Vraciam sa k životu AKA už je po všetkom

Ahoooojte! Keď sa pozriem na dátum posledného príspevku, tak sa cítim všelijako. A keď sa pozriem na nočný stolík a tú kopu RC kníh, tak sa cítim vyslovene blbo (a strach ma oblieva, keď si predstavím, že koľko sa musím učiť :/), ale... Oktáva riešila stužkovú (a dozvukyyyy!! :D) a to nie je len tak.

Prvé dva decembrové týždne sa niesli v znamení riešenia všetkého okolo stužkovej na poslednú chvíľu. Takže bolo úplne bežné, že som zo školy prišla domov o pol ôsmej večer. A ešte sa trebalo učiť... Knihy, blog a iné voľnočasové aktivity boli tabu. Všetko zbehlo ako voda a veľký deň D bol tu. 14.12. mala najepickejšia trieda sveta stužkovú, na ktorej mala najväčšie učiteľské legendy našej školy. Ktoré odišli o tretej ráno. No a my sme domov došli okolo tej pol ôsmej. Hej, bolo úžasne. Len všetko zbehlo hrozne rýchlo. 

Keďže to boli jedne 14 dňové fofry, školu som zanedbala tak, že v podstate od stredy budem musieť byť zahrabaná v knihách, lebo meškám strašne veľa, mám pocit, že som dutá (viac ako predtým, takže to už asi fakt je zlé) a vôbec - výčitky svedomia sú sviňa a ja viem, že som to všetko strašne zanedbala. Mám čo robiť. 

No ale, mám to všetko rozplánované a teror začína až v stredu, takže teraz ešte môžem na veselšiu nôtu - okrem minulotýždňvej stužkovej sa u mňa diali dozvuky, z ktorých som sa vrátila včera poobede. Bledá a s kruhmi pod očami. Úprimne - čakala som väčšiu žúrku. Vzhľadm na to, že  poznám párty povahu mojej triedy, som myslela, že to bude oveľa divokejšie. Ale nevadí, bolo skvelo. A aj tak hrozí, že mi zajtra spadne hlava do šalátu.

Pomaly, ale isto, sa dostávam do nostalgicko-depresívno-melancholického stavu, lebo sa to všetko skutočne blíži do finishu a to je strašne zvláštna predstava. S istými ľuďmi chodím do triedy dvanásť rokov a zrazu to má všetko skončiť... Čudné, čudné, čudné... Som zvedavá, kedy mi dôjde, že končíme strednú školu a začína čosi reálne. 

Moje plány na prázdniny sú pomerne jednoduché - spať, učiť sa, čítať, jesť. V tomto poradí. A trošku sa zorientovať v oblasti prihlášok. A asi sa konečne rozhodnúť, kde si tie prihlášky dávam, lebo... Už by vážne bolo načase. 

Zatiaľ sa lúčim, idem si trocha čítať a potom piecť a piecť a piecť a piecť, nech mi konečne dôjde, že zajtra je Štedrý deň, lebo so všetkým okolo... No, my toho roku Vianoce nemáme, my máme stužkovú. Všetkým želám krásne prázdniny! :))

Úplne na záver pridávam video z pečatenia triednej knihy. Neviem sa naňho prestať pozerať. Inak - celé to točil, strihal, upravoval a dával dokopy spolužiak, ktorý sa hlási na FAMU za režiséra. Ja som ho ocenila bujarým vnútorným potleskom. 

Recenzia: David Levithan - Den co den

Mnoho ľudí sa v dnešnej dobe sťažuje na stereotypnosť svojich životov. U hlavnej postavy knihy Den co den by takáto sťažnosť nebola na mieste. Záhadný A (tak sa totiž hlavná postava volá) totiž každých dvadsaťštyri hodín strávi ako niekto iný. V inom tele, v inom meste, s iným osudom a problémami. Jeho život by ste za nudný označili iba ťažko, a to platí aj v prípade samotnej knihy. 

Aj keď dĺžkou táto kniha veľmi jednohubku nepripomína, veľmi rýchlo po jej otvorení, ju aj zatvoríte, a nie, nebude to tým, že by ste jej príšernosť nemohli zniesť už ani minútu. Skôr naopak. V mojom prípade šlo necelých 350 strán "dole" za jedno nedeľné popoludnie. A bolo to veľmi príjemne strávené popoludnie.

David Levithan je autor, s ktorým som tú česť ešte nemala, no vždy som na jeho tvorbu bola zvedavá. Mnohí jeho knihu Den co den porovnávajú s dielom Kým dopadnem od Lauren Oliver. Ak môj blog sledujete od ranných začiatkov, mohli ste si všimnúť, že ku knihe nemám práve pozitívny vzťah, preto som túto knihu, aj napriek nádhernej obálke, otvárala s istými obavami. Tie sa však rozplynuli už na prvej strane.

A od svojho života veľa neočakáva, byť každý deň niekým iným vám zruší akékoľvek plány do budúcnosti. Nikdy iný život nepoznal, a tak nevie aké to je, mať stabilnú základňu priateľov, podporujúcu rodinu a vôbec ľudí, ktorým by na vás záležalo. Svojmu osudu sa nijako neprieči, len ho pasívne prežíva bez toho, aby sa snažil čokoľvek a akokoľvek zmeniť. K svojim "hostiteľom" bol vždy ohľaduplný a prepožičaný deň sa snažil prežiť čo najneinvazívnejšie. Až kým sa nezobudí v tele mladého stredoškoláka, prežije najlepší deň svojho života a spozná lásku. Vtedy začne sebecky myslieť len na seba a telá, ktoré si na 24 hodín pravidelne prepožičiava sa preňho stanú iba obyčajnými nástrojmi a nepodstanými nádobami. Dostáva sa do kolotoča všedných romantických problémov okorenených o kúsok nevšednejšie prekážky.

Ak odložím svoje ja stelesňujúce ukričanú fanynku, ktorá si Den co den zamilovala, kniha je obyčajným príbehom mladých ľudí, ktorých láske okolnosti neprajú. David Levithan však vzal tisíckrát obohraný, klišeoidný príbeh a pretvoril ho na niečo neskutočne originálne, v čom by ste akékoľvek klišé hľadali márne. Namiesto problémami s rodičmi, školou a žiarlivostnými scénami, sa mladá dvojica musí popasovať s oveľa komplikovanejšími dilemami - morálka, odporné využívanie, ničenie cudzích životov atď. Najväčšou výzvou je však odpovedať si na otázku či to za to všetko skutočne stojí a predovšetkým - či na to obaja majú dostatočne silný žalúdok.

Kniha je tak neobyčajne obyčajná, že s čistým svedomím môžem vyhlásiť, že nič podobné som nikdy nečítala. Milostných príbehov tu bolo veľa, no nápadom sa málo z nich môže rovnať tejto knihe. Aj tá najlepšia kniha však môže mať isté nedostatky, a nevyhlo sa tomu ani toto dielko. Akokoľvek originálne to je, po čase skĺzol autor do monotónnosti - aj napriek tomu, že A vystriedal hneď niekoľko zaujímavých tiel (od narkomana, cez kocku, až po náboženského fanatika... A to zďaleka nie je všetko). Čítate ďalej, pretože vás zaujíma ako to celé dopadne, z napätia vo vedľajšej linke si budete trhať vlasy - tá vlastne aj dôjde k veľmi prekvapivému záveru - no na pár úsekoch sa nevyhnete pocitu, že áno pekné, ale niečo podobné tu bolo už pred štyridsiatimi stranami. Problém vidím v tom, že autor nie úplne 100% využil tú možnosť, ktorá sa mu ponúkla. Aj keď medzi riadkami sme stále našli nejakú hlbšiu myšlienku vystihujúcu dianie okolo aktuálneho tela, v ktorom A sídlil, po čase to stále skĺzlo k tomu ako sa musel čo najskôr stretnúť so svojou osudovou láskou. Každý. Jeden. Deň. Škoda, škoda, škoda...

Nič to však nemení na tom, že kniha je veľmi čitateľná, takže je prečítaná raz dva. A autor bezpochyby oplýva schopnosťou vtiahnuť čitateľa do deja. To všetko teda z knihy spraví dokonalý kúsok na lenivé nedeľné popoludnie, ktoré zanechá veľmi dobrý dojem.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.