pondelok 16. marca 2015

Vysokoškolák alebo bloger?

Tým z vás, ktorí si na mňa ešte niekedy spomeniete, možno napadla otázka, čo sa stalo, že mi to tu zomrelo. A nie, toto nebude článok o tom, ako nemám čas a ako to idem zmeniť, lebo blogovanie mi chýba. Aj keď čas nemám a blogovanie mi fakt chýba, ale holt, nedá sa nič robiť. Celého pol roka, čo som úspešnou študentkou vysokej školy, som denno denne postavená pred otázku či chcem byť viac knižný bloger alebo všetko si užívajúci vysokoškolák. 

A každý deň mi prináša tú istú odpoveď. A z mojej hriešne častej aktivity asi tušíte, čo za odpoveď to bude. 

Nejdem sa ospravedlňovať, hľadať výhovorky, sľubovať alebo si sypať popol na hlavu. Nemám desať rokov a nepotrebujem mať všetko. Situácia je taká aká je - za posledný mesiac som prečítala desať strán. DESAŤ. Z čohosi takého sa nebloguje práve najlepšie. 

Trvalo mi to dlho. Bolo to veľa večerov pred prázdnym dokumentom, premýšľania, špekulovania a rozhodovania sa. A výsledok je prostý - začnem spoluprácami. Možno ste si všimli, možno nie, nespolupracujem už so žiadnym vydavateľstvom okrem Slovartu. Vďaka bohu za to. A aj to nestíham celkom tak, akoby som chcela. A už vôbec nie cestou akoby som chcela, lebo verte či nie, písať len recenzie ma nebaví. No, mám ešte pár nedočítaných kníh (paradoxne nie od Slovartu) a tie proste ešte chcem dokončiť, lebo stále cítim povinnosť voči vydavateľovi. Aj keď z toho tiež nie som nadšená, lebo veci, ktoré sa mi zdali zaujímavé pred polrokom, už pre mňa viac zaujímavé nie sú a mám plnú čitačku kníh, ktoré by som čítala oveľa radšej. Ale pomaličky, pomaly sa prepracuvávam aj tam. 

Čo to znamená? Nejdem seknúť s blogovaním. To v žiadnom prípade, bez písania by som sa zbláznila. Okrem toho, verte či nie, ale to, že mám blog nie je na škodu ani v "reálnom" živote, a za veľa tomuto blogu vďačím. Len to tu bude vyzerať kúsok inak. Pravdepodobne tu budú kúsok iné knihy, kúsok iné články a kúsok väčšie odmlky. Ale písať neprestanem. Samozrejme, píšem aj pre vás, takže sa stále budem snažiť tu písať o knihách, ktoré by vás teoreticky mohli zaujať, no akokoľvek sebecky to znie, píšem hlavne PRE SEBA. A tento pocit pre seba písania už nemám dlho a už ma to nebaví. Takže dokončím ešte posledné resty a idem sa pustiť do úplne iných kníh. Do kníh, o ktorých som tu a tam možno čosi napísala, ale nikdy sa im nijako hlbšie nevenovala, lebo ma vtedy až tak strašne nebrali. Teraz už berú a chcem o nich písať.

V skratke - asi už nebudem knižný bloger v tom pravom slova zmysle, ak niečo také vôbec existuje. Teraz chcem byť iba človek na výške, ktorý rád píše. Možno som vyrástla z tej zaškatuľkovanej kategórie alebo čo, to nie je podstatné. Zmena je život a ja toho chcem teraz zmeniť veľa.

Ďalšia vec je, že koncept akým som blogovala posledné tri-štyri roky mi už úplne prestal vyhovovať. Mám pocit, že som sa už dlhšie abolútne nikam nepohla a to ma štve. Ale... Mám už predstavu, ako chcem, aby to tu vyzeralo, takže to pomaličky začnem realizoavť, až budem úplne spokojná. 

A aj keď vzhľadom na to, koľkokrát som sa to tu už snažila za posledné mesiace oživiť, keďže som bola pernamentne nespokojná a nikdy sa mi to nepodarilo, aj teraz to môžte vímať ako kecy do vetra. Tentokrát už mám aj predstavu čo a ako chcem zmeniť. Čo je na začiatok dostačujúce. 

Týmto článkom som len chcela uviesť tých, ktorí ma ešte čítajú, do problematiky. Snáď to nie je príliš zmätené. Teraz padám písať veci, ktoré ma až tak neberú - protokol a laboratórny denník. :D

3 komentáre:

  1. Veď to, v živote vysokoškoláka sú také hluché obdobia, ja tiež teraz zabíjam čas na bakalárkou :-/

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Držím ti palce, aby sa ti teda podarilo viesť blog smerom, akým chceš.:)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Čo môžem povedať?? Akuráť, že súhlasím no. :)

    OdpovedaťOdstrániť