Dokonalý pár je kniha, ktorá
čitateľovi poskytne dokonalé vykreslenie Spoločnosti, v ktorej
naša sedemnásťročná hrdinka žije. A ešte vám vyrozpráva
nejakú tú milostnú zápletku. Nečakajte však nijaké milostné
vzplanutia, o tomto táto kniha nie je. Táto kniha je o veľmi
pomaly sa rozvíjajúcej a nevinnej láske plnej zakázaných básní
a letmých dotykov.
Prvých sto strán sa pri každom
Cassion počine, myšlienke, pohybe... vysvetľuje prečo. Až
zistíte, že Spoločnosť, v ktorej žije Cassia je pre nás, ľudí
z dnešných dôb, jednoducho zvrátená.
Spoločnosť určuje čo jete, koľko a
kedy. Spoločnosť vám podľa dokonalého zhodnotenia vašich
schopností, vyberie dokonalú prácu. Spoločnosť vám určí vášho
dokonalého životného partnera. Spoločnosť vám podľa vašej
kondičky povolí, koľko si denne môžete odbehnúť na bežiacom
páse. A tá istá Spoločnosť vám pravidelne kontroluje sny.
V tejto Spoločnosti Cassia žije a
bezvýhradne jej dôveruje.
Moje pocity:
Budem úprimná. Mne sa táto kniha
nepáčila. Čítala som ju celý týždeň, čo už samo o sebe o
niečom svedčí. Lebo keď sa spätne pozriem, toľko mi trvalo
prečítať snáď len Upírske denníky. No a ja osobne som si nikdy
nepomyslela, že prirovnám Dokonalý pár k Upírskym denníkom.
A stalo sa. Ale chvalabohu len v tom,
že som obe tak strašne dlho čítala.
Prečo sa mi nepáčila?
Liezla mi na nervy.
Konanie hlavne hrdinky bolo ploché.
Plytké. V zabehnutých koľajách s náznakom rebélie.
Napísané to bolo zle. Zle v tom
zmysle, že sa nedialo žiadne: otvorím to, začítam sa, a neviem
kedy prestať.
Tu som nevedela kedy začať. Lebo v
momente, keď som si zmyslela, že si to idem prečítať, ma rýchlo
prešla chuť.
Správna dystópia:
Čo vás pri slovách správna dystópia
napadne?
Neidem sa tu rozkrikovať, čo všetko
by taká dystópia mala a čo by nemala mať, keďže sama tých
dystópií za sebou až toľko nemám...
Pár ich však už prečítaných mám,
a táto kniha mi proste nedala to, čo som očakávala.
A čo som čakala?
Rýchly úvod, kde sa vysvetlí čo a
ako. A nejakú poriadnu zápletku, ktorá by vyvrcholila nečakaným
odhalením, okorenenú o nejakú tú romancu. Úplne jedno akú.
Zakázaná láska, osudová láska... To je fuk.
Táto kniha mala: zdĺhavý úvod,
romancu a aj zápletku.
Prečo sa mi teda tak strašne
nepáčila?
Fakt nekonečné vysvetľovanie toho a
tamtoho, ktoré mohlo byť zaujímavé, keby bolo o takých 50 strán
kratšie.
Romanca, teda milostný trojuholník,
bola pekná.
Máme tu klasicky dvoch chlapcov a
jedno dievča.
Prvý chlapec je pre naše dievča
vybraný Spoločnosťou. Označený za dokonalého partnera. A ten
druhý... Ten druhý je chyba. Chyba vysoko postavených ľudí,
ktorá zasiala v našej hrdinke semienko pochybností. Jeho plaché
úsmevy a zablúdené slzy pomáhali tomu semienku rásť a rásť a
premieňať sa na lásku.
A prečo ma až tak nechytila za srdce?
Myslím, že príčinou je hlavná
hrdinka. Nijako ma nepresvedčila, nijako ma neprinútila prežívať
každý ich spoločný dotyk spolu s ňou.
A to je to čo mi vadilo najviac.
Všetko ostatné by som bola schopná
odpustiť, keby mi troch viac záležalo na tom, s kým Cassia
skončí. Ale mne to bolo jedno. Bude to Xander? Fajn. Bude to Ky?
Okej.
A verte mi, že to nie je tým, žeby
som si ich obľúbila oboch. Vlastne je to skôr naopak. Jedného som
si obľúbila, zatiaľ čo druhí (paradoxne to bol Casiinho srdca
šampión), mi bol nesympatický.
Jednoducho ma táto kniha neprinútila zarývať nechty a kričať: Ky! Ky! Ky! (Alebo Xander! Xander!
Xander!) A to mi strašne vadilo. Lebo nie je nič horšie, ako keď
vás kniha neprinúti vžiť sa s hlavnými hrdinami. A táto ma veru
neprinútila.
Až raz pekného dňa, Mirka dostala
poriadnu dávku akcie: Čo sa mi na celej knihe páčilo najviac?
Posledných 40 strán. Alebo 50. Tak nejako.
Práve vtedy som začala mať pocit, že
čítam dystópiu. Hnusná politika, svinskí funkcionári, utláčaní
a klamaní obyvatelia.
K-O-N-E-Č-N-E!
S čistým svedomím môžem povedať,
že posledných 50 strán som si neskutočne užila. Posledných 50
strán ma totižto kniha dokázala strhnúť. Donútila ma zaujímať
sa o to, čo sa stane ďalej.
Posledných 50 strán bolo skvelých. A
ja som sa celý čas pýtala, prečo to nemohlo byť také celú
knihu??
Možno je to tým, že som túto knihu
čítala v zlej dobe, kedy ma nejaké vyznávanie lásky na tajňasa,
učenie sa básničiek naspamäť, a strašne romantické písanie
paličkou do hliny, proste nedokážu zaujať. Nijako. A možno je to
tým, že to bolo zlé. To už neviem, Každopádne nebavilo ma to.
A potom prišlo pre našu hlavnú
hrdinku nepekné vytriezvenie, podraz, smútok, šok... A ja som sa
rozplývala blahom. :D
Zhrnutie:
Aj keď som túto knihu asi poriadne
skritizovala, a do poslednej chvíli som bola rozhodnutá tomu dať
menej hviezdičiek, koniec ma proste presvedčil, že to stojí za
to, dať tomu šancu. Lebo koniec prvej časti nám pripravil pôdu
pre možno až skvelé pokračovanie, na ktoré som úprimne zvedavá.
Pre tentokrát 3,5 hviezdičiek.