickým úsmevom na tvári, ktorý zosobňoval vetu: A teraz si počkaj na pokračovanie!)...

Ak ste ešte jednotku nečítali, tak nad tým vážne pouvažujte. Julie píše perfektne a kombinácia upírov a dystópie sa jej nesmierne podarila, nehovoriac o tom, že týmto knihám nechýba absolútne nič. Snáď len otvorený koniec dvojky a nulové informácia o pokračovaní vnímam negatívne. (Veľmi negatívne. Ja potrebujem tretiu časť držať v rukách as soon as possible!) Možno vám kniha nesadne, no ak už za sebou máte jednotku a na dvojku sa tešíte aspoň tak dlho ako ja (tj. rok), sklamaniu sa vyhnete. Je to úplne bohovské od prvej strany až po tú poslednú.

Och, ešte malé upozornenie. Rozčítajte si to buď na víkend, alebo to otvorte až vtedy, keď s istotou viete, že sa nemusíte nič učiť. Táto kniha vám nedovolí sa učiť. Ak ju raz otvoríte, budete ju musieť prečítať na jeden záťah, inak to proste nejde.

Ak ste došli až sem, zháňajte si akékoľvek dostupné prostriedky, staňte sa úspešným majiteľom  knihy a utekajte čítať!

nedeľa, 21. apríla 2013

Recenzia: Joe Dunthorne - Ponorka

Ponorka je kniha z pera pre mňa úplne nového a neznámeho autora. Meno Joe Dunthorne mi pred tým nevravelo vôbec nič, takže som mala len matnú predstavu do čoho idem. Dostala som knihu plnú emócií chlapca, ktorý sa snaží dať dokopy manželstvo svojich rodičov, pochopiť samého seba, svet okolo a dievča, do ktorého je zamilovaný. Dostala som príbeh, ktorý je vyrozprávaný veľmi zaujímavo a jedinečne. Dostala som 318 strán, ktoré sa od dnešných kníh líšili snáď všetkým čím sa dalo.

“Most people think of themselves as individuals, that there's no one on the planet like them. This thought motivates them to get out of bed, eat food and walk around like nothing's wrong. My name is Oliver Tate.” 

Dívať sa na svet očami Olivera Tatea, ktorý má čerstvých pätnásť a slovnú zásobu, akú by sme mu mohli všetci tíško závidieť, mi pripadalo rovnako (ak nie ešte viac) zaujímavé, ako sledovať život očami Charlieho (Charlieho malé tajomstvá)

Oliver je postava, ktorá je súčasťou stredoškolského diania a život tínedžera si užíva so všetkým čo k tomu patrí, no z jeho rozprávania máte pocit, že aj keď nad všetkým veľmi hlboko rozmýšľa, v podstate je voči všetkému strašne nad vodou. Všetkým si s krásnou eleganciou prepláva, nič sa ho nejako zvláštne bytostne netýka, ale aj tak ho dianie okolo neho silno ovplyvňuje a formuje. 

Keď sa na to pozriem maximálne povrchne, Oliver je chalan, ktorý myslí predovšetkým na seba (skoro stále je na prvom mieste on, on a zasa on), a väčšinu času rieši sex. Sex svoj (jeho hlavným cieľom je prísť o panenstvo pred tým, než bude mať šestnásť) a svojich rodičov (vďaka Oliverovi dostanete dokonalý prehľad o tom, ako sú na tom jeho rodičia v spálni a v akom štádiu je ich manželstvo). 


“That's a big love letter," she says, squinting. I know what I'm going to say and for a moment I wish there was a film crew documenting my day-to-day life: "I've got a big heart," I say.” 

Kniha ako taká, má v sebe minimum výraznejšieho deja a nejakej nervy drásajúcej akcie. Celé to je vystavané na postavách a ich psychike. Najviac sa dostávame pod kožu Oliverovi, ale vďaka jeho trefným a častokrát veľmi vtipným popisom a poznámkam, ktoré situáciu dokonale vystihli, dostala každá postava svoju hĺbku a všetky tak mali výraznú úlohu v deji. 

Príbeh sa odohráva v anglicku na konci 20. storočia a je popisom života tínedžera, ktorý je sám o sebe strašne nereálnou postavou, ktorá prežíva v úplne reálnom svete. Oliverove myšlienkové pochody a zápisky do denníčka sú vtipné, občas depresívne a veľmi zvláštne. Fakt, že je postavou, ktorá je navonok citovo odstrihnutá od ostatných, dal autorovi možnosť popísať veci priamo, niekedy až naturalisticky. Čo sa nebude páčiť každému.

Ak vám vyslovene vadia knihy, ktoré niekedy až prehnane nazývajú veci pravými menami a pojmy ako jemnosť, umelecké opisy a servítka pred ústami v nich neexistujú, radšej Ponorku do ruky neberte. Aj keď je samotný príbeh veľmi zaujímavý, zvyšovala by vám tlak. 


“I took a photo of us, mid-embrace. When I am old and alone I will remember that I once held something truly beautiful.” 

Na druhej strane je to veľmi príjemná a zaujímavá oddychovka, pri ktorej sa zasmejete, a ktorú zhltnete za pár hodín. A zapamätáte si ju, pretože v tom dnešnom mori akčných dystópií a romantických kníh, kde je prvá láska hneď tá osudová, je Ponorka niečo úplne iné. Ja si Ponorku radím do kategórie zvláštnych kníh, niekde medzi Greenovu Aljašku a Charlieho malé tajomstvá. Všetky sú síce o niečom úplne inom, ale v podstate sú si strašne podobné svojou odlišnosťou od zvyšku literárneho sveta.

Každopádne, dostala som od knihy presne to, čo som očakávala a som s ňou veľmi spokojná. Zasa som si spravila prievan v jednoliatej kaši hlavných ženských hrdiniek, ktoré ochkajú nad svalmi ich polovičiek. Byť pre zmenu v hlave pubertálneho chalana, ktorý má na veci úplne iný pohľad a rieši ich inak, bolo...  veľmi zaujímavé.

Ak vás Ponorka čo i len trochu zaujala, určite si ju prečítajte, stojí to za to. A ak už nič iné, tak si aspoň spravíte na knihu vlastný názor a rozšírite svoju knižnicu o útlu knihu plnú neobvyklých myšlienok.



Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti ALBATROSMEDIA. Ponorku si môžte zakúpiť aj na stránkach ich e-shopu a to na tomto linku.

Mimochodom, podľa knihy bol natočený aj film s názvom Submarine, ktorý mal svoju premiéru v roku 2011.

piatok, 12. apríla 2013

Malý update...

Ozývam sa, že žijem... Aj keď, to je tiež diskutabilné po tomto týždni, ktorý bol tak jemne vražedný. Ale zvládlo sa všetko a ja si teraz užívam chvíľkové voľno s dobrým pocitom, že som to všetko dala, kým v pondelok zasa nabehnem na šialené tempo, ktoré ale bude o niečo milšie ako tohtotýždňové.

Za tú dlhú dobu, čo som sa neozvala, lebo mi v tom bránili kopy papierov porozhadzované všade okolo, som sa stihla namotať na nový album One Republic, o ktorom som chcela napísať malý informatívny post, no len... Nebol čas. Tak aspoň takto... Ak vám album Native ešte nič nehovorí, utekajte na Youtube. Má skvelú vlastnosť upokojiť, čo som využila hlavne v pondelok, keď mi už fakt tiekli nervy a nevedela som čo skôr. (Ľutujem, že som v utorok ráno nesfotila ľudí v mojej triede, lebo to bola partia mŕtvol, na ktorú bol fakt vtipný pohľad. Trištvrťočka zo sloviny  a nezvyčajne veľký test z bioly v jeden deň sa očividne na každom prejavili.) :D

Za tie dva týždne som si tiež stihla zadovážiť kôpku kníh, ktorá je niekde na ceste ku mne. Najvyšší tešiaci sa faktor patrí knihe The Eternity Cure, čo je druhé pokračovanie upírsko-dystopickej série Julie Kagawy, ktoré má originálne takú celkom sympatickú - aj keď úplne odveci vzhľadom na prvý diel - obálku. Takú modrú. No podľa BookDepository ku mne putuje takáto čierno-fialová. Nie som nejako extrémne nadšená, ale aspoň bude ako tak pasovať s prvým dielom, ktorý má tiež ženskú na obale. :D Tak uvidíme čo mi to nakoniec príde domov.
Upírsko-dystopickej síce znie zvláštne, ale ešte od minulého roka vo mne pretrváva skvelý pocit z prvého dielu, takže na toto sa faaakt teším. Aj na re-reading jednotky, ktorý sa uskutoční v krátkom časovom období.

Prečítala som všetky knihy z povinného čítania, takže mám tak do konca apríla so všakovakým Kafkom, Chrobákom a inými čudnými ľuďmi, čo písali čudné knihy, pokoj. Trikrát hurá! Môžem čítať po čom mi len srdce piští. (Žiadny chrobáci lezúci po stenách, ktorí by ma strašili v snoch.) Čo sa následne prejaví tým, že sa na blogu objaví pár recenzií. Dúfam, že už skutočne čoskoro. :)

A tiež sa chystám do kina na Hostiteľa. Po tom, čo som si prečítala všelijaké lichotivé aj menej lichotivé názory na film, som naňho zvedavá ešte viac. Btw - tí čo ste už boli na filme, čo naňho hovoríte? Ja som hlavne zvedavá, že ako tých neviem-koľko-veľa strán vtrepali do dvojhodinového filmu. A ako spravili Melaniin hlas hučiaci v pozadí...

Končím tento jemne informatívny článok, a idem naberať drahocennú energiu zo stránok Pána Prsteňov.

A na záver úplne all time favorite pesnička z vyššie spomínaného albumu Native. Počúvajte, vychutnávajte, relaxujte... :)