streda, 25. septembra 2013

Recenzia: Moira Young - Krvavá cesta

Saba, podobne ako väčšina dystopických hrdinov, ktorí musia siahať až na hranice svojich možností a zachraňovať čo sa dá, to v živote nemá ľahké. Žije uprostred pustatiny, kde nezaprší a nezaprší už nejaký ten mesiac, jej otec sa po smrti jej mamy takpovediac zbláznil a vykašľal na všetko, vrátane svojej malej dcéry. So svojim bratom, dvojčaťom, sa pretĺkajú ako sa dá. Starajú sa jeden o druhého, o svoju mladšiu sestru a snažia sa nevybíjať si frustráciu na svojom otcovi, ktorý komunikuje s hviezdami, príliš tvrdo.

Aj keď práve na oslavu to nie je, stále to ale nie je ani také zlé, aby sa to nemohlo ešte viac zhoršiť. A že sa aj zhorší. Tajomné mrmlanie jej otca, ktorý s pomocou čarovných konárikov a súhvezdí predpovedal budúcnosť, sa naplní a Sabin svet sa v priebehu pár minút zrúti. Nechaná napospas neľútostnej divočine, s mladšou sestrou na krku, sa vydáva na záchrannú akciu, od ktorej závisí život jej brata. 

Krvavá cesta je kniha, ktorá je popisovaná ako veľmi unikátne dielo. Unikátne ani nie tak obsahom ako spracovaním. Anglická verzia podľa mnohých obsahuje veľké množstvo rôznych novotvarov a tak celkovo sa odlišuje od literárnej tvorby iných autorov pre mladých. Keď vydavateľstvo CooBoo uverejnilo, že túto knihu plánuje prekladať, zdvihla sa vlna zvedavosti, ako si so špecifickým jazykom poriadia. Nakoľko som knihu v originálnej verzii nečítala, neviem to porovnať. No z textu som mala pocit, že tá "jazyková inakosť" sa v preklade akosi stratila. Unikátnosť v tomto prípade skôr spočívala v tom, že autorka používa pomerne stručný jazyk a jednoduché vety, čo vyznieva niekedy tak hrubo a neotesane. A aj keď musím uznať, že sa v tom skrýva kus originality, nie je to zas až tak nezvyčajné. 

Svet, v ktorom hrdinovia žijú je, okrem toho, že skoro mŕtvy, akousi verziou dystopického starovekého Ríma. Boje v aréne pre zábavu podriadených, autoritatívny, pološialený vodca, droga, ktorá všetkých ovláda, statní bojovníci, púštne lode, otroci a mnoho ďalších vecí robia z knihy zaujímavé čítanie. Ak by hlavná hrdinka neopisovala stavby Padlých, vďaka chemickému znečisteniu zmutované červy a rôzne "novodobé" nástroje, vďaka ktorým vieme určiť, že je to spoločnosť po nás, povedala by som, že sme sa skôr vrátili v čase a nie posunuli o desiatky rokov dopredu. Nič to však nemení na fakte, že cestu hlavnej hrdinky autorka popísala veľmi pútavo. Príbehu nechýba napätie, poriadne dávka akcie, no a aj keď sa zdá, že popri tom všetkom by Saba nemala mať čas na milostné opletačky, aj tým sa v knihe ujde pár strán. V čom spočíva ďalšie výrazné pozitívum tejto knihy - nakoľko Saba nemá nervy zvládať jedného chlapa, čo autorka, zdá sa, dokonale chápe, nepchala jej tam zbytočne nejakého ďalšieho, ktorý by všetko ešte viac skomplikoval. 

Aj keď mi Saba neliezla na nervy tak, ako zvyknú iné podarené hrdinky kníh pre mladých, stále mala isté "excesy", kedy som mala chuť ju uškrtiť. Síce som dokonale chápala, prečo mala k mladšej sestre taký chladný vzťah, niektoré veci, čo jej povedala a vôbec, ako sa k nej Saba väčšinu knihy správala, sa mi fakt nepáčili. Ako staršia sestra by mala mať viac rozumu a nedeptať ešte viac už aj tak dosť vystrašené a zničené dieťa. To bola povahová črta, ktorá mi neskutočne prekážala. Sabu to vykresľovalo ako bezcitnú mrchu, ktorú okrem jej dvojčaťa nič nezaujíma a moje sympatie k nej chladli po každom bezcitnom výstupe voči jej sestre. 

Krvavú cestu rozhodne odporúčam. A odporúčam ju aj v tom prípade, ak vám už dystópie lezú krkom - čo veľmi často nerobím. Nebolo to úplne bez chybičky, ale kapitoly sa čítali ľahko a bolo vidno, že si na príbehu dala autorka záležať. Nie je to rýchlo vykvasené veľdielo bez hlavy a päty. Koniec necháva autorka otvorený, a nakoľko mi hlavná dvojica prirástla k srdcu, neviem sa dočkať ako sa dozviem, kde nakoniec všetci skončili.


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

sobota, 21. septembra 2013

Vybíjam si frustáciu vol. 1

Pamätám sa, ako som si pred začiatkom roka optimisticky myslela, že ono to určite nebude také zlé. Veď tie predmety milujem, deň si určite budem vedieť rozvrhnúť a bude čas aj na knihy...  Neviem či som bola naivná alebo len prehnaná optimistka. V každom prípade sa z toho teraz smejem. :D Aby ste boli nejako kúsok v obraze -  stále mám recenzný rest ešte z augusta!!! A nečítam vôbec. V utorok som si povedala, že to kašlem, vzala knihu do ruky a čo čert nechcel - fyzikárka si zo mňa v stredu spravila exemplárny prípad zlej maturity. A ja som zatiaľ stála celá rozklepaná s prázdnym mozgom pred tabuľou, potom čo sa ma spýtala aký priebeh má ten a ten graf (... matiky som sa zrejme nezbavila :D) a opakovala duchom neprítomná, že ja maturovať z fyziky nejdem nejdem nejdem... Zaklincovala to tým, že - Mirka všetko vedela, len bola nervózna. Známku nechcite vedieť... Veď Mirka všetko vedela...

Nálada mojej triedy je taká, že sme zúfalí, pernamentne unavení, búchame si hlavy, ale aj tak s úsmevom dokážeme skonštatovať, že spokojnejší sme asi nikdy neboli. Lebo je to tak. Všetkým nám už z učenia prepína, všetci toho máme dosť, tie naše kedysi "milované" predmety už nechceme ani vidieť, lebo človek nad ničím iným nerozmýšľa a už mu z toho hrabe, a s radosťou by sme uvítali čokoľvek iné... Mne osobne neskutočne chýba dejepis. (Alebo dejepisár? :D)

S blogom vidíte ako to je... BIEDA. (Nie s veľkým b, celá veľká. :D) Okrem toho, že nemám čas písať niečo, vďaka čomu by to tu žilo (keď sa neučím, spím, keď nespím, som v škole/autoškole... Ale to vykonávam zriedkavo, väčšinou sa učím a učím a učím a učím a...). Plus nemám ani veľmi o čom písať, keďže čítam mínusovou rýchlosťou s vysokým zrýchlením opačného smeru (tj. ešte ma to spomaľuje. A áno, práve som dopočítala fyziku... :D), a v neposlednom rade mi chýba aj nejaký ten kus energie. A tak krásne vychádzam z cviku a píšem ako... takto. :D

Mám však rozpracovanú recenziu a pohrávam sa s jedným projektom. Ten už mám v hlave hrozne dlho, takže by som mu niekedy už rada dala reálnosť. Zatiaľ to vidím tak, žeby to mohlo byť niekedy okolo decembra. No veď sa všetko v čas dozviete. :)

Taktiež som si konečne našla stáleho interpreta, pri ktorom mi tá biola ide do hlavy sama. A nesmejte sa, ale je to... chvíľka napätia... ABBA. To som schopná počúvať hodinu a pol v kuse, zatiaľ čo robím čachry machry s papiermi z bioly a tvárim sa, že sa to aj akože naozaj učím. :D 

Našťastie však nič nie je úplne čierne, nájdu sa aj svetlé chvíľky. Tie mávam, keď zistím, že už danú tému skutočne viem a vtedy tresnem so všetkým na takých pätnásť minút, aby som potom mohla otvoriť niečo nové. Svetlé chvíľky však nastávajú aj počas tých hodín, čo máme ako trieda spolu. Kto by to bol povedal, no my spolu asi prvýkrát skutočne normálne fungujeme. Na oznamkách sme sa viac-menej zhodli bez problémov, aj na torte, pohároch (pivné krígľe a čierne oznamka budú naše, oktáva predsa musí byť iná :D), program sa už tiež pomaly, ale isto rysuje. Nič nie je stratené, čo mi vlieva do žíl novú dávku nádeje, vďaka čomu som chvíľu schopná nechodiť po chodbách ako mŕtvola, ale dokonca vyčarujem aj nejaký ten úsmev.

Najväčší svetlý moment však nastáva dnes. Spolužiaci majú oslavu osemnástky, na čo sme všetci čakali ako na spasenie. Treba kúsok zresetovať hlavu. A dúfať, že z nej nevyfučí to, čo do nás za tie tri týždne zatiaľ natrieskali. Lebo ako sme včera skonštatovali, v živote sme toho do hláv za tri týždne nevopchali toľko, ako za tieto septembrové. Kde to, aby sme to tam ešte aj dlhodobo držali... No ale späť k dnešku. Na ktorý sa TEŠÍM! Aj keď mali chalani problém s miestom a nikto im nechcel prenajať chatu pre cca 100 ľudí na oslavu dospelosti, nakoniec splašili pekné priestory, kde sa dúfam že aj všetci zmestíme. :D  

A tak ešte dumám, čo knižné by som vám tu vopchala. A dumám a dumám a nevydumám nič, lebo knihy sa z môjho života nenápadne, no za to dosť rýchlo, vyparili. Chytá má nervozita, keď si predstavím, koľko čítam tú Krvavú cestu... A som niekde v polke. Ale dobré to je. Posledných 50 strán (ktoré čítam cca týždeň) badám veľké zlepšenie. :D Ale nie som si tým skutočne istá, takto naťahovať a kúskovať nejakých tristo strán je neskutočná hlúposť. 

No a to je asi odomňa všetko. Len som chcela dať vedieť, že ešte žijem. :D Och, aby som nezabudla. Keby sa dovtedy neozvem s článkom vybíjam si frustráciu vol. 2, lebo mám pocit, že tieto články budú celoročne brániť môjmu pomäteniu z učenia, 7.10., tj. akýsi pondelok, mi držte všetky pršteky. Mám totiž skúšky z autoškoly, tak aby som to nemusela potom robiť ešte raz. To už by som vôbec nestíhala. :D

pondelok, 9. septembra 2013

Recenzia: Tina Van der Holland - Shalom

Ona je kresťanka, on je žid. Obaja sú učitelia, medzi ktorými preskočila iskra hneď pri prvom stretnutí na vyleštenej školskej chodbe. Bude ich láska dostatočne silná na to, aby sa vedeli otvorene postaviť predsudkom a ignorovali krivé pohľady okolia? Budú schopní navzájom tolerovať nátury toho druhého a skĺbiť kresťanskú a židovskú kultúru aj po tom, čo prvotné zaláskovanie opadne?

Príbeh Gabiky a Milana tvorí niečo málo cez 220 strán. Veľmi príjemných 220 strán, na ktorých sa vystrieda celá škála emócií. Aj keď tento žáner nepatrí medzi tie hlavné, ktoré normálne čítam, stále som podvedome inklinovala ku knihám na štýl "evitoviek", pri ktorých môžem na pár hodí vypnúť. Zbaviť sa ufňukaných, uvzdychaných, umrnčaných a inak hlasne sa prejavujúcich tínedžeriek a ich osudových lások. Aj keď vzťah tejto knižnej dvojice sa dá za osudovú lásku označiť, je to predsa len niečo vyspelejšie.

Shalom je knihou tak na jedno nedeľné popoludnie, ktorú zhltnete ani neviete kedy a ako. Keďže je kniha pomerne tenká a popisuje skoro tridsať rokov manželstva hlavných postáv, na siahodlhé opisy, dialógy o ničom a umelé naťahovanie deja nie je čas. Na druhej strane to však nie je iba rýchle preletenie hlavných udalostí a problémov, z ktorých by sa vám až hlava točila. Knihe nechýba humor, ktorý mi bol veľmi sympatický a hlavne pôsobil úplne prirodzene, nie akoby ho tam chcela autorka silou mocou napchať čo najviac. Čo sa mi ešte veľmi páčilo a dosť ma to zaujalo bol ten nábožensko-kultúrny podklad, ktorý knihu nádherne spestril. Síce Gabike sťažil pokojné manželské spolunažívanie, no nemožno poprieť, že knihu to krásne obohatilo a neskĺzla tak do monotónnosti. Okrem toho to malo aj taký informačný nádych, pretože história judaizmu a židov k príbehu jednoducho patrila a aj keď ste sa možno nedozvedeli práve neznáme a nové veci, oprášiť si takýmto spôsobom nejaké dávno zahrabané poznatky bolo celkom osviežujúce. 

Gabika aj Milan boli postavy s kopou nedostatkov. Nedostatkov v zmysle normálnych ľudských nedostatkov, nie že ich napísanie niekto poriadne odflákol. Nejako sa však vzájomne "zneutralizovali", takže vám ani jeden v príbehu nevadil. Aj keď sa hádali a nebolo im to okolím práve priane, na každej strane ste mohli cítiť, že k sebe skutočne niečo cítia a nie sú spolu už len zo zotrvačnosti. Autorka píše veľmi pekne, no najväčším plusom je jednoznačne schopnosť vás na pár stranách úplne nenápadne vtiahnuť do príbehu, ktorý bude ťažké položiť z ruky. Ja som si knihu skutočne vychutnala, o čom svedčí aj to, že som ju prečítala za pár hodín. Je veľmi ťažké v tomto príbehu hľadať nejaké negatíva, pretože príbeh skutočne veľmi rýchlo napredoval, takže vás ani nenapadlo si všímať nejaké prípadné nedostatky. Jediné čo ma napadá je skoro úplná absencia opisov a tých všeobecných "omáčok". Niekomu to možno bude vadiť. Niekto má radšej také zaobalenejšie príbehy. Ja osobne to však nevnímam ako nejaké mínus. Do knihy sa dá krásne zahĺbiť, takže to "křoví", ktoré by knihe pridalo možno nejakých sto strán do rozsahu, no do príbehu holé nič, mi tam vôbec nechýbalo. 

Dnešné hviezdičkové hodnotenie som pôvodne dávať ani nechcela, lebo úplne subjektívne - knihu som zhltla na jedno posedenie. A keďže ja podobne ladené knihy môžem (ešte aj s tým nábožensko-kultúrnym podkladom - čo spolu s politickým ťahaním nitiek v knihách zbožňujem), vedela som, že kniha sa mi najskôr bude dosť pozdávať. Na druhej strane musím napísať, že kniha je skôr pre staršie publikum, takže ak podobné knihy práve nevyhľadávate, asi by som sa do toho veľmi nepúšťala. 

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Koruna

nedeľa, 8. septembra 2013

Recenzia: Morgan Matsonová - Amy a Roger: Na cestě

Aj keď horúce letné večery pomaly, ale isto obohacuje už aj poriadne ostrý jesenný vetrík, Amy s Rogerom vás na svojej ceste naprieč Amerikou zoberú na dusné, odporne horúce miesta, kde sa vzduch pohne iba s ťažkosťami, a tak na vyhriatom balkóne, prípadne v slnkom presvetlenej izbe, veľmi ľahko zabudnete, že za oknami nám už žltnú listy a šortky prichádzajú v úvahu skutočne len na stránkach kníh. 

Úlohou Amy je priviesť mamine auto z Kalifornie do Connecticutu, kde majú ako rodina začať nový život a všetky tragédie nechať aspoň čiastočne za sebou. Má to však jeden háčik - Amy od jedného osudného marcového dňa, kedy pri autonehode zomrel jej otec, nesadne za volant. A vtedy prichádza na scénu Roger - chlapec, ktorý cestuje z Kalifornie do Filadelfie, je to starý rodinný priateľ a nerobí mu problém odšoférovať celú cestu naprieč USA.

Na prvý pohľad je dvojica Amy-Roger prvoplánovo odsúdená na romantiku pod hviezdnou oblohou niekde v bohom zabudnutom americkom kraji.  No nebude to také jednoduché. Kým obaja zaženú svojich démonov - Amy sa musí vyrovnať so stratou otca a rozpadom vlastnej rodiny, a Roger potrebuje pochopiť, že bol v predchádzajúcom vzťahu s lámačkou mužských sŕdc, ktorú jeho správanie oddaného šteniatka späť rozhodne nepriláka - prejdú na štyroch kolesách veľa kilometrov.

Morgan Matsonová o roadtripe nie len píše, ona ich pred napísaním cesty Amy a Rogera sama niekoľko absolvovala. Kniha nie je tým klasickým niekoľko sto-stranovým textom, ktorý by bol sucho rozdelený na kapitoly. Autentickosť knihe dodali aj rôzne kresby po bokoch strán, alebo rovno celé dvojstránky venované Amyným zápiskom, fotkám a postrehom z cesty. K ceste autom neodmysliteľne patrí aj hudba, a tak Amy s Rogerom spisovali vlastné playlisty, ktoré boli taktiež osviežujúcou časťou knihy - inak, odporúčam si niektoré skladby ku knihe pustiť, krásne dotvoria atmosféru. Na úplnom konci vás čaká aj pár slov autorky o "umení roadtripu", ktoré nutne netreba prečítať, ale mne prišli ako veľmi pekná bodka za celou knihou.

Amy s Rogerom sa síce vybrali na cestu s jasným cieľom, no počas cesty si spravili kopu zachádzok a impulzívnych odbočiek, bez toho, aby vedeli kde v ten večer nakoniec skončia. Podobne ako ich cestovný plán, aj koniec knihy je pomerne otvorený. Autorka ho však ukončila tak príjemne, žeby sa síce aj žiadalo pokračovanie, no viete prežiť spokojne aj bez neho.

Kniha nie je žiadne "tintítko", a aj keď ja osobne 400 stranový príbeh nepokladám za nejakú "bichľu", nie je to ani ten najtenší skvost. Príbeh však krásne odsýpa, s každým ďalším kilometrom vás kniha baví viac a viac, a ani sa nenazdáte ako a budete v Connecticute - na konci. Roadtrip Amy a Rogera rozhodne nie je jediným knižným roadtripom. Možno je to prvá takáto knihy, ktorej sa v našich končinách dostalo väčšej pozornosti, no to nebol jediný dôvod, prečo som si knihu chcela prečítať. Podobné roadtripové dielko totiž hľadám od minulého roku, kedy sa mi do rúk dostala kniha Saving June, ktorú som si instatne zamilovala. O tejto knihe môžem povedať to isté - instantne som si ju zamilovala. Je to nádherná oddychovka, pri ktorej nemusíte premýšľať, len sa jednoducho nechať unášať príbehom a vychutnávať si cestu spolu s hlavnými protagonistami.

 a pol

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia


štvrtok, 5. septembra 2013

Mesačná chvastačka - AUGUST (18)

Meme z dielne Judit.

August je síce mesiacom mojich narodenín, no žiadnu knihu som ako darček nedostala. Za to som dostala kopu iných kníh. A keď píšem kopu, myslím tým fakt monštruóznu hromadu. Pribudla beletria, pribudli odborné texty (akože tie moje milované zelené knihy, s ktorými pobehujem celé poobedie/večer/noc a vlastnoručne vyrobené biele čudá, s ktorými pobehujem menej, ale aj na ne sa dostane. :D)

V auguste sa dostalo na knihy, ktoré som chcela, ale netrúfla som si na ne cez školský rok. Tak som si to cez prázdniny vynahradila. Bola som v Bratislave, z ktorej som si tiež pár kúskov odniesla, no inak drvivú väčšinu tej kopy tvoria recenzné výtlačky. Za august som dala svoj rekord. Vlastne som svoj obvyklý počet RC kníh asi tak... strojnásobila. Preto to bolo v auguste samá recenzia. No nebojte, v septembri pokračujeme - síce iba podľa voľného času (ktorého je málo málo málo a učenia veľa veľa veľa), no aj tak...

A už sa konečne dostávam ku knihám (na to, že som to dneska chcela spraviť bez tých mojich kecov, lebo mi padá hlava na klávesnicu a to sa deň ešte zďaleka nekončí, tak kecám zasa veľa. Ehm, písala som niekedy tento týždeň, že sa tu budem ventilovať, takže... Nečudujte sa. :D)

Začnem knihami z Bratislavy. V Pante boli brutálne akcie a ja som si tam uchmatla Potomkov za rozprávkovú cenu 4 eurá. Nakoľko som si knihu chcela prečítať už vtedy keď vyšla, neváhala som ani sekundu a kniha bola moja. Po návšteve antikvariátu sa moja knižnica rozšírila o Paoliniho Brisingra. A tak pekne pokračujem v dopĺňaní jednej zo sérií, ktoré proste raz budem mať celé (je tam ešte Harry Potter). A keď už mám Eragona aj Eldesta tiež z antikvariátu, aspoň dodržiavam tradíciu. Kniha ma vyšla na necelých šesť eur, takže tiež som s ňou z tadiaľ utekala, nech si to ešte nerozmyslia. :D V tom istom antikvariáte som si kúpila prvú študijno-maturitnú pomôcku - Zmaturuj z literatúry 1. Za dve eurá! No a nechaj to tam, keď mne tak treba akékoľvek poznámky zo slovenčiny. :D

A to je všetko z kníh, ktoré som si kúpila. Prichádzajú na rad recenzné výtlačky. V auguste som nadviazala spoluprácu s vydavateľstvom Koruna a Ikar, čo si možno niektorí z vás všimli. Z Ikaru som dostala Divočinu, ktorú ale neodfotím, lebo sa práve nachádza v Dubline. Recenziu som už písala, prečítať ju môžete -tu- Z vydavateľstva Koruna som dostala knihu Shalom, ku ktorej som sa však ešte nedostala. A mám nutkanie napísať, že sa k nej dostanem čoskoro, ale úprimne povedané, ja netuším kedy sa k nej dostanem. :D Nečítala som totiž od nedele!!! Ani riadok, ani písmenko! Nič, proste nič! Teda, okrem testovníc a iných biologicko-chemických materiálov a to sa neráta, lebo z nich mám stále na sklonku večera taký bolehlav, že nemôžem zaspať. :D

Ďalej mi prišli knihy z vydavateľstva Fragment. A to konkrétne Percy Jackson - Zlodej blesku a Červená pyramída. Recenzie na tomto a tomto linku. Knihy boli super a ja sa určite plánujem dopracovať aj k pokračovaniam. Raz...

Najviac kníh som dostala od spoločnosti AlbatrosMedia. Ešte z júla mi až v auguste došli tri, no a potom už ku koncu mesiaca ďalšie tri. Spodek, Ptačí zpěv a Čierna labuť sú na blogu zrecenzované - tu a tu a tu. A začiatkom minulého týždňa mi prišli ďalšie tri knihy - Som zlomená (recenzia tu), Krvavá cesta (recenzia bude) a Amy & Roger: Na cestě (práve čítam. Teda, viac nečítam ako čítam, keďže od nedele ani ťuk, ale chápete...)

To je tá "beletristická" časť. A keďže mi to nedá, musím dať ešte jeden motivujúci obrázok mojich študijných materiálov. Aby som si potom v júni vedela pozrieť ako vyzerali na začiatku. :D A okrem toho, zaberajú celkom veľký flek na poličke, takže pochvascú sa isto veľmi rady. 

John Wray - Spodek

Lee Carroll - Čierna labuť vzlieta

Tina Var der Holland - Shalom

Morgan Matsonová - Amy & Roger: Na cestě

Dan Wells - Potomkovia

Moira Young - Krvavá cesta

Meagan Spoonerová - Ptačí zpěv

Tahereh Mafi - Som zlomená

Rick Riordan - Červené pyramída

Rick Riordan - Zlodek blesku

Christopher Paolini - Brisingr




A na koniec mám ešte takú prosbu na vás - ak sa vám chce komentovať, hoďte mi do komentára nejaké "študijné" pesničky. Zistila som, že šprtať sa tých veľa tisíc otázok pri hudbe, ktorú normálne počúvam, nefunguje, takže zháňam akékoľvek alternatívy a inšpirácie. Ďakovala. :)

streda, 4. septembra 2013

Recenzia: Tahereh Mafi - Som zlomená

Jej dar je jej prekliatím. 

Juliette bola svojim smrteľným dotykom prenasledovaná od mala, a v dobe, kedy je jej svet na pokraji vojny, tomu nebude inak - jej situácia sa dokonca ešte zhorší!

Koncom augusta vzala slovenské knižné pulty útokom už druhá kniha z pera Tahereh Mafi, s ktorej spisovateľským umom sme sa už mali možnosť zoznámiť pred pár mesiacmi vďaka knihe Som roztrieštená. Aj zlomená sa nesie v podobnom štýle ako jej predchodkyňa. Popreškrtávaných riadkov, ktorých bolo v prvej časti habadej, síce ubudlo, no zmýšľanie hlavnej hrdinky zostalo aj naďalej rovnako chaotické, plné pocitov a emócií, ktoré trhali samotnú osobnosť Juliette napoly.

Na psychickej pohode jej nepridal ani krutý milostný trojuholník, ktorý si pre ňu autorka pripravila. Na jednej strane postele sladký Adam, s ktorým vzájomné dotyky zvládajú čím ďalej tým problematickejšie. Na strane druhej záhadný, kúsok pošahaný Warner, ktorý sa pomaly, ale isto dostáva na pokraj šialenstva - čím je asi ešte neodolateľnejší, prekvapivo, a Juliette to k nemu ťahá ako muchu na med...

V skratke - Juliette to nebude mať ľahké. No a po skúsenostiach z prvej knihy, ktorá mi dala kúsok viac zabrať, som si myslela, že ľahké to nebudem mať ani ja. A že som nemala... Ale nemajte boja, nie-práve-najväčší fanúšikovia Juliette a jej depresívno-sebecko-hlúpych stavov, od cca strany dvesto sa kniha neskutočne dobre čítala, strany sa otáčali samé, všetko sa krásne zauzľovalo, o akciu tiež nebola núdza a aj pár prekvapení si vás dokázalo nájsť. No a čerešničkou bol Warner.

Akčné scény autorke veľmi nejdú - jej štýl celkovo je skôr vhodný na psychologický román, ako na bojmi prešpikovanú dystópiu, preto bol z môjho pohľadu záver jednou veľkou trefou vedľa. Všetky tie "zlé" veci však boli veľmi pekne vyvážené tým, čo Tahereh ide - romantikou. Milostný trojuholník bol síce ako päsťou do oka, lebo ho v knihách je už skutočne veľa, no okrem toho, že sama Juliette sa vďaka svojim chlapom menila na schizofrenika, vzťahy boli popísané pekne a pri tých horúcejších chvíľach som sa usmievala ako mesiačik na hnoji.

V porovnaní s prvou časťou? Neporovnateľne lepšia. Autorkin štýl však zostáva rovnaký a nemôžem povedať, že sa niekde posunul alebo zlepšil. Aj po prečítaní tejto knihy zastávam názor, že príbeh Juliette je nesmierne zaujímavý a dobre vymyslený (zápletka v tejto časti mi to len nanovo potvrdila). A nech sa na to pozriem z akejkoľvek stránky, bavil ma, vzbudil vo mne záujem a určite si človek bude chcieť prečítať jeho rozuzlenie. Jediným problémom, ktorý to celé kazí je to, ako to je napísané. Tahereh nemusí vôbec písať zle, kameňom úrazu môže byť len hlavná postava. Juliette je mi jednoducho nesympatická a stretnúť ju normálne, asi by sme kamarátky neboli. Preto ma ani nebaví sa na svet dívať jej očami. No keď sa človek nad to dokáže preniesť (čo je síce ťažké, to uznávam. No dá sa to.), knihu si začne užívať.


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

utorok, 3. septembra 2013

Oktáva a šialenstvo okolo

Už viac ako 24 hodín som oficiálnou študentkou maturitného ročníka. Pred viac ako 24. hodinami som vyfasovala pražské a košické testovnice na lekársku fakultu, dostala šokovku v podobe preskúšania vecí, ktoré som preberala v kvinte a trocha si zdvihla sebavedomie, keď som odpovedala pohodovejšie a správnejšie, akoby som bola čakala (ale to len na to, aby mi dnes mohlo nanovo spľasnúť :D). 

Dnes som si po dvoch úmorných hodinách vyskladala rozvrh (dostali sme celá trieda spoločný... Toť dríst, drahá moja škola, keby ma náhodou čítaš. Veľký to blud! Z viacerých predmetov je viac skupín a teraz nikto nevedel, že do ktorej skupiny patrí. A zaradenia jednotlivcov do skupín a sedem "kombinačných kruhov" - nesnažte sa pochopiť, proste chaos - boli vytlačené len na jednom JEDINOM papieri, ktorý pomaly putoval po triede. Aj tak z neho nikto nebol múdrejší. :D). Rozvrh je úžasný. Za tie dlhé roky, čo študujem na našej škole, som asi lepší rozvrh nemala. V pondelok a utorok končím 5. hodinou, ťahám len jednu sedmičku v stredu, predmety sú nakombinované krásne... Nemôžem sa sťažovať. Len hodina občianky a predmetu s názvom umenie a kultúra ma, jemne povedané, šokovali. Úplne, ale ÚPLNE nepotrebné predmety, ktoré mi tam zbytočne zaberajú miesto! (A budú žrať moje dosť labilné nervy.) No a pár (vlastne len jedného) učiteľov by som si priala iných, ale inak som dostala každého podľa očakávania, takže tam sa, našťastie, žiadne prekvapenie nekonalo.

Neviem, že ako to je na iných školách, no my zajtra budeme mať ešte tie úvodné hodiny, kde si vypočujeme tie kecy, ktoré ja už viem aj odzadu (zajtra si ich vypočujem po ôsmykrát, tak bodaj žeby nie), maturanti vyfasujú učebnice, no a potom už budeme poctivo študovať vo veľkom, lebo, ako sme dneska s hrôzou porátali, ono to do tých maturít už tak veľa času nezostáva, a no... Všetci sme vymletí. :D 

Inak momentálne čítam Amy a Rogera, píšem recenziu na Zlomenú a vyfotila som chvastačku... Ktorú ale budem fotiť nanovo, lebo fotky majú vďaka svetlu a môjmu vybitému mobilu, ktorému nezostala šťava na blesk, dosť na prd kvalitu. Amy a Rogera budem podľa všetkého čítať ešte dlho, lebo som k nim od nedele ani nos nepriložila. Včera som do desiatej robila šor s poznámkami, papierikmi a podobnými blbosťami, ktoré som dostala od milej študentky, ktorá má má dať do laty pred tým, ako sa vyberiem na prijímačky do veľkého sveta na ťažké školy. A dnes poobede som počítala chémiu (ktorá mi viac-menej nevyšla!!! Akože ona vyšla, ale niečo nevyšlo a to vôbec, ale vôbec nezodpovedá mojim predstavám!) a potom som si ukľudňovala nervy biológiou, ktorú som, chvalabohu, zvládla vyhovujúc mojim očakávaniam. 

Blog bude asi kúsok viac mŕtvy teraz. Ja si potrebujem nájsť systém. Zistiť, čo mi koľko trvá v tomto novom, maturitnom zhone a vôbec... Zmáknuť tristo otázok za dva týždne, pomedzi to čítať, učiť sa dačo úplne iné do školy a ešte stíhať blog? Ehm... *hysterický smiech* Ale! Ale ja sa chcem čo najrýchlejšie zorientovať a využívať blog ako ventil. Takže sa tešte. Muhehééé! :D

Čo určite pribudne v najbližších dňoch, potom negarantujem v akých intervaloch budem niečo publikovať, tak sa môžte tešiť na chvastačku, ktorá tento mesiac vytvorila jednu celkom veľkú kopu (bála som sa, že mi to spadne :D) a dobehnem resty v recenziách, ktoré som si priniesla ešte z prázdnin. 

Maturantom (aj nematurantom, ale tí isto pochopia, že my to potrebujeme viac ;)) želám veľa nervov a šťastia. Mám pocit, že viacerí to budeme potrebovať. A keď bol ešte niekto podobne šialený ako ja, a s ľahkou školou sa nevie uspokojiť... Nervy, potrebujeme nervy, trpezlivosť, výkonné mozgové bunky a musíme sa zapnúť do módu špongie - nech tých informácií nasajeme čo najviac. A ja začínam byť zdeformovaná a to som sa ešte hĺbkovo ponorila len do bunkového delenie a anorganickej chémie. Panebožeeeeee!!!! :O