Recenzia: Eoin Colfer - Nesmelý zabijak (P.A.S.C.A. #1)

Riley má štrnásť, Chevie šestnásť. On je kúzelníkov učeň z konca devätnásteho storočia, ona tajná agentka FBI v našej úžasnej súčastnosti. Na prvý pohľad nemajú absolútne nič spoločné a nikdy by sa nemali stretnúť, ale na prvý pohľad sa nedá odhadnúť nič. A táto kniha už vôbec nie. Veď keby ste mi povedali, že kniha určená skôr môjmu mladšiemu bratovi u mňa spôsobí zbesilé otáčanie strán, tak by som na vás hodila jeden z mojich početných skeptických pohľadov. Ach, ako veľmi len milujem knihy, ktoré ma vždy brilantným spôsobom vyvedú z omylu. 

Máte radi Londýn? Cestovanie v čase? Akčné naháňačky? Kopec srandy? Tajné organizácie? Psychopatického záporaka, ktorý povraždil čo sa dalo a vyskočil z kapsule na výlety v čase? A mohla by som ešte pokračovať, no ale veď načo... Predstavu už asi máte, a ak ste aspoň na jednu z vyššie uvedených otázok odpovedali áno, Eoin Colfer si bezpochyby musí nájsť miesto vo vašej knižnici. A keď ste nesmelo prikývli na všetky, tak utekajte do kníhkupectva, pretože toto sa nedá zatvoriť ani po dočítaní! (Asi za to môže veľmi dobre strategicky premyslený epilóg. Stavy na štýl - daj mi pokračovanie ASAP budú veľmi kruté. Dobrá správa: dvojka = apríl 2015. Kto sa teší? Ruka hore všetci!)

Že celú knihu sa budú naháňať, biť, skákať a všetko to ešte aj zvládne byť vtipné, okej, v pohode, chlap vie písať... Ale že v závere sa to tak zauzlí?! Nie, to už nebolo v pohode. To bolo geniálne! Geniálne na spôsob Alexa Scarrowa, takže bacha! A teraz umieram neskutočnou túžbou dať tu zúfalý výkrik, ale nemôžem, lebo  by to celé bolo jeden obrovský spoiler, a to by som vám predsa nespravila. Na jednej strane som čosi také čakala, pretože už mám za sebou pár desiatok kníh a tak trocha sa to od istého momentu dalo prehliadnuť, na druhej strane to aj napriek tomu stálo za to. A pre ľudí, ktorí mali pred očami doteraz menej písmenok, to bude úplne brutál šokovka! Ostáva vám teda iba mi veriť, že tak ako to postupne, pomaly a premyslene moce Alex Scarrow, tak to dokázal domotať aj Eoin Colfer. Okrem toho motania a mojej čitateľkej affection majú spoločné aj dobre zvládnuté cestovanie v čase a vôbec... Dávam ich do jednej kategórie a to už má samo o sebe veľmi vysokú výpovednú hodnotu o kvalitách tejto knihy. (O Jazdcoch časom ja viem už pomaly spievať ódy, tak si domyslite. :))

Ešte pri vzťahu Colfer x Scarrow chvíľku zostanem. Jazdci časom už mali tri knihy na to, aby presvedčili všetko po dvoch nohách kráčajúce, že áno, ty stojíš aj za môj posledný cent, Nesmelý zabijak je zatiaľ sám samučký, no položil krásny základ na rozvíjanie rôznych druhov knižných závislostí. A z posledných stránok si dovolím usúdiť, že toto bol ešte slabý, slabučký čajík oproti tomu, čo všetko sa na nás chystá. Zhrnuté a podšrtnuté - do tejto knihy som šla Colfinom nepobozkaná a prvý dojem sa mu podarilo urobiť celkom slušný. A ja som už neskutočne zvedavá, ako a kde to celé ešte skončí, lebo niečo mi hovorí, že toto tu nebude iba tak...

Môj pohľad, tvoj pohľad, náš pohľad... Ja osobne nie som veľký fanúšik striedania pohľadov. A aj keď som sa už párkrát na vlastné oči presvedčila, že aj takéto knihy vedia byť dosť kvalitné, tých pár zlých skúseností mi stále svieti v hlave, takže mám pred takýmito knihami rešpekt. Je hrozne málo autorov, ktorý by striedanie pohľadov zvládli. Dobre zvládli. Colfer však, našťastie, vedel čo robí, pretože ocitnúť sa počas 312 strán v hlave nájomného vraha, špeciálnej agentky a chudobného chlapca z viktoriánskeho Londýna bolo super! Najviac ma, popravde, fascinovala tá časť nájomného vraha. Títo temní týpci sú vždy najzáhadnejší, čo v tomto prípade nielenže vytvorilo napätie až hrôza, ale nadávkovalo úplne presnú mieru toho temného, čo by takáto kniha mala obsahovať. Vzhľadom na to, že máme možnosť vidieť veci z troch rôznych uhlov pohľadu, neostal veľmi veľký priestor na opisy. Úplná absencia však nehrozí, takže sa tešte na viktoriánsky Londýn ako z obrázka so všetkým dobrým a zlým. A keďže sa tu stále čosi deje, také niečo, že nuda si vyhoďte zo slovníka. No a keď sa ešte do prúserov z Londýna minulého pridajú nitky z Londýna súčasného a bude sa to motať a motať a motať, tak dovi dopo. Lebo je snáď všetkým jasné, že aj keď je táto kniha primárne pre mladšie publikum, v žiadnom prípade tu nebude nič čierno-biele.

Keby som v hlave nemala taký prepínač, ktorý tam našťastie mám, táto kniha by ma až tak nebrala. Rozumej - toto je kategória vianočný darček pre mladších príbuzných mužského pohlavia. No ale mňa z neznámych príčin také knihy strašne berú, a v stránkach som si lebedila. Niekto si môže povedať, že toto sme už videli, takže nič závratne úžasné a nové na stránkach nehrozí. A ja súhlasím, pretože áno, niečo podobné tu už bolo veľakrát predtým, no to neznamená, že to musí byť automaticky niečo negatívne. Ak je teda cestovanie časom vaša šálka kávy, máte dostatočne silné srdce na akýkoľvek cliffhanger, momentálne netúžite po romantike, ale po niečom poriadne akčnom a uletenom, tak akékoľvek ďalšie debaty sú úplne zbytočné. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. Či už milujete Londýn súčasný alebo radšej by ste aspoň na stránkach kníh zavítali do toho viktoriánskeho, klikajte na tento odkaz. 

Genetická seansa vol. 3 aka Zápočty, "snehový" kolaps, brnenská atmoška etc.

Kto má spravené štyri zápočty zo šiestich?! Ja! Piaty sa rysuje a dúfam, že úspešne sa dorysuje 12.12. na poslednej písomke z chémie, ktorú už, chvalabohu, musím napísať len na 30% (prvú som si šplhla a dala na 90%, takže už mi je teraz hej). A šiesty bude 18.12. a mám z neho paniku. Hrášková genetická bichľa sa mi smeje, ale ja verím, že to na tých 75% napíšem a potom až v januári päť skúšok, lebo z ničoho, čo som sa vedela naučiť na predtermín, nevypísali predtermín... ďakujem. veľmi. pekne. Toľko k škole, už to začína byť vážne a ja sa začínam báť. 

Mimochodom - v Brne bolo bielo! Čo na Slovensku žijúcich ľudí nijako asi nenadchýňa, ale mne bolo povedané, že v Brne nezvykne byť bielo, takže v utorok ráno som skákala od šťastia (do toho momentu, keď som 40 minút stála na zastávke, lebo nešiel trolej... Čo už, nemôže byť všetko dokonalé). Mimochodom - nasnežené v Brne znamená, že tu boli asi tak dva centimetre snehu, aj to neviem či nepreháňam. Ale to vôbec nebránilo tomu, aby nastal totálny dopravný kolaps. V pondelok nám v električké zahlásili, že majú vyradených 60% mestskej dopravy, v utorok po ceste do školy boli všade na kraji cesty odstavené troleje... V živote som čosi také nezažila. A teraz to všetko ani nie je pravda. Vonku je hmla, sychravo, hnusne, zima ani zďaleka. Bleh...

Ale Brno nejako zmanažovalo, že aj napriek absencii bielej studenej veci na zemi, na mňa Vianoce skutočne dýchajú z každej strany. Varené víno, medovina, včelovina rozvoniavajú a ja pijem pijem pijem pijem... Viete ako to ide ďalej. Ale nie, zatiaľ som mala len jeden pohár vareného vína, ale bolo dobrééé. Tak dobréééé. Mňam. Na tému trdelník sa radšej ani nedostávam, lebo jedlo... (to už ste mali možnosť čítať minule. :D) No a jednoducho, vianočná atmoška, k tomu ešte včera samé mikulášske párty... Seriózne - po meste všade anjeli, čerti, mikulášovia. Len tak, random sedeli v šaline, prechádzali sa po meste, veď v pohode. Toto je len ďalšia z vecí, ktorú na tomto meste milujem. To isté sme mali na Halloween. A je to strašne super, mne sa to neskutočne ráta a veľmi ma to teší! Takže aj keď do Vianoc ešte zostáva nejaký čas, ja už sa neviem dočkať! :) Mimochodom, už ste vyšrktali zoznam kníh pod stromček na nejaké prijateľné číslo? Mne sa to nepodarilo, takže som sa rozhodla nechať rodičom voľnú ruku, uvidíme s čím prídu, sama som zvedavá. :)

Ja a knihy vyzeráme tak všelijako... Čítam, ale budem musieť prestať, termíny skúšok sa na mňa škeria z kalendára a je to... No, tak trocha desivé. Takže sa idem učiť. No po štyroch hodinách počítania sa jednoducho musím zababušiť do deky, uvariť si čaj a aspoň na hodinu vypnúť, lebo by som niekomu niečo urobila. Tak vyzerá môj najnovší rituál. V živote by som si nemyslela, že na mojom obore sa toľko upočítam. Furt dačo, stále a nonstop. Ak nie chémia, tak genetika a že v nej sú tie počty na odstrel, na to už tak preventívne radšej nemyslím. Nad protokolmi som sa prestala rozčuľovať už cca pred mesiacom, keď som nad jedným sedela tri hodiny a ani zďaleka to nebol koniec. Jednoducho ich písať musím, žerú čas, sú zbytočné... A to hlavné - v letnom semestri mám len jedno cviko, takže tých protokolov bude menej. (Teraz mám cviká tri, tak si to viete predstaviť... )

Nad vodou ma držia seriály, ktoré som ešte tuším ani nespomínala, ale musím teraz. Okrem tých klasických, na ktorých si idem už pár rokov, mi pribudol Reign a Stalker. Reign je historický nářez, na ktorý som sa namotala asi viac ako je zdravé. A Stalker... Stalker je ten najviac creepy televízny počin ever. Síce to nie je horšie ako AHS, ale pozerať to v noci je tiež dobrá rozcvička pre srdce. A je to niečo medzi kriminálkou, trilerom, psychologickým mind-fuckom... Z každej dobre veci troška. Nie je to síce nič úžasné, a s touto témou by sa to dalo spracovať ešte oveľa lepšie, ale na dlhý večer postačí. :)

No a na záver - MOCKINGJAY!

Ja viem, ja viem, to je už pasé.  Všetci, čo na to ísť mohli, na to už šli, ale ja som až do tohto pondelka nemala absolútne čas. Ale že vôbec. Čakať sa ale oplatilo, lebo som z toho filmu zostala absolútne hotová, už týždeň v kuse počúvam Lorde a tak nejako ma ten film dostal. A jak rozmýšľam, tak rozmýšľam, asi sa mi aj páčil najviac. Proste palec hore a idem čakať na záverečnú bodku Hunger Games. :) A ja pochybujem, že sa ešte nájde niekto, kto je v tomto pozadu, ale ak predsa, fakt sa oplatí. Ten film je perfektný. A už keď som pri filmoch - kto ide na polnočnú premiéru Hobita v stredu? Kto? No predsa ja! Trikrát hurá! Ja sa tak tešííííím. Neskutočne, to bude epické, viac potom asi v článku. No a teraz môžem ísť odpočítavať hodiny. Ten film bude... Ach, no, už zostáva len vydržať do stredy! :)

Recenzia: Leslye Waltonová - Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender

Magický realizmus, slovné spojenie, ktorým sa, v súvislosti s touto knihou, oháňa každý. Pojem magický realizmus mi čosi matné pripomína z hodín slovenského jazyka a literatúry. Moje spomienky na toto obdobie sú už jaksi vyblednuté, takže moja hlava si jednoducho spojila slová magické a realistické a čakala, čo zo toho vznikne. A tak teda čujte, čujte...

O realistickosti by sa v tomto prípade možno dalo polemizovať aj dlhé hodiny, no tá mágia je tam bez debaty. Táto kniha je čarovná a ničím sa nepodobá na nič, čo by sa mi kedy dostalo do rúk. Tá ľahkosť, s akou autorka podáva tento dosť trpký príbeh celých generácií jednej veľmi nešťastnej rodiny, je čosi neskutočné. Síce má kniha skôr také ležérne tempo, akciu až v závere a hrozne veľa opisov, nehovoriac ani o tom, že k samotnej Ave sa dostaneme niekedy v polovici knihy, nič z toho vám počas čítania nebude vadiť, pretože sa na knihu tak namotáte, že ju budete čítať s klapkami na očiach a jemným úsmevom na perách.

Samotná Ava sa snaží byť fakt obyčajným dievčaťom. Puberta s ňou mláti, farbí si vlasy, uteká z domu a píše zamilované listy. Klasika. Akurát jej z chrbta trčia dve operené opachy (rozumej: krídla). Hups. Takže v spoločnosti sa jej normálnosť tak trocha vyhýba oblúkom, no za to na otvorené ústa a užasnuté ach, naráža na každom kroku. Že to nie je nič príjemné, snáď ani netreba zdôrazňovať, no táto kniha nie je o mladej tínedžerke, ktorá nesie túto ohromnú ťarchu na svojich pleciach a má z toho psychické problémy. Ava to zvláda všetko brilantne, ale ani jej sa nevyhne dosť krutý fanatizmus. Teda, fanatizmus zameraný na jej osobu. A v tomto bode to začína byť desivé, čudné, nebezpečné a totálne choré. A to ma na tejto knihe asi bavilo najviac.

Ako som už spomínala, Leslye Waltonová si píše, lebo ju to baví, ide jej to od ruky a dar slova dostala do vienka ešte v perinke. A cítiť to z každého slova tejto knihy. Zabudnite totiž na akékoľvek krídla a iné veci, ktoré mali vytvárať tú magickú časť. Nevytvárajú ju. Celá magickosť spočíva v geniálnom štýle autorky, ktorý som si totálne zamilovala. Ja síce na takéto psychologicko-ciťákove žmýkačky veľmi nie som a radšej si prečítam niečo akčnejšie, no táto kniha mi vzala dych. A ja jej okrem pár pasáží, kedy sa dej doslova vliekol, nemôžem asi ani nič vytknúť.

Ešte tak v skratke k tomu vlečeniu sa. Mne to vadilo tak na striedačku. Celé úvodné rozprávanie (ktoré trvalo do polovice knihy) bolo super. Do deja sa človek tak pekne pomaly a príjemne dostával a mňa to proste bavilo. No po istej dobe ste si začali priať, aby sa niečo udialo. Čokoľvek. Ono, keď už sa raz diať začne, skutočne nemám knihe čo vytknúť, no tá prvá polovica bola pomalšia a slabšia, no o nič menej čarovná.

Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender je skutočne knihou, ktorú si zapamätá každý, kto otvorí jej tvrdé dosky. Ak raz začnete čítať, veľmi rýchlo pochopíte, že takýchto kníh je ako šafranu. O to krajšie pocity vo vás zanechajú, čo sa tejto knihe bezpochyby podarilo. A ja ju odteraz dávam do rovnakej kaegórie ako napríklad taký Nočný cirkus - čarovné, vyslovene krásne a príjemné čítanie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. O živote Avy Lavender sa dozviete viac, ak si knihu jedným klikom vložíte do košíka, napríklad na tomto odkaze. 

Recenzia: Fredrik T. Olsson - Reťazec skazy

DNA sa v mojom živote nejako začala udomácňovať a tak túto nukleovú kyselinu nie len študujem, ja jej nikdy nemám dosť a tak si o nej aj čítam bežnú beletriu! (Prosím, cíť tam iróniu.) A úplné kombo, ktoré som praktikovala veľmi často a veľmi rada - túto knihu som si vzala na prednášku z Obecnej genetiky a keď sme sa práve točili o niečom, čo som vedela alebo okolo niečoho jednoduchého, táto adrenalínová jazda mi úspešná nahradila akékoľvek iné debaty o DNA. 

Dosť však o tom, že z pohľadu cudzieho človeka by som mohla začať vyzerať ako freak posadnutý genetickou informáciou. Drvivá väčšina bežných ľudí, pre ktorých je táto kniha určená, však nie sú genetický freaci, takže vás bude istotne zaujímať aj tá omáčka okolo lúštenia najtajomnejšieho a najuniverzálnejšieho kódu v dejinách našej planéty. 

Tá omáčka totiž preniesla celú knihu na úplne inú úroveň. A ja s čistým svedomím môžem povedať, že nič podobné tejto knihe som ešte asi ani nečítala. Zabudnite totiž na nejakú psychologizáciu postáv, hlboké myšlienkové pochody, komplikované medziľudské vzťahy alebo čokoľvek iné, v čom sa väčšina kníh tak odlišuje od filmov. Toto bol skôr film, ktorý sa mi krásne odvíjal pred očami, akurát som nečumela do telky, ale otáčala strany jedna radosť. Ešte aj text bol členený ako nikde inde. Mám pripravenú nejakú brutálnu vetu, ktorá psychické zdravie môjho čitateľa zruinuje už úplne? Jasné, pekne ju od zvyšku textu oddelím a šups ňou do nového riadka. To som tiež ešte v inej knihe asi nevidela a brutálne sa mi to zarátalo. Navodilo to tú správnu gradáciu a vy ste sa mohli aj zblázniť.

Ak by ste čakali nejaký obsiahly úvod, ktorý by vám krok po kroku vysvetlil čo a ako, tak na to rovno zabudnite. Radšej si pripravte pevné nervy a veľa kávy, aby sa vám nestalo to čo mne - pol druhej v noci, do konca mám 70 strán, z tých všetkých šialených pocitov si mám chuť trhať vlasy, potrebujem to čo najskôr dočítať do konca, lebo ja MUSÍM vedieť ako to skončí, a musím to vedieť teraz hneď... A potom sa zobudím ráno tak trocha pološialená, pretože po ceste z Brna domov to moja hlava nezvládla a ja som nad knihou surovo zaspala... A kniha ostala nedočítaná! A ja som nevedela ako sa skončila! The worst feeling ever. Takže áno, toto je jedna z tých šialených kníh, po ktorých nebudete vedieť čo so sebou a čo skôr. A nie, nenechávajte si ju rozčítanú na noc. Alebo ak sa vám treba učiť. Alebo ak viete, že máte akékoľvek povinnosti, na ktoré by sa mal váš mozog sústrediť na 100% 

William Sandberg je najlepší vo svojom obore, takže ho jedného pekného dňa unesú, aby pre nich rozlúštil jeden z najkomplikovanejších kódov, ktorého nositeľom je každá jedna bunka (až na pár výnimiek) každého jedného z nás. Nikomu sa však nepáči, ak je väznený proti svojej vôli. Síce väznený luxusne, kde mu nič nechýba, ale predsa len... Pre zachovanie "dobrých vzťahov" však robí svoju prácu ako najlepšie vie - a to tvorí tú tajomnú časť tejto knihy. Koľké tajomstvá skrýva naše vlastné telo? A hovoria mu jeho väznitelia všetko, čo pre svoju prácu potrebuje? A čo sa skrýva za všetkými tajnými dverami? 

Tá akčná časť je šialene dobrá a perfektne by vyzerala na kinovom plátne - veľa sa uteká, bije, skáče, stráca... A to ani nehovorím, že keď v závere vypukne chaos a panika, akékoľvek vaše snahy knihu zatvoriť sú vopred odsúdené na neúspech. Lebo celá kniha si drží super úroveň, čítanie ma bavilo, šlo to rýchlo a vlastne by som ani nemala čo vytknúť. A potom príde posledná časť, ktorá je šialená. To nabralo taký spád, že som nestíhala ani všetko vnímať. No a potom sa to celé trocha pokazilo, lebo človek čaká akýkoľvek záver, ale že to autor zrazu uprostred ničoho sekne a potom si zacestuje v čase a všetko preskočí o pár mesiacov, no to som čumela jak puk. 

Zhrnuté a podšrktnuté - od knihy som dostala oveľa, oveľa viac ako som čakala.Či mi tam niečo vyslovene vadilo alebo chýbalo tvrdiť nemôžem. Je to typ knihy, ku ktorému sa priliš často nedostanem, takže keď už som sa raz začítala, vychutnávala som si každé písmenko a nejaké prípadné nedostatky som, veľmi neriešila. Aj keď to nie je vyslovene geniálne kniha, ktorej by som mala nutkanie napárať rovných 5 hviezd, ak nie 6, stále sa oplatí ju prečítať.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar. Čítania chtivý môžu prvý krok - teda kúpu - uskutočniť na tomto linku. 

Genetická seansa vol. 2 aka JEDLO (Čo ti ****?!)

Fú, chcela som prispievať svojimi vysokoškolskými kecami častejšie, ale... Kto by mal vysokoškolské kecy, keď môže mať vysokoškolský život, všakže. A ten si ja vychutnávam plnými dúškami. Lebo v Brne je všetko perfektné!

Ehm, krátko a stručne k názvu článku, hlavne teda o tej zátvorke, lebo k jedlu sa dostanem a verte mi, keď raz začnem, nezastavím sa. Takže zátvorka - aj keď vo všeobecnosti prebieha misia s názvom: učíme sa efektívnej konverzácii a ideme obmedziť nadávky, veľmi sa nám to nedarí a všeobecne používaným komentárom na všetko je: Čo ti je*e? Čo si jak? a Ta toto ne... Takže áno, celé dva mesiace na vysokej škole, situácia s blogom, spolupráca so Slovartom po novom, na všetko viem momentálne reagovať iba touto vyššie spomínanou, veľmi expresívnou a nie práve slušnou otázkou/zvolaním. Lebo to dáva takú milú bodku za všetkým.

No a keďže som celkom stratená, lebo mi práve v mozgu víri hrozne veľa slov, ktoré nemajú hlavu a pätu, ja neviem kde začať a tak vôbec, čo všetko vám vlastne chcem zavesiť na nos, idem to číslovať. A hej, dnes to bude dlhý článok, ale určite aspoň minimum z vás zaujíma, čo ja to na tej genetike v tom Brne vlastne robím. A že sú to fakt kúlové veci pod taktovkou najväčších genetických kapacít v Česku, na to ešte príde reč dnes. Ale poďme na to postupne.

• JEDLO

Začnem rovno s týmto, lebo... Jedlo. To nepotrebuje snáď ani ďalší komentár. Ja som z tejto situácie inak pernamentne zdeptaná, lebo moja mamka milovala variť, takže ja som doma nikdy netrpela nedostatkom fajnových gurmánskych dobrôt. A teraz... No, teraz žijem na rožkoch, vifonkach, maggi instantných veciach a sem tam si zaskočím na obed do menzy (rozumej - vyprážaný syr, pretože sa ho neviem dojesť). Takže o jedle sa točí každá druhá debata, ktorú so spolubývajúcou máme. Jedlom deň o jedenástej ráno začíname a o druhej v noci končíme. A medzitým naň myslíme tak intenzívne, že takýmto tempom budem do konca roka schopná zhmotniť svoje myslienky. (Bože, dal by toto Boh, veď to by som mala Jedlo... A stále!) Momentálne som však doma, mamka si vzala dovolenku (God bless her) a ja ľutujem, že nemám nafukovací žalúdok. Lebo toto je nemožné, moje oči by "zožrali" (lebo to už asi nie je to kultivované jedenie) asi komplet všetko, len ten vakovitý orgán v mojej brušnej dutine má obmedzenú kapacitu, bohužiaľ. :D A ja sa asi plynule presuniem inde, myslím, že položka jedlo je celkom pekne zhrnutá a minimálne každý vysokoškolák sa vie aspoň čiastočne vcítiť do mojich pocitov... Lebo proste JEDLO. :D

• Brno (aka čo sa deje, keď človek nie je v škole)

alebo aj: počkaj, šalina ide až o desať minút, ešte stíhame selfie!

Školu dám až nakoniec, nech vo vás zostane pekný obrázok mňa ako študenta a nie mňa ako party animal...

Tak, kde začať... Brno je čierna diera. A to bez srandy. Lebo to je - no, poviem to tak obšírne, pod blokom mám tri bary. Celkom populárne bary. A keďže najväčšie akcie sú v utorok (a potom až do konca týždňa ruka hore), tak si viete predstaviť, že človek ak aj nikde nie je, tak má vlastne vlastnú súkromnú párty v izbe, lebo stena nám duní do rytmu basov aktuálnej pesničky. A ako nesťažujem sa, ja ten byt milujem, to bola instantná láska na prvý krok, len jednoducho objasňujem situáciu. No a potom tu sú akcie, kde sa aj aktívne účastním a to je iný hard-core. Ako, jasné, naše stredoškolské žúrky boli strašná prča, ale toto... Toto je proste iný level. Again, nesťažujem sa, ale človek je potom celý deň vygumovaný a to už až také dobré nie je. Okrem toho som tak trocha narazila na kameň úrazu, lebo keď prídem niekam a zaznie slovo, že som východniar... Zloba je na svete. A mimochodom, stále som si myslela, že všetky tie kecy o východe sú hlúposť... No, tak nie sú. A ja si niekedy pripadám jak mimozemšťan, lebo... Ale veď čo budem hovoriť, skočte si na východ! ;) (A áno, aj keď mám partiu ľudí, v ktorej sa momentálne nachádzam, strašne rada, práve v tejto chvíli som rada, že som doma a zajtra sa stretnem s bývalými spolužiakmi. Už mi chýbalo to, aby na mňa nikto čudne nepozeral, keď poviem, že pijem vodku. Home, sweet home. :D)

• Genetika

A toto si mi rozstriháme, pomiešame a nanovo triedime na praktiku. Teda, ak práve nesadíme rastliny a nezabíjame muchy, ktoré sa stali pre naše kríženie nežiadúce. A potom sa hráme aj s takými farebnými chromozómami, ku ktorým sme sa my síce ešte reálne nedostali, ale stále nám ich vyhadzujú na oči, lebo sú pekné, farebné, svetielkujúce a oni nás tým hnusne podplácajú. A funguje to. :D

Ústav experimentální biologie, oddělení genetiky a molekulární biologie, labák pravdepodobne bunková biológia alebo molekulárna patológia. Pod taktovkou prvých dvoch zo mňa rastie budúca nositeľka Nobelovej ceny za objav nejakého veľmi dôležitého génu, bielkoviny, funkcie, poruchy, mutácie, pravidla, lieku na rakovinu, a v druhých dvoch by som sa najradšej doživotne zatvorila v bielom plášti s pološialeným leskom v očiach, ktorý by všetci kolegovia vnímali ako zdravé zapálenie pre moju prácu. Na vyjasnenie - áno, ešte stále sa pripravujem na prijímačky na medinu (tak trocha), ale... Čo ja viem. Ako nám včera na úvode do štúdia povedala profka: v našom labáku sú lekári dôležití, ale keď si oni nevedia rady, všetko posúvajú nám a my tomu dávam veľmi dôležitú bodku. Inými slovami - keď už ani veľavážený pán doktor nevie, čo vám je a čo má s vami robiť, posúva sa to na genetiku, teda eventuálne ku mne.  

Takže nie, neviem čo mám robiť. Škola ma na jednej strane baví, na druhej strane nie. Ešte uvidíme ako sa to vykryštalizuje. V každom prípade študujem čosi neskutočné. A keď toto neskutočné raz skutočne pochopím so všetkým, čo k tomu patrí, tak to bude veľmi veľká akumulácia šťastia v jednej osobe. Mojej osobe. A okrem toho, keď poviem niekde, čo študujem, tak ešte aj medikom padá sánka. A nejako som sa už vzžila s predstavou, že áno, Mirka, z teba bude genetik. Takže áno, momentálne je to taká prvotná, opatrná spokojnosť, lebo po troch rokoch zafixovanej medine, sa na čokoľvek nové veľmi ťažko zvyká. Ale to sa zlomí. 

A mimochodom, skutočne, ak genetiku, tak v Brne. Ja stále nedokážem uveriť, že do tej ultra-modernej kovovej opachy (rozumej kampus) chodím preto, že tam študujem. Ja si tam stále pripadám jak taký nesmelý školák na návšteve, ktorého jeden krivý pohľad rozbije mikroskop. Čo sa inak, dúfam, nikdy nestane, lebo skutočne nemám voľných neviem koľko desiatok či stovák tisíc korún na nový.

• Blog

Zomrel. Bodka. Idem plakať do kúta a vymýšľať epitaf.

Ale prd, ide vstať ako taký bájny fénix z popola! Takto, zistila som, že v čom spočíva problém! Čo je prvý a najdôležitejší krok k tomu, aby som ho odstránila. Ja jednoducho nie som schopná v Brne kreatívneho písania. Veď sa len pozrite na toto, som doma pár hodín a to, čo som mala v Brne rozpísané mesiac a to zo mňa liezlo ako z chlpatej deky, teraz dopisuje s oveľa väčšou energiou a šťavou. Možno má na mňa Prešov v tomto lepšiu karmu alebo čo ja viem. Faktom zostáva, že v Brne nie som schopná sa venovať blogu. A to ma pomaly, ale isto ničí. Asi si musím nájsť dajakú putiku/kaviareň/kút s wi-fi, kde mi to pôjde takto pekne ako doma. A keď nenájdem, tak bude môj blog zahltený recenziami už ani na neviem akú, ktoré, by the way, už tiež nie sú to pravé orechové, na ktoré som u seba zvyknutá. Celé zle, čo vám poviem.

Takže, úprimne, neviem čo idem robiť, pretože raz za mesiac, čo som doma štyri dni, nemôžem kriesiť všetko, čo za ten mesiac pokašlem totálnou pasivitou. Ale idem vybiť všetko, čo to dá. Nejaké nekreatívne Brno predsa nezničí niečo, čo som si piplala a piplala už ani neviem koľko. Držte prsty!

Recenzia: Maria Sempleová - Kam si zmizla, Bernadette

Kniha Kam si zmizla, Bernadette už svojou obálkou sľubuje originálny, vtipný príbeh, ktorý zaujme, chytí a nepustí. A obsah to do bodky spĺňa. 

Už po pár stranách zistíte, že toto nebude len tak obyčajná kniha. Príbeh Bernadettinho života je tu vyskladaný ako taká mozaika. O jej minulosti a prítomnosti sa dozvedáme primárne z rozprávania jej dcéry Bee, ktoré sem tam okorení pár slov z pohľadu Elgieho Brancha, čoby manžela tejto geniálnej architektky pohybujúcej sa na hranici šialenosti. To by však bolo fádne, čo by zrejme nespĺňalo predsatvu Marii Sempleovej o výnimočnej knihe. E-maily, články z časopisov, prepisy hovorov, psychiatrické správy... To je len malá ukážka z bohatosti žánrového synkretizmu tetjo tyrkysovej krásky. 

Pre mňa sa kniha rozdeľuje na tri časti: najprv sa snažíme zorientovať, lebo autorka sa s ničím nebabre a rovno vás hodí do komplikovaného života tejto netradičnej rodiny. Potom napäto čakáme, čo sa z toho vykľuje a kedy príde ono spomínané zmiznutie Bernadette. No a posledná tretina vás prefacká a vaša naivita sa vám vráti ako bumerang. Posledná tretina totiž predsatvuje obrovský zlom nie len v príbehu, ale aj v charaktere tejto knihy. Zrazu začnú byť veci vážnejšie, temnejšie, smutnejšie a to je ten najmenej očakávaný smer. Jednoducho vás autorka veľmi drastickým spôsobom hodí naspäť do reality.

Že ide o netradičnú knihu, to ste si už iste stihli všimnúť. Či je ale netradičná tým správnym spôsobom, to už je otázka osobného vkusu. Lebo bez debaty je to knihá iná, a to v každom slova zmysle. 

Inakosť sa tu krásne zosobnila v jednej konrétnej postave - samotnej Bernadette. Bernadette je ženská, ktorá vám bude liezť na nervy, ktorú budete obdivovať, chápať, a v ktorej prítomnosti budete neustále bojovať s nutkavou potrebou zabiť každého obyčajného človeka, ktorý jej nebude rozumieť. Jej genialita hraničí so šialenosťou takým spôsobom, že si väčšinu času nebudete istý, či to už náhodou nie je iba čistá šialenosť. Jej životný príbeh a komplikovanú povahu spoznávame na pozadí plánovania rodinnej cesty do Anarktídy. Áno, Antarktídy. A nie, nebude to tu len preto, aby mala kniha nejaký dej.

Čo by ste si popýtali za nadmieru úspešne zvládnutý ročník v škole? Dnešné deti by povedali (a viem to, lebo môj mladší brat je presne jedným z tých detí), že si prajú nový mobil, tablet, prípadne inú elektroniku. Bee je však iná. Okrem toho, že zdedila genialitu svojej mamy, teda je vo všetkom najlepšia, si želá výlet do Antarktídy. Antarktída rámcuje celý príbeh. Na začiatku je to zbožné prianie 15 ročného dievčaťa, na konci to symbolizuje všetko, čo táto rodina kedy stratila a znova získala. 

V globále sa na túto knihu viete pozrieť z dvoch uhlov. Príjemná oddychovka, ktorou nič nepokazíte a s pár pohármi vína to bude dokonca aj príjemne vtipné. A potom tu je ďalšia rovina. Ktorá sa dá podľa vlastného uváženia krásne odignorovať, no ak sa ju predsa len rozhodnete zobrať do úvahy, celá kniha naberie nový rozmer, ktorý ju posunie na úroveň tých kníh, ktoré sú geniálne vlastným spôsobom, ktorý sa nedá dobre popísať. Stačí snáď len povedať, že tieto knihy stoja za to. Tak skutočne stoja za to. A Kam si zmizla Bernadette je bezpochyby jednou z nich.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnsoti AlbatrosMedia. Bernadettin príbeh sa dá pohodlne zakúpiť aj na ich internetových stránkach, konkrétne na tomto odkaze.

Recenzia: Cylin Busybová - Jednou ano, dvakrát ne

West mal všetko - priateľku, kamošov, koníčky, ideálny stredoškolský život. A ani vo sne by mu nenapadlo, že stačí jedna nešťastná sekunda, a celý jeho život sa rozbije na milióny drobných kúskov, ktoré už nedokáže dať dokopy. Stačil jeden blbo vyrátaný pohyb a všetko sa skončilo ako zlý kúzelnícky trik. A tak sa zo zdravého chlapca stáva pacient pripútaný na lôžko, ktorý žmurká raz ak áno, dvakrát ak nie. Pacient, ktorý pochopí, že zamilovať sa dá aj bez slov.

Cylin Busby napísala knihu, v ktorej by ste výraznejší dej, nedajbože akciu (preboha, len tú nie), hľadali a hľadali a hľadali... A nenašli. Čo nemusí by nutne negatívny fakt, v tomto prípade to však celkový dojem pošpatí. A to celkom dosť.

Hej, očakávať od knihy s takouto ťažkou témou niečo iné, ako som dostala, bolo naivné. No sú aj knihy, ktoré vám takéto pohnuté životné osudy vedia podať bez toho, aby celá kniha upadla do hlbín šedého priemeru. Bohužiaľ, toto nie je ten prípad. 

Ak to vezmem v globále, tak kniha sa vôbec nečítala zle. Stránky odsýpali jedna radosť, príbeh plynul okolo vás a dvesto strán padlo ako malina. Ide o to, že sa celý príbeh odohrával v jednej monotónnej rovina. V rovine, ktorá možno na začiatku bola fajn, no v mojom prípade to zašlo až tam, že som mala dvadsať strán pred koncom, nevedela som o čo sa kniha snažila a už vôbec som netušila, že čo si mám o tom myslieť. 

Akcia - chýbala. Emócie - ak odmyslím to, že budete nonstop rozmýšľať, čo by ste preboha v takom prípade robili vy, tak to bol veľmi slabý čajík. Akýkoľvek iný prvok, ktorý by nejako výraznejšie pohol mojou čitateľskou dušou - nope, také som nenašla. Záver však predsa len priniesol pár pondetov na to, aby sa mi zrýchlil tep. Posledných dvadsať strán však rozhodne nemôže ratovať celú knihu. 

O romantickú linku sa postará Olivia - dievča z vedľajšej izby, ktoré robí Westov pobyt znesiteľnejší. A práve ich vzťah sa postaral o najväčšie prekvapenie celého príbehu. Ich vzťah dal knihe jemnú linku tajomnosti, ktorá vás nútila otáčať stránky ďalej. Vpred vás bude hnať zvedavosť, pretože veľmi rýchlo pochopíte, že nič nie je také, aké nám to autorka prezentuje. No a teda aké to v skutočnosti je? O čom sa to celé točí? Nuž, na to, aby ste to zistili, sa do knihy musíte ponoriť a nechať dej plynúť okolo vás.  

A teraz, aby som to celé nejako vopchala do jedného pekného, prehľadného obrázka. Jednou ano, dvakrát ne je ten typ knihy, s ktorou sa už určite každý z vás stretol. Pekná tematika, napísané neškodne, dobre sa to číta... V podstate tu nie je čo vytknúť. Až na to, že tomu niečo chýbalo. Až na to, že proste viete, že na tam nebolo nič vyslovene zlé, len to všetko dobré bolo akosi namiešané v zlom pomere a výsledný efekt sa minul účinku. 

Kdesi nájdete popis tejto knihy pekne zhrnutý do jednej vety: Skvelý román o láske, strate a o tom, čo je v živote skutočne dôležité. Z môjho pohľadu to je skutočne o všetkom vyššie spomínanom, a dokopy ani o jednom. Akoby všetko bolo načaté, no nič sa nepodarilo dotiahnuť do zdarného konca. Neohúri, nenadchne, no na druhej strane ani neurazí. Ako bonus k dobru sa dá rátať tá hŕba vecí, nad ktorými vás táto kniha prinúti sa zamyslieť. A fakt, že skutočne až do samého záveru nebudete tušiť, kam to autorka celé nasmeruje a akému ukončeniu sa dostane Westovi a Olivii. Zas a znova je teda celý úspech príbehu postavený na tej povestnej ľudskej zvedavosti.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. Knihu si môžete zakúpiť na stránkach ich internetového obchodu, konkrétne na tomto linku.