... alebo v skratke o tom, ako som bola na šesť dní vyradená z obehu.
Kedysi dávno (tuším v marci, ale nechcem kecať, už sa to všetko zlialo do jednej hmoty s názvom: musela som sa vtedy učiť, respektíve sa tak aspoň tváriť :D) mi domov prišiel balíček s Medeným jazdcom. A niekoľko týždňov (I guess) na to ku knihe pribudlo aj pokračovanie. Stále som si vravela, že si knihy nechávam na leto, kedy sa na nich budem môcť plne sústrediť. No a leto prišlo. Chvalabohu je už polka za nami. A za mnou je po dnešku (vlastne včerajšku) aj druhé pokračovanie Medeného jazdca, teda Taťána a Alexandr. A ja som nesmierne rada, že som vytrvalo čakala do prázdnin. Jazdca som začala čítať o desiatej v noci (teraz už viem, že to nebol dobrý nápad :D) s tým, že si len na ochutnávku prečítam jednu kapitolu. Skončilo to tak, že síce netuším, kedy som nakoniec zaspala, ale viem, že keby ma neboli zobudili, tak nasledujúci deň spím do dvanástej (bežne vstávam o pol ôsmej). Zrejme som musela riadne dlho ponocovať.
Teraz, skoro po týždni strávenom v Sovietskom zväze, som mierne mimo a neviem čo čítať. Najradšej by som totiž niekde zaliezla a potichu počkala na tretí diel (s výnimkou občasných záchvatov zúfalstva, kedy by som si trhala vlasy alebo niečo na ten spôsob. :D November je tak strašne ďaleko! :( ). Ale nezaleziem, lebo ešte stále mám habadej neprečítaných kníh, a preto chcem posledný mesiac prázdnin využiť naplno, pretože ma pomaličky začína chytať stres a nervy z oktávy, a zo všetkého ostatného, čo sa s tým ročníkom spája. :O
Viem, že zrejme takých ľudí, čo ešte Medeného jazdca nečítali, nebude mnoho, no ak by sa predsa len niekto našiel, musím oprášiť všetky svoje presvedčovacie schopnosti, aby som to čo najskôr zmenila. Už sa mi to podarilo na mamke a tete, ktoré sa ešte musia dohodnúť, v akom poradí to budú čítať, no v tomto prípade za úspech pokladám len to, keď presvedčím úplne všetkých, ktorí by mali aký taký záujem ma počúvať/čítať! :D
A prečo sa vôbec oplatí čítať Medeného jazdca?
Odpoveď je jednoduchá: keď sa totiž prelúskate tými 600 stranami, ktoré sú husto husto popísané mravčím písmom, s ťažkým srdcom knihu zavriete, osušíte si všetky väčšie i menšie zatúlané slzy a s čistým svedomím, v stave najväčšieho šoku zo zážitku, ktorý ste prežili, úplne v pokoji prehlásite, že ste práve zatvorili jednu z najlepších kníh, ktoré ste kedy čítali a čítať budete.
Od prvej strany až po tú poslednú budete beznádejne lapení v sieťach tejto knihy. Od prvého náhodného pohľadu, ktorý si nevinná Tatiana vymení s pohľadným vojakom Červenej armády, cez všetky pekné, menej pekné, zúfalé a srdcervúce momenty, až po poslednú stranu, ktorá vás nechá totálne odrovnaných, neschopných myslieť na nič a nikoho iného, len na tých dvoch. Každé slovo, ktoré si hlavná dvojica povie, zožeriete aj s navijakom. Niekedy sa budete usmievať ako blbci, inokedy plakať ako malé deti. V momente, kedy Taťána zdvihne pohľad od svojho kopčeka zmrzliny s príchuťou crème brûlée vás kniha vtiahne a o šesto strán neskôr vypľuje s červenými, opuchnutými očami, zlomeným srdcom a nervami v kýbli.
Potom strávite pár hodín oklepávaním a spamätávaním sa, no a rovno budete pokračovať druhou časťou, ktorú odporúčam mať pri sebe, keď čítate jednotku. Veľmi to odporúčam. Tí šťastnejší, ak môžte, majte pri sebe rovno aj trojku, inak skončíte ako ja. Kým sa teraz budem schopná sústrediť na nejakú inú knihu, tak mám nemilý pocit, že to chvíľku potrvá. (Zrejme kúsok dlhšiu chvíľku. Ak sa vôbec niekedy budem schopná sústrediť na inú knihu. :D)
Po dočítaní vlastne zistíte, že celá kniha sa točila okolo vzťahu tých dvoch. Všetko ostatné tam bolo tak okrajovo, a aj keď ste to vnímali, osudy dvojice Taťa-Šura budú plnohodnotne okupovať vašu myseľ a nedovolia ničomu inému, aby vás vytiahlo z tranzu, až kým neotočíte poslednú stránku (a neotvoríte dvojku :D). No aj napriek tomu, že zvyšok tam bol len ako "křoví", spať vám nedá ani ten. Či už Taťánina rodina, Alexandrova minulosť a vojenská prítomnosť, alebo situácia v Leningrade. Všetko je to napísané tak úžasne, že vás kniha úplne odrovná. A potom môžete veselo otvoriť dvojku a pokračovať, kým budete vládať. Druhá časť bola úplne iná, s Medeným jazdcom mala pramálo spoločného, no aj tak bola rovnako skvelá. Akurát takým svojským spôsobom, ktorý sa úplne líši od toho, na čo ste boli zvyknutí z predchádzajúcej knihy.
Na záver len dodám, že v porovnaní so všetkými skvelými knihami, s ktorými som mala tú česť, je príbeh Tatiany Metanovovej a Alexandra Belova na úplne inej úrovni skvelosti. V porovnaní s ostatnými je toto totiž niekde vysoko vysoko vysoko. A po prečítaní som ja spolu s tými knihami tiež vysoko vysoko vysoko... A nechce sa mi isť dole. A čím viac času prejde od toho, ako som knihu zatvorila, tým viac zastávam názor, že mi tie dve knihy ešte mali chvíľku postáť na poličke. Aspoň pokiaľ by mi prišla trojka, teraz bude to čakanie do novembra veľmi veľmi ťažké.