piatok 26. júla 2013

Do Ruska a späť za 1024 strán

... alebo v skratke o tom, ako som bola na šesť dní vyradená z obehu.

Kedysi dávno (tuším v marci, ale nechcem kecať, už sa to všetko zlialo do jednej hmoty s názvom: musela som sa vtedy učiť, respektíve sa tak aspoň tváriť :D) mi domov prišiel balíček s Medeným jazdcom. A niekoľko týždňov (I guess) na to ku knihe pribudlo aj pokračovanie. Stále som si vravela, že si knihy nechávam na leto, kedy sa na nich budem môcť plne sústrediť. No a leto prišlo. Chvalabohu je už polka za nami. A za mnou je po dnešku (vlastne včerajšku) aj druhé pokračovanie Medeného jazdca, teda Taťána a Alexandr. A ja som nesmierne rada, že som vytrvalo čakala do prázdnin. Jazdca som začala čítať o desiatej v noci (teraz už viem, že to nebol dobrý nápad :D) s tým, že si len na ochutnávku prečítam jednu kapitolu. Skončilo to tak, že síce netuším, kedy som nakoniec zaspala, ale viem, že keby ma neboli zobudili, tak nasledujúci deň spím do dvanástej (bežne vstávam o pol ôsmej). Zrejme som musela riadne dlho ponocovať.

Teraz, skoro po týždni strávenom v Sovietskom zväze, som mierne mimo a neviem čo čítať. Najradšej by som totiž niekde zaliezla a potichu počkala na tretí diel (s výnimkou občasných záchvatov zúfalstva, kedy by som si trhala vlasy alebo niečo na ten spôsob. :D November je tak strašne ďaleko! :( ). Ale nezaleziem, lebo ešte stále mám habadej neprečítaných kníh, a preto chcem posledný mesiac prázdnin využiť naplno, pretože ma pomaličky začína chytať stres a nervy z oktávy, a zo všetkého ostatného, čo sa s tým ročníkom spája. :O

Viem, že zrejme takých ľudí, čo ešte Medeného jazdca nečítali, nebude mnoho, no ak by sa predsa len niekto našiel, musím oprášiť všetky svoje presvedčovacie schopnosti, aby som to čo najskôr zmenila. Už sa mi to podarilo na mamke a tete, ktoré sa ešte musia dohodnúť, v akom poradí to budú čítať, no v tomto prípade za úspech pokladám len to, keď presvedčím úplne všetkých, ktorí by mali aký taký záujem ma počúvať/čítať! :D

A prečo sa vôbec oplatí čítať Medeného jazdca? 

Odpoveď je jednoduchá: keď sa totiž prelúskate tými 600 stranami, ktoré sú husto husto popísané mravčím písmom, s ťažkým srdcom knihu zavriete, osušíte si všetky väčšie i menšie zatúlané slzy a s čistým svedomím, v stave najväčšieho šoku zo zážitku, ktorý ste prežili, úplne v pokoji prehlásite, že ste práve zatvorili jednu z najlepších kníh, ktoré ste kedy čítali a čítať budete.

Od prvej strany až po tú poslednú budete beznádejne lapení v sieťach tejto knihy. Od prvého náhodného pohľadu, ktorý si nevinná Tatiana vymení s pohľadným vojakom Červenej armády, cez všetky pekné, menej pekné, zúfalé a srdcervúce momenty, až po poslednú stranu, ktorá vás nechá totálne odrovnaných, neschopných myslieť na nič a nikoho iného, len na tých dvoch. Každé slovo, ktoré si hlavná dvojica povie, zožeriete aj s navijakom. Niekedy sa budete usmievať ako blbci, inokedy plakať ako malé deti. V momente, kedy Taťána zdvihne pohľad od svojho kopčeka zmrzliny s príchuťou crème brûlée vás kniha vtiahne a o šesto strán neskôr vypľuje s červenými, opuchnutými očami, zlomeným srdcom a nervami v kýbli. 

Potom strávite pár hodín oklepávaním a spamätávaním sa, no a rovno budete pokračovať druhou časťou, ktorú odporúčam mať pri sebe, keď čítate jednotku. Veľmi to odporúčam. Tí šťastnejší, ak môžte, majte pri sebe rovno aj trojku, inak skončíte ako ja. Kým sa teraz budem schopná sústrediť na nejakú inú knihu, tak mám nemilý pocit, že to chvíľku potrvá. (Zrejme kúsok dlhšiu chvíľku. Ak sa vôbec niekedy budem schopná sústrediť na inú knihu. :D)

Po dočítaní vlastne zistíte, že celá kniha sa točila okolo vzťahu tých dvoch. Všetko ostatné tam bolo tak okrajovo, a aj keď ste to vnímali, osudy dvojice Taťa-Šura budú plnohodnotne okupovať vašu myseľ a nedovolia ničomu inému, aby vás vytiahlo z tranzu, až kým neotočíte poslednú stránku (a neotvoríte dvojku :D). No aj napriek tomu, že zvyšok tam bol len ako "křoví", spať vám nedá ani ten. Či už Taťánina rodina, Alexandrova minulosť a vojenská prítomnosť, alebo situácia v Leningrade. Všetko je to napísané tak úžasne, že vás kniha úplne odrovná. A potom môžete veselo otvoriť dvojku a pokračovať, kým budete vládať. Druhá časť bola úplne iná, s Medeným jazdcom mala pramálo spoločného, no aj tak bola rovnako skvelá. Akurát takým svojským spôsobom, ktorý sa úplne líši od toho, na čo ste boli zvyknutí z predchádzajúcej knihy. 

Na záver len dodám, že v porovnaní so všetkými skvelými knihami, s ktorými som mala tú česť, je príbeh Tatiany Metanovovej a Alexandra Belova na úplne inej úrovni skvelosti. V porovnaní s ostatnými je toto totiž niekde vysoko vysoko vysoko. A po prečítaní som ja spolu s tými knihami tiež vysoko vysoko vysoko... A nechce sa mi isť dole. A čím viac času prejde od toho, ako som knihu zatvorila, tým viac zastávam názor, že mi tie dve knihy ešte mali chvíľku postáť na poličke. Aspoň pokiaľ by mi prišla trojka, teraz bude to čakanie do novembra veľmi veľmi ťažké. 

piatok 19. júla 2013

Recenzia: Alex Scarrow - Jazdci časom: Dni predátorov

Pamätáte si ešte na Maddy, Sal a Liama? Trojica mladých ľudí, ktorí boli naverbovaní, aby ochránili dejiny, si ešte nestihla poriadne vydýchnuť od ich predošlej misie a už znova má plné ruky práce. Náhoda je blbec, a tak to v tejto knihe hodí Liama a podpornú jednotku do Texaského pralesa 65 miliónov rokov dozadu. Aby zabránili kontaminácii, ktorá by vyústila do úplne odlišného vývoja našej planéty, musia čo najskôr vymyslieť spôsob, ako kontaktovať základňu v roku 2001, no to sa veľmi rýchlo presunie na vedľajšiu koľaj. Pre výletníkov z budúcnosti bude totiž oveľa dôležitejšie prežiť v džungli patriacej dinosaurom, kde možno nie sú ľudia, ktorí tam v prvom rade vôbec nepatria, tie jediné inteligentné tvory.

Nie je to tak dávno, čo vydavateľstvo Slovart prinieslo na slovenské knižné pulty novú sériu, ktorá si u nás veľmi ľahko našla svojich fanúšikov. Po úspešnej Prvej misii teraz prichádzajú Dni predátorov. Kniha plná akcie, tajomstiev a neočakávaných odhalení, ktoré nejednému čitateľovi zdvihnú po dočítaní tlak.

Rovnako ako prvému dielu, ani tejto knihe nemožno uprieť jej kvalitu. Autor rozhodne vie čo robí, a aj keď sa druhej časti série o jazdcoch časom nepodarilo prekonať laťku, ktorá bola nastavená v prvej časti a kniha je kúsoček slabšia ako jej predchodkyňa, záver vás nechá s kopou otázok a vlastných teórií, čo si o tom vlastne máte myslieť a s čím asi tak Alex príde nabudúce.

Aj keď situácia, v ktorej sa tentoraz Liam s podpornou jednotkou ocitol určite nie je na smiech, skôr budete tŕpnuť ako sa z tejto šlamastiky dostanú tentokrát, pretože v dobách veľkých jašterov už ide skutočne všetka sranda bokom, kniha v sebe nesie mnoho humorných situácií a hlášok, o ktoré sa, podobne ako v prvej časti, postarala umelá inteligencia, bez ktorej by bol Liam (a celý svet) v omnoho horšej kaši.

Gradácia v tejto knihe veľmi ľahko spôsobí to, že stránky budete obracať, akoby vás nejaký predátor neúnavne prenasledoval, no vy by ste nemali inú možnosť, len túto knihu prečítať skôr, ako vás dostane. Toto je totiž tiež jedna z tých kníh, ktoré musíte prečítať na jeden šup. Keďže sa v knihe neustále niečo deje a situácia sa každou stranou komplikuje, Dni predátorov sú dielkom na jedno príjemné popoludnie (alebo na prebdenú noc), na konci ktorého vás čaká mierny srdcový infarkt.

Aj keď námet prvej knihy sa mi pozdával viac a vznášajúca sa základňa ideologického vodcu vo mne vzbudila väčší záujem, džungľa plná nebezpečenstiev, ktoré striehnu za každým rohom, ma taktiež dokázala vtiahnuť a prinútiť k tomu, aby som knihu pár hodín nepoložila z rúk. No to zďaleka nebol jediný dôvod, prečo vás kniha pohltí a tak ľahko nepustí. Pomedzi hlavnú dejovú líniu je totiž úplne nenápadne vpletená vedľajšia linka, o ktorej som presvedčená, že v ďalších častiach odhalí ešte mnoho tajomstiev a nejasností, no prinesie aj veľa prekvapivých momentov a zaujímavých situácií.

Ak ste si zamilovali jednotku, táto kniha je pre vás povinnou jazdou, z ktorej na konci vyjdete ako klbko zmätenosti dychtiace po pokračovaní. Napriek tomu, že, ako som už spomínala, prvá časť vo mne zanechala kúsoček lepší pocit, aj druhý knižný počin tejto série ma dostal a ja sa už neviem dočkať pokračovania, pri ktorom sa až bojím, čo zasa autor vymyslí, pretože už teraz sa mu so svojou sériou podarilo dostať medzi moje knižné TOP-ky, a to z nej mám za sebou iba dve časti. 


 a pol


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. Ak vaše srdce piští po tom, aby sa váš čitateľský duch preniesol do džungle z pred 65 miliónov rokov, Dni predátorov si môžete pár klikmi kúpiť aj na stránkach internetového kníhkupectva ABCknihy.sk

štvrtok 18. júla 2013

Niekto by rád cestovanie v čase? - GIVEAWAY -

Nie je to tak dávno, čo na blogu svietil článok s rovnakým slovíčkom - giveaway. No vďaka vyšším silám univerza a úžasnému vydavateľstvu Slovart môžem takýto článok publikovať znova.

Takže, všetci čo hádajú, že tu pre vás mám zasa nejakú skvelú knihu, hádajú správne! A poväčšine asi aj došlo, že o akú knihu sa jedná... Ale aby bolo všetko jasné:


Pred pár dňami vyšla druhá časť (ktorú mám čerstvo za sebou a poviem vám... wow. Viac už čoskoro v recenzii :) ), no a tí z vás, ktorí nad kúpou jednotky ešte stále váhajú, majú teraz možnosť skúsiť šťastie a trocha zabojovať o to, aby sa táto kniha ocitla aj na ich poličke. Veď ona vás presvedčí o tom, že za to skutočne stojí, a verte mi, potom už nebudete s kúpou dvojky váhať ani sekundu.

Tentoraz sa však bude súťažiť kúsoček inak ako ste u mňa zvyknutí. Namiesto bezduchého klikania budete musieť zapojiť svoju fantáziu. Nechcem od vás nič dlhé, nič s neviem akou literárnou hodnotou, no na druhej strane nechcem ani nič priveľmi zbúchané. Kúsok sa posnažte, ono to až tak bolieť nebude. :)

No a nebudem to už zbytočne naťahovať... Každý, kto sa bude chcieť zapojiť, či už slovák alebo čech, to urobí tak, že mi pošle najneskôr do 1. augusta e-mail. E-mail bude obsahovať prezývku dotyčného, ale čo je podstatnejšie... A dostávam sa k časti s fantáziou. Predstavte si, že máte podobne ako Liam, Maddy a Sal po ruke časostroj, ktorý vás zoberie do akejkoľvek doby. Minulosť, budúcnosť, minulosť zmenená na nepoznanie... Od vás chcem, aby ste mi napísali, ako by to v dobe, ktorú ste si vybrali, podľa vás vyzeralo. Či by už pomedzi dinosaurov lietali autá riadené chlpatými ľudoopmi alebo by sa jaskynní ľudia na diaľku dorozumievali inteligentnými smartfónmi... Fantázii sa medze nekladú. Či danú dobu pozmeníte na svoj obraz alebo len vlastnými slovami popíšete, ako to asi tak vyzeralo na dvore Henricha VIII., je to na vás.

Výhercu vyberiem tak, že z predstáv, ktoré mi pošlete, vyberiem tri, ktoré sa najviac páčili mne. Tie následne zverejním na blogu, kde bude zároveň cca dva týždne prebiehať anketa, v ktorej už budete vy rozhodovať o tom, kto si knihu zaslúži najviac. :)

Takže si to zhrňme: zúčastniť sa môže hocikto zo Slovenska alebo Čieche-mail s prezývkou a vašou verziou nejakého časového obdobia môžete posielať do 1. augusta (vrátane). Posielate ho na moju e-mailovú adresu (hliboka.miroslava@gmail.com). Ja najneskôr do 7.8. vyberiem tri diela, mne najsympatickejšie. Ešte v ten deň ich uverejním na blogu spolu s anketou, v ktorej už prevezmete žezlo do ruky vy. Hlasovať za svojho favorita budete môcť do 15.8.  O deň neskôr to celé vyhodnotím a vyhlásim víťaza. Ak by sa stalo, že by niektoré dva vaše výtvory mali rovnaký počet hlasov, víťaza náhodne vyžrebujem.

Nakoniec vám všetkým želám, nech vás múza kopne čo najlepšie a brány vašej predstavivosti, nech sú otvorené čo najviac.

Dúfam, že vás to aspoň kúsoček zaujalo a že sa vás zapojí čo najviac. A ak sa rozhodnete na malú časo-cestovateľskú jazdu zlanáriť aj iných ľudí, budem len rada. Akékoľvek otázky, pripomienky a čokoľvek iné, čo vás napadne, smerujte do komentára. :)

streda 17. júla 2013

Recenzia: Niall Leonard - Drvič

Zoznámte sa s londýnčanom sedemnásť rokov nesúcim meno Finn Maguire. Finnovo rozprávkové detstvo sa skončilo keď mal jedenásť a jeho matka sa rozhodla vziať nohy na plecia a zdupkať od jeho nevlastného otca - bývalého herca neúspešne sa pokúšajúceho napísať vlastný scenár. O šesť rokov neskôr ho osud pripravil aj o druhého rodiča. Finn nachádza svojho nevlastného otca mŕtveho na stoličke po tom, čo ho niekto tresol soškou po hlave.

Pre políciu by bol ideálnym vrahom samotný Finn - počas puberty si prešiel mnohým - predával drogy, bitky zvláda ako profesionálny boxer, má zápis v registri trestov... Na čo vôbec strácať čas hľadaním niekoho iného? Finn však svoju vinu zubami nechtami popiera a púšťa sa do vlastnej pátracej akcie. Prvým vodítkom je otcov ukradnutý notebook a poznámky k jeho scenáru. Noel Maguire sa na ceste k napísaniu skvelého zločineckého scenáru o najväčšom bossovi londýnskej mafie mohol pýtať nesprávnych ľudí nesprávne otázky. Bolo jeho nedokončené dielo dôvodom, že ho niekto zabil?

Hovorí vám niečo meno Niall Leonard? Že nie? Nečudujem sa. A čo tak meno E.L. James? Tu už určite majú mnohí aspoň bledomodrý šajn, o kom je reč. Nialla Leonarda a autorku bestselleru Fifty shades of Grey spája zväzok manželský. A nie, Drvič zďaleka nie je autorovou literárnou odpoveďou na manželkinu erotickú trilógiu.

Kniha do bodky splnila to, čo na prvý pohľad sľubuje. Napínavý krimi triler plný akcie, ktorý prekvapí najmä svojimi zvratmi v závere knihy. Finn nikdy nemal problém s tým, že by na svet hľadel ružovými okuliarmi. Život ho už dostatočne vycvičil, a tak vie, že to, do čoho sa púšťa, ho môže vyjsť draho. No namiesto toho, aby sa to naňho valilo z jednej strany, o ktorej si myslel, že je zo začiatku jasná, sa to naňho valí zovšadiaľ a nepekne zisťuje, že veriť sa nedá skutočne nikomu.

Drsný a hrozivo reálny - aj tak sa dá tento príbeh označiť. Autor sa s nikým nebabre - ani s čitateľom. Do tváre vám je chrstnutá realita, v ktorej nie je Finnov osud ničím výnimočným. To všetko sa prejavilo aj na atmosfére a celkovom štýle knihy. Niektoré strany by sa veľmi jednoducho dali považovať za desivé, a pri odhaleniach, ktoré na Finna čakajú, vás až zamrazí. Autorovou prednosťou je jednoznačne písanie bojových scén. Finnova cesta za pravdou je posiata vylomenými zubami, zlomenými čeľusťami a vystrelenými očami.

Aby toho na Finna nebolo málo, jeho život skomplikujú rovno dve ženy. No nebojte sa, žiadny milostný trojuholník ani iný milostno-geometrický útvar tu nehrozí. Finnova situácia bude v tomto smere oveľa zložitejšia.

Neskutočným plusom je však aj záver knihy. Ten určite prekvapí a kúsoček zdvihne celkový dojem z knihy. Bolo zaujímavé sledovať, ako všetky nitky nakoniec autor rozmotal a kam to celé smerovalo. Ako sa skončí Finnovo hľadanie pravdy, to si už musí prečítať každý sám. Kniha v žiadnom prípade nie je nejaké majstrovské dielo, rozhodne má pár múch a hluchých miest, no príbeh má autor premyslený skutočne veľmi dobre. A občas je fajn prečítať niečo, čo človeka vytrhne z kníh odohrávajúcich sa v svete, kde je všetko a všetci bezchybné.



Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Fortuna Libri. Drviča si môžte zakúpiť aj na stránkach internetového kníhkupectva ABCknihy.sk

utorok 16. júla 2013

Kouzelná knihovnička (1)



Projekt z dielne Abyss.

Myslím, že Kouzelnú knihovničku netreba nijako zvláštne predstavovať. Všetci vieme o čo ide. Nad mojím príspevkom, v ktorom by som sa s vami podelila o všetky moje knižné poklady, som dumala dlho. Rozumej - hrozne dlho som to už na blogu chcela publikovať. Problém je veľmi jednoduchý, čo myslím, že pochopíte hneď, keď sa dostanete k fotkám. 

Po prvé - nemám najmenšiu šancu sfotiť celú knihovničku naraz. Moje knihy sa totiž nachádzajú na polici na stene, na skrini, na inej polici... Je to síce všetko v podstate v jednej časti izby, no je to kúsok rozhádzané. A nemám dostatočne veľkú izbu nato, aby som všetky časti mojej knižnice vopchala do jednej fotky. Tak som vzdala akékoľvek snahy to dostať do jedného záberu a bude to na viacerých fotkách. 

Po druhé - hlavná časť mi v podstate visí zo stropu (čo mali tí z vás, ktorí ku mne chodia dlhšie, už možnosť si prečítať v nejednom príspevku). Fotiť to je dosť komplikované, keďže ani keď sa postavím na stoličku, tak to neviem sfotiť z nejakého pekného uhla. Preto aj fotky budú možno kúsok krivé. :D 

No ale, odhodlala som sa kúsok pošplhať a prinášam vám zopár 
záberov, ako približne si u mňa tie knihy bývajú.

Toto je ešte časť, ktorá vyzerá ako normálna polička. Na vrchu je kompletný Twilight, pod ním v poličke je taký mix anglických contemporary knižiek. Tak tam je polička, kde sú moje čačky (:D) a pod ňou má domov ďalšia skupinka anglických kníh - tentokrát sú tam dystópie obšťastňované mojim Kindlíkom. No a úplne dole sa našlo miesto pre nejaké tie fantasy skvosty. Nebudem tu tie knihy rozpisovať, pekne ich vidno, keď si fotky rozkliknete. :)




Nad hlavou, na skrini, si pomerne nedávno našli svoj domov dve série, ktoré sa, chudáčky, už nikde nezmestili, tak som ich tam vyhnala na samotku, a pritom som zistila, že vrch skrine je ďalšia plocha, ktorú by som vedela takto využiť... Takže nie je vylúčené, že v budúcnosti sa tam popresúvajú aj iné knihy, keďže main part mojej knižnice začína byť kúsoček preplnená.  





No a dostávam sa k husto obývanej, mojej najmilovanejšej poličke, pri ktorej sa bojím, že mi jedného dňa spadne na hlavu... 


Je odfotená z trocha čudného uhla, no to bola jediná možnosť, ako to odfotiť nejako normálne na jednu fotku. :D Táto polica je nádherným príkladom toho, že som totálny freak, čo sa týka organizácie mojej knihovničky. Ja jednoducho musím mať jednotlivé série nejako oddelené, keby mali byť iba postojačky tie knihy za sebou, bez nejakého rozdielu medzi nimi, tak by som to asi nezvládla a musela to nejako popresúvať. Výnimkou je úplne pravá polica, na ktorej sa to už jednoducho nedalo realizovať úplne k mojej spokojnosti, lebo by sa to nepomestilo...


Knihy som sa tiež snažila nejako tematicky poodeľovať na jednotlivé poličky, čo mi zatiaľ celkom vychádza, len sa bojím, že už to dlho nevydrží a budem to musieť celé zrušiť a vymyslieť niečo nové. 

Medzi Marou a Chlapcom nikto je taká retardovaná medzera, lebo tam je miesto pre Drviča, no toho momentálne čítam a úplne som ho zabudla založiť... Nevadí, veď si to viete predstaviť. No a medzi Lesom kostí a Jazdcami je už vyhradené čestné miesto pre Jazdcov 2, ktorí by mi mali prísť čo nevidieť. Júúúj! Na tretej poličke medzera nie je žiadna, lebo sa tam už NIČ nezmestí. Jedine keby sa našla nejaké kniha pomerne čudných rozmerov, že by som ju ešte vopchala do tej medzery, ale... 

Keby niekoho zaujímalo, ako sa k tým knihám dostanem, tak väčšinou funguje stolička. Najprv som neriskovala a používala normálnu stoličku, teraz už som nadobudla v lození istý skill, takže mi bohate postačí stolička na kolieskach, ktorá aj urýchľuje presun... A zakaždým, keď si idem niečo vybrať/utieram prach, mám v kútiku mysle takú obavu, či som mnou nespadne a nezlomím si krk, zatiaľ je však všetko v pohode... :D

A nie, neprečítala som zatiaľ všetko, čo na fotkách vidno. Približne od marca sa pohybujem stále okolo toho istého čísla, ktoré vyjadruje koľko kníh vlastním a nemám prečítaných, no a momentálne je to dokopy 15 kníh. Dúfam, že to počas týchto prázdnin zmenším na nejaké rozumnejšie číslo.

piatok 12. júla 2013

Recenzia: Allen Zadoff - Chlapec Nikto

Príde bez varovania, rozhodí siete, votrie sa do priazne... a zanechá za sebou rad žialiacich. Subjekt mŕtvy, misia splnená, ide sa ďalej. 

Šestnásťročný neznámy, ktorého meno nevieme, je vytrénovaný zabijak. Bez súcitu a bez emócií. Jeho činy a život riadi surová logika, pozorovanie a schopnosť analyzovať. Nad misiou nerozmýšľa, nevypytuje sa, neposudzuje. Čo musí, vykoná ako najlepšie vie a nezanechá žiadne stopy. 

Pri poslednej misii však nastanú komplikácie. Komplikácie v podobe dievčaťa. Po prvýkrát je misia ohrozená, po prvýkrát porušuje protokol, po prvýkrát kladie otázky a riskuje zo sebeckých dôvodov, a tak nebezpečenstvo hrozí nie len jemu. Nechá dávne spomienky, nech ovplyvnia jeho úsudok, podriadi sa emóciám a zradí všetko, čo doteraz poznal? Alebo si zachová profesionalitu a vykoná čo má, aj keď mu to možno ublíži tým najhorším spôsobom? Posledná misia kruto preverí nie len jeho vražedné schopnosti, no aj jeho lojálnosť voči samotnému Programu a urobí prievan v jeho dávno pochovaných emóciách. Emocionálna bolesť je totiž mnohonásobne horšia ako tá fyzická.

Fortuna Libri si pre svojich čitateľov znova pripravila knihu od, v našich končinách, neznámeho autora. Ako to v tomto vydavateľstve býva zvykom, s obálkou sa vyhrali a kniha naživo vyzerá skutočne veľmi lákavo. Príbeh skrývajúci sa pod obálkou je však omnoho lákavejší. Táto kniha v sebe skrýva mnoho prekvapení. Prvým, a pre mňa rozhodne najvýraznejším, bol štýl a atmosféra knihy. Prekvapivé boli vďaka samotnej hlavnej postave. Tajomnému neznámemu nahliadneme hlboko do mozgu, čo je v prípade tejto knihy nesmierne zaujímavé, keďže v dnešnej dobe je len málo hrdinov v knihách pre mladých, ktorých myšlienky by patrili nájomnému vrahovi. Vrahovi trénovanému od dvanástich rokov tajomným Programom. 

Toto je typ knihy, ktorý by na plátnach kín vyzeral skutočne skvelo. Je tu záhada, dráma, veľa akcie, veľa behania, bojov, vrážd a zaujímavý konflikt hlavného hrdinu, ktorý sa ocitá pred ťažkým rozhodnutím, ktoré na povrch pritiahne dávno hlboko pochované spomienky, ktoré si počas misie nesmie dovoliť, keďže ho iba zbytočne rozptyľujú od hlavného cieľa. Aj keď zo začiatku pôsobí hlavná postava pomerne chladno a mala som problém sa s ním nejako vžiť, postupne, keď začnú na povrch vyplávať rôzne otázky a situácia sa bude komplikovať, bude ľahšie sa doňho vcítiť, čo dodá príbehu ďalší odtienok. 

Takúto knihu rozhodne nečítam každý deň, čo z nej pre mňa spravilo nesmierne zaujímavé čítanie, ktoré som si užila od prvého po posledné písmenko a ktoré som prečítala za jeden deň. Aj keď som občas mala pocit, že niektoré scény sú podobné a že celé to je trocha priehľadné, koniec ma vyviedol z omylu, a v podstate všetko čo som si dovtedy myslela, poslal do teplých krajín. Keď sa na knihu spätne pozriem, skutočne jej nemám čo vytknúť, snáď len to, že keď hlavná postava niekoho sledovala atď., tak ten vzorec jeho preverovania, skúmania, analyzovania bol v každej scéne dosť podobný. To mi však veľmi nevadilo, keďže to bolo dosť fascinujúce čítať. Bolo fascinujúce sledovať, ako funguje jeho hlava, keď sa plne sústredí na splnenie misie.

Tým, že je to príbeh pomerne jedinečný, nemusí sadnúť každému. Ak viete, že vám podobné príbehy nesedia, že si radšej prečítate nejakú sladkú romantiku, tak možno nebudete knihou až taký nadšení, aj keď istá milostná linka sa dá nájsť aj tu, a aj keď je plná prekvapení, nie je to to typické, čo viete nájsť v iných knihách pre mladých. Keby som to chcela zovšeobecniť, je to kniha skôr pre chlapcov, aj keď to nemusí platiť pri každom - ja sama som dôkazom toho, že dievčatá si v tejto knihe tiež prídu na svoje. V každom prípade si myslím, že za prečítanie skutočne nič nedáte a kniha za to, aspoň podľa mňa, skutočne stojí. 




Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Fortuna Libri. Ak vás zaujíma Chlapec Nikto a jeho príbeh, knihu si môžete zakúpiť aj na stránkach internetového kníhkupectva ABCknihy.sk

nedeľa 7. júla 2013

Komplex Boha

Možno týmto článkom niekoho naštvem, ale budiž. Toto je niečo, čo mi dosť dlho leží v žalúdku a pravidelne zvyšuje tlak, a o čom by mal človek písať, keď nie o tom, čo v ňom vyvoláva nejaké emócie?

Naša malá-veľká knižná blogová komunita je strašne špecifický, dýchajúci tvor. Tvor, ktorý rastie každým dňom. Sú tú blogy veľké, staré, "dobré" (toto je u každého veľmi subjektívne, preto úvodzovky, nechcem zasa zovšeobecňovať) - obrazne predstaviteľné ako "veľké zvieratá". No a potom tu sú blogy maličké, skromné, začínajúce. Samozrejme, nie všetky staré blogy sú veľké a "dobré", a nie všetky nové blogy sú malé a skromné. To len aby bolo jasné, že som kategorizovala na účely tohto článku, nie je to zlaté pravidlo, ktoré platí STÁLE, lebo nejaká Miruš povedala...


Budem teraz rozprávať čisto z vlastnej skúsenosti - ja by som samú seba zaradila do kategórie nie práve najmladšieho blogu, lebo na moje prekvapenie ma to fakt drží už druhý rok, no na strane druhej som stále taká mini-pidi, ktorú síce nečíta tisíc ľudí, no z vašich názorov som nadobudla pocit, že sa vám u mňa páči. :) A aj keď nie som perfektná a viem, že sa ešte mám čo učiť, momentálne som spokojná.  A viete čo? Tak mi to aj vyhovuje. Môžem si písať čo chcem, ako chcem, kedy chcem a viem, že by som nemala byť za svoj názor zlynčovaná, lebo sa ku mne až toľko ľudí nedohrabe. (Preto si rada otváram ústa. :D)


Keď som začínala ja, bolo to tesne pred prvou vlnou ošiaľu knižných blogov. Už nás bolo dosť, ale oproti dnešku... Ja som začínala úplne od piky, nejaké blogy v minulosti boli, ale tie boli tak odveci, že sa to snáď ani neráta. :D Samozrejme, počet článkov na začiatku ťahali hlavne meme, no tie mi dlho nevydržali, lebo ma to nebavilo. Tak som si postupne našla vlastný systém, a aj keď je toho ešte veľa, čo neviem, už si nepripadám ako taký mimoň.

Moje  blogové začiatky však v tomto prípade nie sú až také podstatné. Chcela som tým len povedať to, že si vtedy blog písal každý ako chcel a nikomu neležal v žalúdku, že si vôbec nejaký blog dovolil mať.

Čo ale sledujem v poslednej dobe nie je pekné. Minimálne mne sa to nepáči. A dostávam sa k pointe článku, ktorá je pekne zhrnutá v nadpise. :D Vyššie spomenuté "veľké zvieratá" sú kvôli tomu veľkému množstvu nových blogov tie jediné, ktoré vám natrvalo ostanú v pamäti - čo je logické a je to fajn. Čo však už tak fajn nie je - u niektorých som začala mať pocit, že zjedli všetku múdrosť sveta. Na jednej strane strašne radi poskytujú rady nováčikom ako vôbec začať. Ako písať, aby to niekoho zaujímalo, čo písať, ako často... Keby ste kúsok viac browsovali internetom, viete si vyskladať návod "Ako byť dokonalým knižným blogerom". Ďakujem pekne, neprosím...

A na strane druhej vedia hodiny básniť o originalite, "preľudnednosti" našej knižnej blogosféry, upadajúcej kvalite, atď. Drahí moji, ak na trištvrtinu blogov robili dizajn stále tí istí traja ľudia, všetci nováčikovia sa celí nadšení pustia do čítania článkov, ktoré sa tvária, že poskytujú jediný dokonalý spôsob, ako sa niečím vôbec stať a ktoré sú, dovolím si povedať, stále o tom istom, so žiadnou štipkou originality, čo komu chcete potom rozprávať o upadajúcej kvalite?! Jasné, že tu bude x blogových klonov. Keď sa tu dopracuje nejaký vystrašený nováčik, ktorý nevie ako na to a chce to robiť čo najlepšie, a váš článok mu povie od a po zet ako to robiť čo najlepšie, je jasné, že to tak spraví. A spravia to tak potom stovky ľudí. A originalita je v čudu. Kvalita sa tiež znižuje. A počet blogov stúpa. Tak príde round two - znova nejaký vysoko povolaný napíše desatoro prikázaní ako na to, zasa to niekto objaví, spraví to tak úplne do bodky, a dokolečka dokola.

Niekto možno skutočne potrebuje na ten prvotný odraz, aby mu bolo nadiktované čo sa má ako spraviť, no z môjho pohľadu má stále väčšiu kvalitu blog, ktorého autor píše podľa seba. Chce niečo tak urobiť, tak to tak proste urobí a nebude sa riadiť tým, čo povedal niekto iný... Načo niekomu radiť a zhrňovať niečo, aby v tom mal nováčik jednoduchší prehľad. Veď to rozkukávanie a zisťovanie ako veci vlastne fungujú, je na tom to najlepšie. Človek si spraví vlastný obrázok, vlastný názor, vytiahne si z odkukaného čo je preňho najpodstatnejšie. Odkukané pretaví do podoby jemu vyhovujúcej a píše. Píše ako sám chce. Podľa vlastného svedomia. Zistí čo ho najviac baví, ako ho to baví a venuje sa tomu. Malému bábätku tiež nebudete vtĺkať do hlavy ako sa má chodiť a potom ho kritizovať za to, že chodí tak ako všetci ostatní. To by ste boli pokrytci, veď ste mu to tak sami povedali, tak jasné, že menej skúsený počúva toho viac skúseného. Prečo sa to tak potom robí s knižnými blogmi? Nejako jemne poradiť, troška usmerniť, povedať nejakú zmysluplnú kritiku... To bábätko stačí pridržiavať, ono už samo príde na to, ako sa chodí.

Čo som chcela vlastne povedať je to, že ak začínate blogovať, fakt si stačí iba spraviť prehľad, aby ste v tom až tak netápali, ale robte si to podľa seba! Dajte do vašich článkov nejaký kúsok vás, niečo, čo vás odlíši od všetkých ostatných. Ak chcete písať o leporele pre päť ročné deti, tak píšte. Ak to napíšete tak, že vám vďaka tomu článku budem schopná nahliadnuť do hlavy, máte to u mňa vyhraté. Nesnažte sa byť všetci silou mocou dokonalí, vy musíte cítiť či je to a to pre vás to pravé orechové. Ak budete blog vnímať ako niečo vaše, len a len vaše a nikoho iného, tak sa k nemu budete aj tak správať. Tvarovať podľa seba, čo na každom jednom článku bezpochyby zanechá nejaký znak, že toto píše ten a ten. Buďte jednoducho sami sebou, neriaďte sa nejakými univerzálnymi radami, čo jednému vyhovuje, druhému nie. Nájdite si vlastnú cestičku a vôbec si nebudete lámať hlavu s otázkou originality. Každý z nás je originál, a ak sa vám to podarí preniesť aj do vašich článkov, tak nikto iný nebude taký ako vy.

pondelok 1. júla 2013

Mesačná Chvastačka - JÚN (17)


Mesačná chvastačka je meme z dielne Judit.


V júni síce času na čítanie až toľko nebolo (teda, prečítala som toho veľa, no väčšinu prečítaných textov tvorili poznámky do školy... Zasa som to totiž flákala celý rok, a tak som si na posledné dva školské týždne pripravila výzvu v podobe opravovania asi 5 predmetov. :D Chvalabohu, všetko som dala ako boss, a tak som znova jedinec s najlepším vysvedčkom v triede. A nie, nemám čisté. Na to sme príliš lenivý kolektív.), no to vôbec nezabránilo tomu, aby sa mi znova naskladala pekná kôpka kníh. Za jún mi pribudlo dokopy deväť kúskov. Čo je podstatne menej ako minulý mesiac, no na moje nekdajšie pomery je to stále celkom dosť. 


Dostali sa mi do rúk tri recenzné výtlačky, dva z vydavateľstva Slovart, no a jeden mám od samotnej autorky - aj s podpísanou záložkou! YAY! :) Na všetky tri som už publikovala recenziu, takže keď sa chcete dozvedieť, či sa čítanie Jazdcov času, Mary Dyerovej a Seduktora oplatí, preklikajte sa tu a tu a tu



Ďalej je tu pekná kôpka kníh, čo som si kúpila. Ako určite mnohí, ani ja som neodolala tým zľavám na bux.sk Do košíka mi bez nejakého dlhého premýšľania putovali knihy Nočný cirkus, Štatistická pravdepodobnosť lásky na prvý pohľad (WTF? Dlhší názov na sklade už nebol?!) a Ihrisko. Nočný cirkus som si túžila kúpiť odkedy som ho pred rokom a pol prečítala, takže je úplne logické, že za tú cenu som ho tam nemohla nechať. A zvyšné dve to boli len tak - aby som neplatila poštovné väčšie ako samotný tovar. No a tie ma zaujali, tak prečo nie... :D 

Taktiež mi prišiel balíček s Prázdnym miestom a Návratom z temnoty. S kúpou Prázdneho miesta som už dlho paktovala, takže keď sa vyskytla šanca, kniha bola moja. A Návrat z temnoty - to je v podstate tiež taká kniha do počtu, ale vlastne som na ňu zvedavá rok, odkedy som videla veľmi pozitívnu recenziu na nejakom zahraničnom blogu, tesne po tom, čo kniha vyšla v angličtine, tak prečo jej nedať šancu. 




Ako posledná mi prišla kniha od mojej najviac milovanej Kody Keplinger, konkrétne jej najnovší počin Midsummer´s nightmare. S knihou som si zasa užila pár pekných nočných hodín. Čítala som asi do tretej, kým som knihu nedočítala, čo je pri knihách od Kody u mňa úplne bežné. Po vysvedčko som si preto išla trocha unavená, ale koho to trápi, bola to Kody, inak to byť ani nemohlo. :D A čo sa týka toho, že Kody už nikdy nenapíše nič lepšie, ako jej debut, teda The Duff, nie je to pravda. Duff bolo proste Duff - prvá takáto kniha, od mladej autorky a bohovsky dobrá. Aj keď Shut Out bola trocha slabšia, Midsummer´s nightmare sa myslím, že môže kľudne rovnať autorkinmu debutu. Minimálne ja to tak vnímam, lebo knihu som si vážne zamilovala.