piatok, 12. decembra 2014

Recenzia: Eoin Colfer - Nesmelý zabijak (P.A.S.C.A. #1)

Riley má štrnásť, Chevie šestnásť. On je kúzelníkov učeň z konca devätnásteho storočia, ona tajná agentka FBI v našej úžasnej súčastnosti. Na prvý pohľad nemajú absolútne nič spoločné a nikdy by sa nemali stretnúť, ale na prvý pohľad sa nedá odhadnúť nič. A táto kniha už vôbec nie. Veď keby ste mi povedali, že kniha určená skôr môjmu mladšiemu bratovi u mňa spôsobí zbesilé otáčanie strán, tak by som na vás hodila jeden z mojich početných skeptických pohľadov. Ach, ako veľmi len milujem knihy, ktoré ma vždy brilantným spôsobom vyvedú z omylu. 

Máte radi Londýn? Cestovanie v čase? Akčné naháňačky? Kopec srandy? Tajné organizácie? Psychopatického záporaka, ktorý povraždil čo sa dalo a vyskočil z kapsule na výlety v čase? A mohla by som ešte pokračovať, no ale veď načo... Predstavu už asi máte, a ak ste aspoň na jednu z vyššie uvedených otázok odpovedali áno, Eoin Colfer si bezpochyby musí nájsť miesto vo vašej knižnici. A keď ste nesmelo prikývli na všetky, tak utekajte do kníhkupectva, pretože toto sa nedá zatvoriť ani po dočítaní! (Asi za to môže veľmi dobre strategicky premyslený epilóg. Stavy na štýl - daj mi pokračovanie ASAP budú veľmi kruté. Dobrá správa: dvojka = apríl 2015. Kto sa teší? Ruka hore všetci!)

Že celú knihu sa budú naháňať, biť, skákať a všetko to ešte aj zvládne byť vtipné, okej, v pohode, chlap vie písať... Ale že v závere sa to tak zauzlí?! Nie, to už nebolo v pohode. To bolo geniálne! Geniálne na spôsob Alexa Scarrowa, takže bacha! A teraz umieram neskutočnou túžbou dať tu zúfalý výkrik, ale nemôžem, lebo  by to celé bolo jeden obrovský spoiler, a to by som vám predsa nespravila. Na jednej strane som čosi také čakala, pretože už mám za sebou pár desiatok kníh a tak trocha sa to od istého momentu dalo prehliadnuť, na druhej strane to aj napriek tomu stálo za to. A pre ľudí, ktorí mali pred očami doteraz menej písmenok, to bude úplne brutál šokovka! Ostáva vám teda iba mi veriť, že tak ako to postupne, pomaly a premyslene moce Alex Scarrow, tak to dokázal domotať aj Eoin Colfer. Okrem toho motania a mojej čitateľkej affection majú spoločné aj dobre zvládnuté cestovanie v čase a vôbec... Dávam ich do jednej kategórie a to už má samo o sebe veľmi vysokú výpovednú hodnotu o kvalitách tejto knihy. (O Jazdcoch časom ja viem už pomaly spievať ódy, tak si domyslite. :))

Ešte pri vzťahu Colfer x Scarrow chvíľku zostanem. Jazdci časom už mali tri knihy na to, aby presvedčili všetko po dvoch nohách kráčajúce, že áno, ty stojíš aj za môj posledný cent, Nesmelý zabijak je zatiaľ sám samučký, no položil krásny základ na rozvíjanie rôznych druhov knižných závislostí. A z posledných stránok si dovolím usúdiť, že toto bol ešte slabý, slabučký čajík oproti tomu, čo všetko sa na nás chystá. Zhrnuté a podšrtnuté - do tejto knihy som šla Colfinom nepobozkaná a prvý dojem sa mu podarilo urobiť celkom slušný. A ja som už neskutočne zvedavá, ako a kde to celé ešte skončí, lebo niečo mi hovorí, že toto tu nebude iba tak...

Môj pohľad, tvoj pohľad, náš pohľad... Ja osobne nie som veľký fanúšik striedania pohľadov. A aj keď som sa už párkrát na vlastné oči presvedčila, že aj takéto knihy vedia byť dosť kvalitné, tých pár zlých skúseností mi stále svieti v hlave, takže mám pred takýmito knihami rešpekt. Je hrozne málo autorov, ktorý by striedanie pohľadov zvládli. Dobre zvládli. Colfer však, našťastie, vedel čo robí, pretože ocitnúť sa počas 312 strán v hlave nájomného vraha, špeciálnej agentky a chudobného chlapca z viktoriánskeho Londýna bolo super! Najviac ma, popravde, fascinovala tá časť nájomného vraha. Títo temní týpci sú vždy najzáhadnejší, čo v tomto prípade nielenže vytvorilo napätie až hrôza, ale nadávkovalo úplne presnú mieru toho temného, čo by takáto kniha mala obsahovať. Vzhľadom na to, že máme možnosť vidieť veci z troch rôznych uhlov pohľadu, neostal veľmi veľký priestor na opisy. Úplná absencia však nehrozí, takže sa tešte na viktoriánsky Londýn ako z obrázka so všetkým dobrým a zlým. A keďže sa tu stále čosi deje, také niečo, že nuda si vyhoďte zo slovníka. No a keď sa ešte do prúserov z Londýna minulého pridajú nitky z Londýna súčasného a bude sa to motať a motať a motať, tak dovi dopo. Lebo je snáď všetkým jasné, že aj keď je táto kniha primárne pre mladšie publikum, v žiadnom prípade tu nebude nič čierno-biele.

Keby som v hlave nemala taký prepínač, ktorý tam našťastie mám, táto kniha by ma až tak nebrala. Rozumej - toto je kategória vianočný darček pre mladších príbuzných mužského pohlavia. No ale mňa z neznámych príčin také knihy strašne berú, a v stránkach som si lebedila. Niekto si môže povedať, že toto sme už videli, takže nič závratne úžasné a nové na stránkach nehrozí. A ja súhlasím, pretože áno, niečo podobné tu už bolo veľakrát predtým, no to neznamená, že to musí byť automaticky niečo negatívne. Ak je teda cestovanie časom vaša šálka kávy, máte dostatočne silné srdce na akýkoľvek cliffhanger, momentálne netúžite po romantike, ale po niečom poriadne akčnom a uletenom, tak akékoľvek ďalšie debaty sú úplne zbytočné. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. Či už milujete Londýn súčasný alebo radšej by ste aspoň na stránkach kníh zavítali do toho viktoriánskeho, klikajte na tento odkaz

sobota, 6. decembra 2014

Genetická seansa vol. 3 aka Zápočty, "snehový" kolaps, brnenská atmoška etc.

Kto má spravené štyri zápočty zo šiestich?! Ja! Piaty sa rysuje a dúfam, že úspešne sa dorysuje 12.12. na poslednej písomke z chémie, ktorú už, chvalabohu, musím napísať len na 30% (prvú som si šplhla a dala na 90%, takže už mi je teraz hej). A šiesty bude 18.12. a mám z neho paniku. Hrášková genetická bichľa sa mi smeje, ale ja verím, že to na tých 75% napíšem a potom až v januári päť skúšok, lebo z ničoho, čo som sa vedela naučiť na predtermín, nevypísali predtermín... ďakujem. veľmi. pekne. Toľko k škole, už to začína byť vážne a ja sa začínam báť. 

Mimochodom - v Brne bolo bielo! Čo na Slovensku žijúcich ľudí nijako asi nenadchýňa, ale mne bolo povedané, že v Brne nezvykne byť bielo, takže v utorok ráno som skákala od šťastia (do toho momentu, keď som 40 minút stála na zastávke, lebo nešiel trolej... Čo už, nemôže byť všetko dokonalé). Mimochodom - nasnežené v Brne znamená, že tu boli asi tak dva centimetre snehu, aj to neviem či nepreháňam. Ale to vôbec nebránilo tomu, aby nastal totálny dopravný kolaps. V pondelok nám v električké zahlásili, že majú vyradených 60% mestskej dopravy, v utorok po ceste do školy boli všade na kraji cesty odstavené troleje... V živote som čosi také nezažila. A teraz to všetko ani nie je pravda. Vonku je hmla, sychravo, hnusne, zima ani zďaleka. Bleh...

Ale Brno nejako zmanažovalo, že aj napriek absencii bielej studenej veci na zemi, na mňa Vianoce skutočne dýchajú z každej strany. Varené víno, medovina, včelovina rozvoniavajú a ja pijem pijem pijem pijem... Viete ako to ide ďalej. Ale nie, zatiaľ som mala len jeden pohár vareného vína, ale bolo dobrééé. Tak dobréééé. Mňam. Na tému trdelník sa radšej ani nedostávam, lebo jedlo... (to už ste mali možnosť čítať minule. :D) No a jednoducho, vianočná atmoška, k tomu ešte včera samé mikulášske párty... Seriózne - po meste všade anjeli, čerti, mikulášovia. Len tak, random sedeli v šaline, prechádzali sa po meste, veď v pohode. Toto je len ďalšia z vecí, ktorú na tomto meste milujem. To isté sme mali na Halloween. A je to strašne super, mne sa to neskutočne ráta a veľmi ma to teší! Takže aj keď do Vianoc ešte zostáva nejaký čas, ja už sa neviem dočkať! :) Mimochodom, už ste vyšrktali zoznam kníh pod stromček na nejaké prijateľné číslo? Mne sa to nepodarilo, takže som sa rozhodla nechať rodičom voľnú ruku, uvidíme s čím prídu, sama som zvedavá. :)

Ja a knihy vyzeráme tak všelijako... Čítam, ale budem musieť prestať, termíny skúšok sa na mňa škeria z kalendára a je to... No, tak trocha desivé. Takže sa idem učiť. No po štyroch hodinách počítania sa jednoducho musím zababušiť do deky, uvariť si čaj a aspoň na hodinu vypnúť, lebo by som niekomu niečo urobila. Tak vyzerá môj najnovší rituál. V živote by som si nemyslela, že na mojom obore sa toľko upočítam. Furt dačo, stále a nonstop. Ak nie chémia, tak genetika a že v nej sú tie počty na odstrel, na to už tak preventívne radšej nemyslím. Nad protokolmi som sa prestala rozčuľovať už cca pred mesiacom, keď som nad jedným sedela tri hodiny a ani zďaleka to nebol koniec. Jednoducho ich písať musím, žerú čas, sú zbytočné... A to hlavné - v letnom semestri mám len jedno cviko, takže tých protokolov bude menej. (Teraz mám cviká tri, tak si to viete predstaviť... )

Nad vodou ma držia seriály, ktoré som ešte tuším ani nespomínala, ale musím teraz. Okrem tých klasických, na ktorých si idem už pár rokov, mi pribudol Reign a Stalker. Reign je historický nářez, na ktorý som sa namotala asi viac ako je zdravé. A Stalker... Stalker je ten najviac creepy televízny počin ever. Síce to nie je horšie ako AHS, ale pozerať to v noci je tiež dobrá rozcvička pre srdce. A je to niečo medzi kriminálkou, trilerom, psychologickým mind-fuckom... Z každej dobre veci troška. Nie je to síce nič úžasné, a s touto témou by sa to dalo spracovať ešte oveľa lepšie, ale na dlhý večer postačí. :)

No a na záver - MOCKINGJAY!

Ja viem, ja viem, to je už pasé.  Všetci, čo na to ísť mohli, na to už šli, ale ja som až do tohto pondelka nemala absolútne čas. Ale že vôbec. Čakať sa ale oplatilo, lebo som z toho filmu zostala absolútne hotová, už týždeň v kuse počúvam Lorde a tak nejako ma ten film dostal. A jak rozmýšľam, tak rozmýšľam, asi sa mi aj páčil najviac. Proste palec hore a idem čakať na záverečnú bodku Hunger Games. :) A ja pochybujem, že sa ešte nájde niekto, kto je v tomto pozadu, ale ak predsa, fakt sa oplatí. Ten film je perfektný. A už keď som pri filmoch - kto ide na polnočnú premiéru Hobita v stredu? Kto? No predsa ja! Trikrát hurá! Ja sa tak tešííííím. Neskutočne, to bude epické, viac potom asi v článku. No a teraz môžem ísť odpočítavať hodiny. Ten film bude... Ach, no, už zostáva len vydržať do stredy! :)

štvrtok, 4. decembra 2014

Recenzia: Leslye Waltonová - Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender

Magický realizmus, slovné spojenie, ktorým sa, v súvislosti s touto knihou, oháňa každý. Pojem magický realizmus mi čosi matné pripomína z hodín slovenského jazyka a literatúry. Moje spomienky na toto obdobie sú už jaksi vyblednuté, takže moja hlava si jednoducho spojila slová magické a realistické a čakala, čo zo toho vznikne. A tak teda čujte, čujte...

O realistickosti by sa v tomto prípade možno dalo polemizovať aj dlhé hodiny, no tá mágia je tam bez debaty. Táto kniha je čarovná a ničím sa nepodobá na nič, čo by sa mi kedy dostalo do rúk. Tá ľahkosť, s akou autorka podáva tento dosť trpký príbeh celých generácií jednej veľmi nešťastnej rodiny, je čosi neskutočné. Síce má kniha skôr také ležérne tempo, akciu až v závere a hrozne veľa opisov, nehovoriac ani o tom, že k samotnej Ave sa dostaneme niekedy v polovici knihy, nič z toho vám počas čítania nebude vadiť, pretože sa na knihu tak namotáte, že ju budete čítať s klapkami na očiach a jemným úsmevom na perách.

Samotná Ava sa snaží byť fakt obyčajným dievčaťom. Puberta s ňou mláti, farbí si vlasy, uteká z domu a píše zamilované listy. Klasika. Akurát jej z chrbta trčia dve operené opachy (rozumej: krídla). Hups. Takže v spoločnosti sa jej normálnosť tak trocha vyhýba oblúkom, no za to na otvorené ústa a užasnuté ach, naráža na každom kroku. Že to nie je nič príjemné, snáď ani netreba zdôrazňovať, no táto kniha nie je o mladej tínedžerke, ktorá nesie túto ohromnú ťarchu na svojich pleciach a má z toho psychické problémy. Ava to zvláda všetko brilantne, ale ani jej sa nevyhne dosť krutý fanatizmus. Teda, fanatizmus zameraný na jej osobu. A v tomto bode to začína byť desivé, čudné, nebezpečné a totálne choré. A to ma na tejto knihe asi bavilo najviac.

Ako som už spomínala, Leslye Waltonová si píše, lebo ju to baví, ide jej to od ruky a dar slova dostala do vienka ešte v perinke. A cítiť to z každého slova tejto knihy. Zabudnite totiž na akékoľvek krídla a iné veci, ktoré mali vytvárať tú magickú časť. Nevytvárajú ju. Celá magickosť spočíva v geniálnom štýle autorky, ktorý som si totálne zamilovala. Ja síce na takéto psychologicko-ciťákove žmýkačky veľmi nie som a radšej si prečítam niečo akčnejšie, no táto kniha mi vzala dych. A ja jej okrem pár pasáží, kedy sa dej doslova vliekol, nemôžem asi ani nič vytknúť.

Ešte tak v skratke k tomu vlečeniu sa. Mne to vadilo tak na striedačku. Celé úvodné rozprávanie (ktoré trvalo do polovice knihy) bolo super. Do deja sa človek tak pekne pomaly a príjemne dostával a mňa to proste bavilo. No po istej dobe ste si začali priať, aby sa niečo udialo. Čokoľvek. Ono, keď už sa raz diať začne, skutočne nemám knihe čo vytknúť, no tá prvá polovica bola pomalšia a slabšia, no o nič menej čarovná.

Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender je skutočne knihou, ktorú si zapamätá každý, kto otvorí jej tvrdé dosky. Ak raz začnete čítať, veľmi rýchlo pochopíte, že takýchto kníh je ako šafranu. O to krajšie pocity vo vás zanechajú, čo sa tejto knihe bezpochyby podarilo. A ja ju odteraz dávam do rovnakej kaegórie ako napríklad taký Nočný cirkus - čarovné, vyslovene krásne a príjemné čítanie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. O živote Avy Lavender sa dozviete viac, ak si knihu jedným klikom vložíte do košíka, napríklad na tomto odkaze

nedeľa, 23. novembra 2014

Recenzia: Fredrik T. Olsson - Reťazec skazy

DNA sa v mojom živote nejako začala udomácňovať a tak túto nukleovú kyselinu nie len študujem, ja jej nikdy nemám dosť a tak si o nej aj čítam bežnú beletriu! (Prosím, cíť tam iróniu.) A úplné kombo, ktoré som praktikovala veľmi často a veľmi rada - túto knihu som si vzala na prednášku z Obecnej genetiky a keď sme sa práve točili o niečom, čo som vedela alebo okolo niečoho jednoduchého, táto adrenalínová jazda mi úspešná nahradila akékoľvek iné debaty o DNA. 

Dosť však o tom, že z pohľadu cudzieho človeka by som mohla začať vyzerať ako freak posadnutý genetickou informáciou. Drvivá väčšina bežných ľudí, pre ktorých je táto kniha určená, však nie sú genetický freaci, takže vás bude istotne zaujímať aj tá omáčka okolo lúštenia najtajomnejšieho a najuniverzálnejšieho kódu v dejinách našej planéty. 

Tá omáčka totiž preniesla celú knihu na úplne inú úroveň. A ja s čistým svedomím môžem povedať, že nič podobné tejto knihe som ešte asi ani nečítala. Zabudnite totiž na nejakú psychologizáciu postáv, hlboké myšlienkové pochody, komplikované medziľudské vzťahy alebo čokoľvek iné, v čom sa väčšina kníh tak odlišuje od filmov. Toto bol skôr film, ktorý sa mi krásne odvíjal pred očami, akurát som nečumela do telky, ale otáčala strany jedna radosť. Ešte aj text bol členený ako nikde inde. Mám pripravenú nejakú brutálnu vetu, ktorá psychické zdravie môjho čitateľa zruinuje už úplne? Jasné, pekne ju od zvyšku textu oddelím a šups ňou do nového riadka. To som tiež ešte v inej knihe asi nevidela a brutálne sa mi to zarátalo. Navodilo to tú správnu gradáciu a vy ste sa mohli aj zblázniť.

Ak by ste čakali nejaký obsiahly úvod, ktorý by vám krok po kroku vysvetlil čo a ako, tak na to rovno zabudnite. Radšej si pripravte pevné nervy a veľa kávy, aby sa vám nestalo to čo mne - pol druhej v noci, do konca mám 70 strán, z tých všetkých šialených pocitov si mám chuť trhať vlasy, potrebujem to čo najskôr dočítať do konca, lebo ja MUSÍM vedieť ako to skončí, a musím to vedieť teraz hneď... A potom sa zobudím ráno tak trocha pološialená, pretože po ceste z Brna domov to moja hlava nezvládla a ja som nad knihou surovo zaspala... A kniha ostala nedočítaná! A ja som nevedela ako sa skončila! The worst feeling ever. Takže áno, toto je jedna z tých šialených kníh, po ktorých nebudete vedieť čo so sebou a čo skôr. A nie, nenechávajte si ju rozčítanú na noc. Alebo ak sa vám treba učiť. Alebo ak viete, že máte akékoľvek povinnosti, na ktoré by sa mal váš mozog sústrediť na 100% 

William Sandberg je najlepší vo svojom obore, takže ho jedného pekného dňa unesú, aby pre nich rozlúštil jeden z najkomplikovanejších kódov, ktorého nositeľom je každá jedna bunka (až na pár výnimiek) každého jedného z nás. Nikomu sa však nepáči, ak je väznený proti svojej vôli. Síce väznený luxusne, kde mu nič nechýba, ale predsa len... Pre zachovanie "dobrých vzťahov" však robí svoju prácu ako najlepšie vie - a to tvorí tú tajomnú časť tejto knihy. Koľké tajomstvá skrýva naše vlastné telo? A hovoria mu jeho väznitelia všetko, čo pre svoju prácu potrebuje? A čo sa skrýva za všetkými tajnými dverami? 

Tá akčná časť je šialene dobrá a perfektne by vyzerala na kinovom plátne - veľa sa uteká, bije, skáče, stráca... A to ani nehovorím, že keď v závere vypukne chaos a panika, akékoľvek vaše snahy knihu zatvoriť sú vopred odsúdené na neúspech. Lebo celá kniha si drží super úroveň, čítanie ma bavilo, šlo to rýchlo a vlastne by som ani nemala čo vytknúť. A potom príde posledná časť, ktorá je šialená. To nabralo taký spád, že som nestíhala ani všetko vnímať. No a potom sa to celé trocha pokazilo, lebo človek čaká akýkoľvek záver, ale že to autor zrazu uprostred ničoho sekne a potom si zacestuje v čase a všetko preskočí o pár mesiacov, no to som čumela jak puk. 

Zhrnuté a podšrktnuté - od knihy som dostala oveľa, oveľa viac ako som čakala.Či mi tam niečo vyslovene vadilo alebo chýbalo tvrdiť nemôžem. Je to typ knihy, ku ktorému sa priliš často nedostanem, takže keď už som sa raz začítala, vychutnávala som si každé písmenko a nejaké prípadné nedostatky som, veľmi neriešila. Aj keď to nie je vyslovene geniálne kniha, ktorej by som mala nutkanie napárať rovných 5 hviezd, ak nie 6, stále sa oplatí ju prečítať.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar. Čítania chtivý môžu prvý krok - teda kúpu - uskutočniť na tomto linku

štvrtok, 20. novembra 2014

Genetická seansa vol. 2 aka JEDLO (Čo ti ****?!)

Fú, chcela som prispievať svojimi vysokoškolskými kecami častejšie, ale... Kto by mal vysokoškolské kecy, keď môže mať vysokoškolský život, všakže. A ten si ja vychutnávam plnými dúškami. Lebo v Brne je všetko perfektné!

Ehm, krátko a stručne k názvu článku, hlavne teda o tej zátvorke, lebo k jedlu sa dostanem a verte mi, keď raz začnem, nezastavím sa. Takže zátvorka - aj keď vo všeobecnosti prebieha misia s názvom: učíme sa efektívnej konverzácii a ideme obmedziť nadávky, veľmi sa nám to nedarí a všeobecne používaným komentárom na všetko je: Čo ti je*e? Čo si jak? a Ta toto ne... Takže áno, celé dva mesiace na vysokej škole, situácia s blogom, spolupráca so Slovartom po novom, na všetko viem momentálne reagovať iba touto vyššie spomínanou, veľmi expresívnou a nie práve slušnou otázkou/zvolaním. Lebo to dáva takú milú bodku za všetkým.

No a keďže som celkom stratená, lebo mi práve v mozgu víri hrozne veľa slov, ktoré nemajú hlavu a pätu, ja neviem kde začať a tak vôbec, čo všetko vám vlastne chcem zavesiť na nos, idem to číslovať. A hej, dnes to bude dlhý článok, ale určite aspoň minimum z vás zaujíma, čo ja to na tej genetike v tom Brne vlastne robím. A že sú to fakt kúlové veci pod taktovkou najväčších genetických kapacít v Česku, na to ešte príde reč dnes. Ale poďme na to postupne.


  • JEDLO

Začnem rovno s týmto, lebo... Jedlo. To nepotrebuje snáď ani ďalší komentár. Ja som z tejto situácie inak pernamentne zdeptaná, lebo moja mamka milovala variť, takže ja som doma nikdy netrpela nedostatkom fajnových gurmánskych dobrôt. A teraz... No, teraz žijem na rožkoch, vifonkach, maggi instantných veciach a sem tam si zaskočím na obed do menzy (rozumej - vyprážaný syr, pretože sa ho neviem dojesť). Takže o jedle sa točí každá druhá debata, ktorú so spolubývajúcou máme. Jedlom deň o jedenástej ráno začíname a o druhej v noci končíme. A medzitým naň myslíme tak intenzívne, že takýmto tempom budem do konca roka schopná zhmotniť svoje myslienky. (Bože, dal by toto Boh, veď to by som mala Jedlo... A stále!) Momentálne som však doma, mamka si vzala dovolenku (God bless her) a ja ľutujem, že nemám nafukovací žalúdok. Lebo toto je nemožné, moje oči by "zožrali" (lebo to už asi nie je to kultivované jedenie) asi komplet všetko, len ten vakovitý orgán v mojej brušnej dutine má obmedzenú kapacitu, bohužiaľ. :D A ja sa asi plynule presuniem inde, myslím, že položka jedlo je celkom pekne zhrnutá a minimálne každý vysokoškolák sa vie aspoň čiastočne vcítiť do mojich pocitov... Lebo proste JEDLO. :D


  • Brno (aka čo sa deje, keď človek nie je v škole)
alebo aj: počkaj, šalina ide až o desať minút, ešte stíhame selfie!
Školu dám až nakoniec, nech vo vás zostane pekný obrázok mňa ako študenta a nie mňa ako party animal...

Tak, kde začať... Brno je čierna diera. A to bez srandy. Lebo to je - no, poviem to tak obšírne, pod blokom mám tri bary. Celkom populárne bary. A keďže najväčšie akcie sú v utorok (a potom až do konca týždňa ruka hore), tak si viete predstaviť, že človek ak aj nikde nie je, tak má vlastne vlastnú súkromnú párty v izbe, lebo stena nám duní do rytmu basov aktuálnej pesničky. A ako nesťažujem sa, ja ten byt milujem, to bola instantná láska na prvý krok, len jednoducho objasňujem situáciu. No a potom tu sú akcie, kde sa aj aktívne účastním a to je iný hard-core. Ako, jasné, naše stredoškolské žúrky boli strašná prča, ale toto... Toto je proste iný level. Again, nesťažujem sa, ale človek je potom celý deň vygumovaný a to už až také dobré nie je. Okrem toho som tak trocha narazila na kameň úrazu, lebo keď prídem niekam a zaznie slovo, že som východniar... Zloba je na svete. A mimochodom, stále som si myslela, že všetky tie kecy o východe sú hlúposť... No, tak nie sú. A ja si niekedy pripadám jak mimozemšťan, lebo... Ale veď čo budem hovoriť, skočte si na východ! ;) (A áno, aj keď mám partiu ľudí, v ktorej sa momentálne nachádzam, strašne rada, práve v tejto chvíli som rada, že som doma a zajtra sa stretnem s bývalými spolužiakmi. Už mi chýbalo to, aby na mňa nikto čudne nepozeral, keď poviem, že pijem vodku. Home, sweet home. :D)

  • Genetika
A toto si mi rozstriháme, pomiešame a nanovo triedime na praktiku. Teda, ak práve nesadíme rastliny a nezabíjame muchy, ktoré sa stali pre naše kríženie nežiadúce. A potom sa hráme aj s takými farebnými chromozómami, ku ktorým sme sa my síce ešte reálne nedostali, ale stále nám ich vyhadzujú na oči, lebo sú pekné, farebné, svetielkujúce a oni nás tým hnusne podplácajú. A funguje to. :D
Ústav experimentální biologie, oddělení genetiky a molekulární biologie, labák pravdepodobne bunková biológia alebo molekulárna patológia. Pod taktovkou prvých dvoch zo mňa rastie budúca nositeľka Nobelovej ceny za objav nejakého veľmi dôležitého génu, bielkoviny, funkcie, poruchy, mutácie, pravidla, lieku na rakovinu, a v druhých dvoch by som sa najradšej doživotne zatvorila v bielom plášti s pološialeným leskom v očiach, ktorý by všetci kolegovia vnímali ako zdravé zapálenie pre moju prácu. Na vyjasnenie - áno, ešte stále sa pripravujem na prijímačky na medinu (tak trocha), ale... Čo ja viem. Ako nám včera na úvode do štúdia povedala profka: v našom labáku sú lekári dôležití, ale keď si oni nevedia rady, všetko posúvajú nám a my tomu dávam veľmi dôležitú bodku. Inými slovami - keď už ani veľavážený pán doktor nevie, čo vám je a čo má s vami robiť, posúva sa to na genetiku, teda eventuálne ku mne.  
Takže nie, neviem čo mám robiť. Škola ma na jednej strane baví, na druhej strane nie. Ešte uvidíme ako sa to vykryštalizuje. V každom prípade študujem čosi neskutočné. A keď toto neskutočné raz skutočne pochopím so všetkým, čo k tomu patrí, tak to bude veľmi veľká akumulácia šťastia v jednej osobe. Mojej osobe. A okrem toho, keď poviem niekde, čo študujem, tak ešte aj medikom padá sánka. A nejako som sa už vzžila s predstavou, že áno, Mirka, z teba bude genetik. Takže áno, momentálne je to taká prvotná, opatrná spokojnosť, lebo po troch rokoch zafixovanej medine, sa na čokoľvek nové veľmi ťažko zvyká. Ale to sa zlomí. 

A mimochodom, skutočne, ak genetiku, tak v Brne. Ja stále nedokážem uveriť, že do tej ultra-modernej kovovej opachy (rozumej kampus) chodím preto, že tam študujem. Ja si tam stále pripadám jak taký nesmelý školák na návšteve, ktorého jeden krivý pohľad rozbije mikroskop. Čo sa inak, dúfam, nikdy nestane, lebo skutočne nemám voľných neviem koľko desiatok či stovák tisíc korún na nový.

  • Blog
Zomrel. Bodka. Idem plakať do kúta a vymýšľať epitaf.

Ale prd, ide vstať ako taký bájny fénix z popola! Takto, zistila som, že v čom spočíva problém! Čo je prvý a najdôležitejší krok k tomu, aby som ho odstránila. Ja jednoducho nie som schopná v Brne kreatívneho písania. Veď sa len pozrite na toto, som doma pár hodín a to, čo som mala v Brne rozpísané mesiac a to zo mňa liezlo ako z chlpatej deky, teraz dopisuje s oveľa väčšou energiou a šťavou. Možno má na mňa Prešov v tomto lepšiu karmu alebo čo ja viem. Faktom zostáva, že v Brne nie som schopná sa venovať blogu. A to ma pomaly, ale isto ničí. Asi si musím nájsť dajakú putiku/kaviareň/kút s wi-fi, kde mi to pôjde takto pekne ako doma. A keď nenájdem, tak bude môj blog zahltený recenziami už ani na neviem akú, ktoré, by the way, už tiež nie sú to pravé orechové, na ktoré som u seba zvyknutá. Celé zle, čo vám poviem.

Takže, úprimne, neviem čo idem robiť, pretože raz za mesiac, čo som doma štyri dni, nemôžem kriesiť všetko, čo za ten mesiac pokašlem totálnou pasivitou. Ale idem vybiť všetko, čo to dá. Nejaké nekreatívne Brno predsa nezničí niečo, čo som si piplala a piplala už ani neviem koľko. Držte prsty!

sobota, 25. októbra 2014

Recenzia: Maria Sempleová - Kam si zmizla, Bernadette

Kniha Kam si zmizla, Bernadette už svojou obálkou sľubuje originálny, vtipný príbeh, ktorý zaujme, chytí a nepustí. A obsah to do bodky spĺňa. 

Už po pár stranách zistíte, že toto nebude len tak obyčajná kniha. Príbeh Bernadettinho života je tu vyskladaný ako taká mozaika. O jej minulosti a prítomnosti sa dozvedáme primárne z rozprávania jej dcéry Bee, ktoré sem tam okorení pár slov z pohľadu Elgieho Brancha, čoby manžela tejto geniálnej architektky pohybujúcej sa na hranici šialenosti. To by však bolo fádne, čo by zrejme nespĺňalo predsatvu Marii Sempleovej o výnimočnej knihe. E-maily, články z časopisov, prepisy hovorov, psychiatrické správy... To je len malá ukážka z bohatosti žánrového synkretizmu tetjo tyrkysovej krásky. 

Pre mňa sa kniha rozdeľuje na tri časti: najprv sa snažíme zorientovať, lebo autorka sa s ničím nebabre a rovno vás hodí do komplikovaného života tejto netradičnej rodiny. Potom napäto čakáme, čo sa z toho vykľuje a kedy príde ono spomínané zmiznutie Bernadette. No a posledná tretina vás prefacká a vaša naivita sa vám vráti ako bumerang. Posledná tretina totiž predsatvuje obrovský zlom nie len v príbehu, ale aj v charaktere tejto knihy. Zrazu začnú byť veci vážnejšie, temnejšie, smutnejšie a to je ten najmenej očakávaný smer. Jednoducho vás autorka veľmi drastickým spôsobom hodí naspäť do reality.

Že ide o netradičnú knihu, to ste si už iste stihli všimnúť. Či je ale netradičná tým správnym spôsobom, to už je otázka osobného vkusu. Lebo bez debaty je to knihá iná, a to v každom slova zmysle. 

Inakosť sa tu krásne zosobnila v jednej konrétnej postave - samotnej Bernadette. Bernadette je ženská, ktorá vám bude liezť na nervy, ktorú budete obdivovať, chápať, a v ktorej prítomnosti budete neustále bojovať s nutkavou potrebou zabiť každého obyčajného človeka, ktorý jej nebude rozumieť. Jej genialita hraničí so šialenosťou takým spôsobom, že si väčšinu času nebudete istý, či to už náhodou nie je iba čistá šialenosť. Jej životný príbeh a komplikovanú povahu spoznávame na pozadí plánovania rodinnej cesty do Anarktídy. Áno, Antarktídy. A nie, nebude to tu len preto, aby mala kniha nejaký dej.

Čo by ste si popýtali za nadmieru úspešne zvládnutý ročník v škole? Dnešné deti by povedali (a viem to, lebo môj mladší brat je presne jedným z tých detí), že si prajú nový mobil, tablet, prípadne inú elektroniku. Bee je však iná. Okrem toho, že zdedila genialitu svojej mamy, teda je vo všetkom najlepšia, si želá výlet do Antarktídy. Antarktída rámcuje celý príbeh. Na začiatku je to zbožné prianie 15 ročného dievčaťa, na konci to symbolizuje všetko, čo táto rodina kedy stratila a znova získala. 

V globále sa na túto knihu viete pozrieť z dvoch uhlov. Príjemná oddychovka, ktorou nič nepokazíte a s pár pohármi vína to bude dokonca aj príjemne vtipné. A potom tu je ďalšia rovina. Ktorá sa dá podľa vlastného uváženia krásne odignorovať, no ak sa ju predsa len rozhodnete zobrať do úvahy, celá kniha naberie nový rozmer, ktorý ju posunie na úroveň tých kníh, ktoré sú geniálne vlastným spôsobom, ktorý sa nedá dobre popísať. Stačí snáď len povedať, že tieto knihy stoja za to. Tak skutočne stoja za to. A Kam si zmizla Bernadette je bezpochyby jednou z nich.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnsoti AlbatrosMedia. Bernadettin príbeh sa dá pohodlne zakúpiť aj na ich internetových stránkach, konkrétne na tomto odkaze.

sobota, 18. októbra 2014

Recenzia: Cylin Busybová - Jednou ano, dvakrát ne

West mal všetko - priateľku, kamošov, koníčky, ideálny stredoškolský život. A ani vo sne by mu nenapadlo, že stačí jedna nešťastná sekunda, a celý jeho život sa rozbije na milióny drobných kúskov, ktoré už nedokáže dať dokopy. Stačil jeden blbo vyrátaný pohyb a všetko sa skončilo ako zlý kúzelnícky trik. A tak sa zo zdravého chlapca stáva pacient pripútaný na lôžko, ktorý žmurká raz ak áno, dvakrát ak nie. Pacient, ktorý pochopí, že zamilovať sa dá aj bez slov.

Cylin Busby napísala knihu, v ktorej by ste výraznejší dej, nedajbože akciu (preboha, len tú nie), hľadali a hľadali a hľadali... A nenašli. Čo nemusí by nutne negatívny fakt, v tomto prípade to však celkový dojem pošpatí. A to celkom dosť.

Hej, očakávať od knihy s takouto ťažkou témou niečo iné, ako som dostala, bolo naivné. No sú aj knihy, ktoré vám takéto pohnuté životné osudy vedia podať bez toho, aby celá kniha upadla do hlbín šedého priemeru. Bohužiaľ, toto nie je ten prípad. 

Ak to vezmem v globále, tak kniha sa vôbec nečítala zle. Stránky odsýpali jedna radosť, príbeh plynul okolo vás a dvesto strán padlo ako malina. Ide o to, že sa celý príbeh odohrával v jednej monotónnej rovina. V rovine, ktorá možno na začiatku bola fajn, no v mojom prípade to zašlo až tam, že som mala dvadsať strán pred koncom, nevedela som o čo sa kniha snažila a už vôbec som netušila, že čo si mám o tom myslieť. 

Akcia - chýbala. Emócie - ak odmyslím to, že budete nonstop rozmýšľať, čo by ste preboha v takom prípade robili vy, tak to bol veľmi slabý čajík. Akýkoľvek iný prvok, ktorý by nejako výraznejšie pohol mojou čitateľskou dušou - nope, také som nenašla. Záver však predsa len priniesol pár pondetov na to, aby sa mi zrýchlil tep. Posledných dvadsať strán však rozhodne nemôže ratovať celú knihu. 

O romantickú linku sa postará Olivia - dievča z vedľajšej izby, ktoré robí Westov pobyt znesiteľnejší. A práve ich vzťah sa postaral o najväčšie prekvapenie celého príbehu. Ich vzťah dal knihe jemnú linku tajomnosti, ktorá vás nútila otáčať stránky ďalej. Vpred vás bude hnať zvedavosť, pretože veľmi rýchlo pochopíte, že nič nie je také, aké nám to autorka prezentuje. No a teda aké to v skutočnosti je? O čom sa to celé točí? Nuž, na to, aby ste to zistili, sa do knihy musíte ponoriť a nechať dej plynúť okolo vás.  

A teraz, aby som to celé nejako vopchala do jedného pekného, prehľadného obrázka. Jednou ano, dvakrát ne je ten typ knihy, s ktorou sa už určite každý z vás stretol. Pekná tematika, napísané neškodne, dobre sa to číta... V podstate tu nie je čo vytknúť. Až na to, že tomu niečo chýbalo. Až na to, že proste viete, že na tam nebolo nič vyslovene zlé, len to všetko dobré bolo akosi namiešané v zlom pomere a výsledný efekt sa minul účinku. 

Kdesi nájdete popis tejto knihy pekne zhrnutý do jednej vety: Skvelý román o láske, strate a o tom, čo je v živote skutočne dôležité. Z môjho pohľadu to je skutočne o všetkom vyššie spomínanom, a dokopy ani o jednom. Akoby všetko bolo načaté, no nič sa nepodarilo dotiahnuť do zdarného konca. Neohúri, nenadchne, no na druhej strane ani neurazí. Ako bonus k dobru sa dá rátať tá hŕba vecí, nad ktorými vás táto kniha prinúti sa zamyslieť. A fakt, že skutočne až do samého záveru nebudete tušiť, kam to autorka celé nasmeruje a akému ukončeniu sa dostane Westovi a Olivii. Zas a znova je teda celý úspech príbehu postavený na tej povestnej ľudskej zvedavosti.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. Knihu si môžete zakúpiť na stránkach ich internetového obchodu, konkrétne na tomto linku

pondelok, 13. októbra 2014

Mesačná chvastačka - 02-10/2014


Meme z dielne Judit.

Uf... Osemmesačná chvastačka, to je... To je extrém aj na mňa. Nuž... Chcela som ju fotiť už minulý mesiac, ale nejako to nevyšlo. Tak som ja odišla do môjho najmilovanejšieho Brna (príspevok o tom, ako si tam nažívam, bude čoskoro ;)), takže knihy nula bodov. A teraz som ešte chvíľku doma, tak som rozhýbala svoj pohodlný zadok a rozhodla sa fotiť! Niektoré knihy len spomeniem, pretože ich mám na poličke v Brne, ale drvivá väčšina je doma, takže tie aj uvidíte. :)) 

Rozmýšľam, že čím mám začať. Tu sa totiž akýkoľvek začiatok hľadá dosť problematicky. Dokopy je to totiž čosi okolo 30 kníh. Ak si vôbec pamätám všetky, ktoré mi tento rok pribudli. Čo je dosť veľká šanca, že nepamätám, ale aj snaha sa cení. Všetky nebudú odfotené a niektoré ani nespomeniem. Jednak preto, že niektoré sú, ako som už spomínala, v Brne a mám aj pár kníh, čo viem, že som ich kedysi kupovala, ale nejaký člen rodiny mi ich uchmatol. A bolo to tak dávno, že už nemám šajnu, aké knihy to boli. :D

Takže asi už rovno hupnem na to.Asi najprv zhrniem všetky recenzáky.

Takže, za tých desať dlhých mesiacov som stihla prečítať a zrecenzovať kopec kníh. Keďže som bola tento rok v jednom veľkom kolotoči, recenzáky budú hrať hlavnú rolu. Bola som totiž rada, ak som stíhala čítať aspoň tie. A konkrétne to boli tieto: 

Prekliate mesto
Reviver
Pád anjelov
Karneval
Žiadostivosť
Experiment
Magická príťažlivosť
V podsvětí
Jazdci časom: Kód apokalypsy
Škola dobra a zla
Léto na druhý pokus
Baby z Brooklynu: Pia
Etiketa a špionáž
Panika

Nájdu sa však aj recenzáky také, ktoré sa ešte svojich piatich minút slávy nedočkali. Alebo prišli nedávno, takže som ich poriadne ani v rukách nemala. A sú to tieto:

Kam si zmizla Bernadette
Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender (na obrázku chýba, tá si momentálne vegetí v Brne)
Reťazec skazy
Jednou ano, dvakrát ne (táto už síce prečítaná je, ale recenziu som ešte nestihla)

Okrem recenzákov tu mám knihy z Írska, knihy kúpené, lebo som neodolala a dokonca sa mi tento rok ušla aj jedna výhra! 

U Domča som kedysi pred polrokom vyhrala Chamtivosť. Dík ešte raz. :) 

Írske krásky pre tento rok sú:

The Cuckoo´s calling
Hurt (tá tiež odpočíva na mojej brnenskej skromnej poličke)
Monument 14

A knihy len tak random kúpené:

Milujem ťa na smrť
Fakbuk.com
Mlčanie jahniat
Lekcie z nenávisti



Ako som už spomínala, na niečo som určite zabudla, lebo po toľkej dobe už ani ja nedokážem mať prehľad vo vlastnej knihovničke.

Je to fúra kníh, ktorá sa zatiaľ veľmi úspešne tvári, že moja knihovnička je nafukovacia a oni sa tam úplne s prehľadom pomestia. Trocha ma štve, že tu nebudú odfotené všetky, ale situácia je, aká je - som ako taká lietačka Prešov-Brno/Brno-Prešov. Síce som po mesiaci doma prvýkrát a tak skoro neviem či prídem, no aj tak mám veci všade. Vôbec by som sa nečudovala, kebyže ich mám aj niekde po ceste...

nedeľa, 12. októbra 2014

Recenzia: Gemma Burgess - Baby z Brooklynu: Pia

O tom, že mladí ľudia robia veľa hlúpostí netreba diskutovať. Aj keď sú to hlúposti s tým najlepším úmyslom, robené v mylnej viere, že vyústia v niečo geniálne, stále sú to hlúposti. A o tých by vám Pia vedela rozprávať. A vedela o nich rozprávať s veľkým R. Pia je totiž babenka, ktorú si zamilujete a jej trable vám, spísané v tejto útlej knižôčke, spíjemnia jedno a možnože aj viac popoludní.  
Ak ste už niekedy v kníhkupectve zavadili očkom na tejto knihe, tak sa k nej rýchlo vráťte a vezmite ju do ruky! Tento paperback je spravený tak perfektne, že som sa doň instantne zamilovala. A to píšem so všetkou vážnosťou. Kvalitný obal tu našťastie nie je len na okrasu, a v tomto prípade je aj prísľubom bohovskej knihy.

Bývať s partiou ľudí, či dokonca kamarátok, je vždy zárukou veľkého množstva (prevažne alkoholických) zážitkov. A baby z Brooklynu sú perfektnou vzorkou všetkého, čo si pod tým viete predstaviť. Julia, Coco, Madelaine, Pia, Angie - pätica totálne rozdielnych báb, ktorým to ale v ich skromnom píbytku klape. Všetky majú ale jedno spoločné - čerstvo doštudované sa snažia si vydupať svoje miesto vo svete už tých serióznych dospelých. A práve o tom je táto kniha - o tej nekonečnej snahe spraviť so svojim životom konečne niečo.

Pia má niečo málo po dvadsiatke, vyštudovaný obor, ktorý je jej naprd, prácu, ktorá ju nebaví, no aspoň býva v najúžasnejšom meste sveta, má pravidelný príjem a tak celkovo sa jej nenažíva až tak zle. Až kým sa neopije, nepríde o prácu, a banka mama-otec jej vypovedá zmluvu. A netreba zabudnúť na jednorázový sex s bratom jej spolubývajúcej. Nech je to predsa čo najpikantnejšie. A tak ostáva bez práce, peňazí, chlapa a mesačným ultimátom, ktoré nemôže prešvihnúť, lebo jej život sa rozsype ako domček z karát. Well... Fuck.

Na svete existuje nespočetné množstvo kníh, dokonca aj samotných žánrov je pomerne dosť. No kníh o ľuďoch, ktorý už nechodia na strednú školu, ale zasa ešte ani nedospeli do toho štádia, že majú na krku dve deti, neverného manžela a rozvod, tých zas až tak veľa nie je. A aj keď sa to v posledných rokoch lepší, stále to nie je to pravé orechové a na ich kvalitu by sa tiež dalo hodiny a hodiny pozerať z každej strany. A tak prišla Gemma Burgess, napísala si chabých dvesto aj niečo strán a úplne dostatočne a viac ako vyhovujúco vyplnila akékoľvek prázdne miesto.

Baby z Brooklynu sú úplne ideálna kniha pre všetkých. U mňa to dospelo do toho štádia, že som mala pri každej druhej vete nutkavú potrebu ju nahlas prečítať spolubývaúcej. Jasné, ak máte radšej ružové okuliare, čakanie na princa pravého a nereálne vyznania lásky, Pia vás až tak baviť nebude. Na chlapov totiž nemá až toľko času. Čo je pochopiteľné - jej život je len vlások od toho, aby skončil ešte skôr ako vôbec začal... Neskutočne si však knihu vychutnáte, ak nemáte náladu na rozprávky. Autorka vie veľmi dobre, že život nie je nikdy ideálny a že väčšinou sa "poserie všetko, čo sa dá". Takže svoje postavy nešetrí. Nie je potrebné sa báť. Aj na lásku dôjde. Budú aj hormóny, aj to povestné šialenstvo, aj nie až tak racionálne rozhodnutia. No nebude to hrať prím. Táto kniha totiž nie je o tom, ako si Pia hľadá Pána Pravého. Táto kniha je o tom, ako sa jedna nešťastníčka snaží dať svojmu bytiu hlavu a pätu.

Keďže Brooklyn a vôbec New York samotný je stelesnením úľu plného života, kde sa to len tak hemží, jazyk tejto knihy tomu bude prispôsobený. Tiež sa to tu bude len tak hemžiť. Autorkinmu prejavu nechýba energia. Ale nie taká obyčajná energia. Strany tejto knihy sú plné energie, ktorá vás strhne, úplne vás nabudí a dočasne sa stane takým malým dopingom. Žiadne zdĺhavé opisy a nudné, nič nehovoriace pasáže. Kdeže... Mladistvý jazyk, grády ako sa patrí a rýchly sled udalostí, ktoré vás úplne pohltia.

Gemma Burgess je autorkou, ktorej netreba milióny strán na to, aby vyrozprávala kvalitný a plnohodnotný príbeh. Možnože sa riadi heslom: menej je niekedy viac. Preto sa na nás síce nevysype niekoľko stovák strán, no za to sa na nás vysype plná nálož humoru, zaujímavých situácií, hlbokých diliem a všetkých iných vecí, ktoré vás v súvislosti s dobre zvládnutou knihou napadnú. Pretože ak by som si urobila zoznam veci, ktoré by ideálnej knihe nemali chýbať, v priebehu čítania tohto útleho paperbacku by som si ich všetky pekne odškrtávala a na konci by mi nezostala jedna jediná položka nedotiahnutá do konca.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. Piu si môžete utekať kúpiť do každého poriadneho kníhkupectva alebo to za tých pohodlnejších spraví pár klikov na týchto stránkach.

streda, 17. septembra 2014

Uhádni číslo a ja ti dám knihu! - VÍŤAZ



A už je to tu! Súťaž nám po mesiaci skončila a teraz prišla tá chvíľa, aby som vyhlásila víťaza.Ešte predtým však musím povedať, že bola neskutočná zábava sledovať všetky tie čísla, ktoré ste mi písali. Pre predstavu - pohybovalo sa to v rozmedzí 14 - 458. Celkom veľký rozptyl. :) Chvíľu to tak vyzeralo, že presne číslo netrafí nikto, no nakoniec sa podarilo a jedna šťastná odhadla moju knihovničku na knihu presne. 

Aktuálne je to 207 kníh, čo do odpovede napísala Jitka B.

Víťazke som napísala e-mail. Tak už len počkám kým mi odpíše. :) A vy ostatní nezúfajte, toto nebola zďaleka prvá a už vôbec nie posledná súťaž na blogu. :))

Recenzia: Morgan Matsonová - Léto na druhý pokus

Morgan Matsonová nie je pre česko-slovenských čitateľov pojem neznámy, už minulý rok sme totiž mali česť s touto autorkou pri jej prvotine Amy & Roger: Na cestě. Tento rok, znova ešte v období tých teplejších dní, vyšla tejto žene ďalšia kniha vo vydavateľstve CooBoo, aby znova vzala našincom slová z úst. Alebo ani nie?

Tento contemporary počin sa nesie trocha v pochmúrnejšom duchu - rakovina nie je nikdy vec príjemná, a to ani v tej knižnej podobe. Svoje o tom vie aj Amy s rodinou, ktorej dni sú viac menej zrátané. O tri mesiace totiž budú mať o jedného mužského člena menej a nič už nebude ako predtým. Rakovina podžalúdkovej žlazy, terminálne štádium. Na, tu máš, milý človek, a zmieruj sa s tým koľko ti len sily stačia, aj tak to nezvládneš...

Život je však vec strašne zvláštna, a v tomto prípade vám to, čo plánuje bezohľadne vziať, nahradí niekde inde. A tak neostane ukrátený nikto. Ani vy, ani osud alebo akokoľvek to chcete nazvať. Preto toto nie je kniha o rakovine. Je to kniha o rodine, ktorá chce z posledných spoločných chvíľ vyťažiť maximum. A vyžmýkať aj tú poslednú možnú kvapku lásky, ktorá by ich životy spravila o niečo znesiteľnejšie. Ale je vôbec správne hľadať akúkoľvek štipku šťastia, keď vaši najbližší trpia?

Léto na druhý pokus na mňa pôsobí ako dve rozdielne knihy. Rozumej - máme tu jednu knihu, ktorá sa odohráva do cca nejakej dvestej strany. A potom príde zlom a mne sa do ruky dostala úplne iná kniha. Iná v zmysle neporovnateľne lepšia.  Prvá časť Amyinho leta je fádna. Nad všetkými visí blížiaca sa katastrofa, ktorú si nikto nechce priznať. Okrem toho Amy príliš veľa rozmýšľa. V domčeku pri jazere nebola už nejaký ten piatok a posledná návšteva nedopadla dobre. Skôr naopak, dopadla viac ako katastrofálne. Minimálne je to tak aspoň prezentované. Každý náš čin má následky, čo Amy zažíva viac ako živo priamo na vlastnej koži. Netreba sa báť, autorka nás nebude napínať až do konca. To veľké tajomstvo sa dozvieme oveľa skôr. No zasa nie príliš skoro na to, aby ste si nestihli dohrýzť nechty od zvedavosti, pretože skutočne budete chcieť vedieť, čo sa vlastne stalo. Úprimne, ja som zostala sklamaná, sklamaná a ešte raz sklamaná, keď sa to "veľké tajomstvo" Amyných minulých, nie práve najšťastnejších rozhodnutí odhalilo. Nehovoriac ani o tom, že po tom veľkom odhalení vyzerali všetky jej predošlé útrapy a špekulácie viac ako smiešne.

Nič to, druhá polovica knihy napraví akýkoľvek negatívny pocit zo začiatku. Potečú aj slzy, bude aj úsmev, no a čo by to bolo za psychické vydieranie, keby vo vás autorka nevyvolala aj horko-sladký úsmev cez všetky slzy a sople, ktoré tesne predtým zaplavili celý váš ksicht.

Priznávam, že zo začiatku som s Amy ako hlavnou postavou mala veľmi veľký problém. Vôbec mi nesadla a keby som ju stretla, tak by som s ňou triasla tak, že by jej aj hlava z krku odpadla. Riešila bludy! Alebo nie, ak by ich riešila, tak by to bolo ešte ako tak v pohode, ale ona nič neriešila, ona len rozmýšľala. A rozmýšľala toľko, že sa až čudujem, že sa jej neuvaril mozog. No jej rodina a priatelia mi prirástli k srdcu. Nemali to ľahké, nikto v tejto knihe to nemal ľahké, no to, ako sa s tým všetci dokázali "poprat" je úctyhodné.

Suma sumárum tu máme ďalšiu knihu s nie práve príjemnou témou, no ako poctivý ciťák, ktorý zničí vašu mesačnú zásobu vreckoviek, je to ideálna voľba. Morganovej štýl je ľahký, mladý, príjemný a extrémne návykový. Za mňa platí, že jej prvotinu som si vychutnala viac, no táto kniha za tých pár eur stojí.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. Posledný letný výkrik aka Léto na druhý pokus si možno zakúpiť aj na tomto odkaze.

sobota, 13. septembra 2014

Genetická seansa vol. 1 aka VIVA LA BRNO

Táááák, v bytíku som zabývaná, jedla od mamky mám aj na prečkanie tretej svetovej, pod vchodom mám xy barov a v bezprostrednej blízkosti asi 5 kníhkupectiev, takže môžem písať! (Nie, na giveaway som nezabudla, len nemám čas sa serkať so vstupmi, takže sa troška ešte rozkukám a víťaž bude do pondelka :))

Určite ste nezmeškali jeden obrovský mýľnik v mojom živote, teda vysokú školu. Vo vašich kinách už od pondelka, 15.9.!!! Áno, v pondelok nacupitám na prvú prednášku, no už teraz sme dostali pokyny, v zmysle - pozor pozor! V sekcii tej a tej si prečítajte študijné materiály! Vo vlastnom záujme!! Rozumej - všetci do jedného si to povinne naštudujte ešte pred prvou prednáškou!!! Ej bisťu, asi to berú hneď z fleku vážne, nevadí... Tak listujem obecnou genetikou a anorganickou chémiou a smejem sa, lebo chémia je identická s mojimi stredoškolskými poznámkami a genetika je tak akurát ťažká, aby som sa nenudila, ponamáhala mozgové závity, no zároveň nebola frustrovaná z neznámeho výsledku, ku ktorému sa neviem nijak raz dopracovať. Hovorím - yay!

Troška ozrejmím situáciu - od pondelka budem pilný študent molekulárnej biológie a genetiky na Masarykovej univerzite v Brne. Keďže moja skvelá budúca univerzita má neskutočne namakaný informačný systém, intráku sa mi nedostalo. (Neriešte, zbytočne by ste si namáhali logiku, aby ste to pochopili... Aj tak nepochopíte, ja nechápem tomuto "úžasnému" systému doteraz...) A tak bývam v byte na ulici, ktorá nesie názov Starobrněnská. Historická budova, veľké okná, vysoké stropy, starodávne radiátory a do centra mesta čo by som kameňom z okna dohodila. Doslova. Kameňom. Z. Okna. Dohodila.

Čo som samozrejme včera využila a pobehala okolie - rozumej centrum. Prišla som domov asi okolo jednej v noci. Plná pocitov, dojmov, nadšenia. Vážení - Brno je úžasné! Toľko ľudí, toľko podnikov, toľko života! Perfektné! Tak ma to nabíja energiou... Len do cca tretej som mala pod oknom hluk, ale nevadí. :) Nie som síce z práve malého mesta - predsa len Prešov sa akože tvári ako to tretie najväčšie na Slovensku - ale keďže nám tam tak trocha skapal pes, toto tu je pre mňa ako taký oživovák s kopou instantnej energie všade okolo! Len vyjsť von a nasávať všetko, čo sa dá. :) A aj keď som mala veľmi veľkú dilemu, keď som volila medzi Brnom a Prahou, nakoniec som neskutočne rada, že som zakotvila vo vodách tých brnenských. :)

O mojom novom bývaní ste sa dozvedeli to úžasné, ale chcem ešte trocha k mojim ešte úžasnejším predmetom. Obecná genetika, histológia, bunková biológia, chemické výpočty, anorganická chémia... Môže byť niečo krajšie? Kazí to len fylogenéza rastlín, ale ten predmet plánujem nejako orafať, len aby bola skúška, lebo veru ja sa o tých zelených mrchách učiť nebudem. Nie. Nie a proste hotovo. Nervy mám len jedny. :D 

A na záver ešte trocha k názvu tohto článku... Genetická seansa je pomenovanie, ktoré na mňa môj mozog vypľul, keď som si písala s budúcimi spolužiakmi o tom, kedy, kde, ako sa stretneme. A kde budeme chodiť žiť, žúrovať atď. atď. atď. No a môj mozog tieto spoločné chvíľky s mojimi budúcimi spolužiakmi zhrnul tak pekne, že genetická seansa. Mne sa to hrozne páči, ďakujem mozog, takže to umiestňujem aj na blog. Takže vždy keď uvidíte článok, ktorý bude niesť tento názov, vedzte, že nasledujúce riadky budú moje vykecávačky o škole, Brne, ľuďoch, predmetoch a celkovo o mojom vysokoškolskom živote, ktorý sa na mňa momentálne zúrivo cerí a spôsobuje v mojom organizme instantnú nervozitu a des. (Mami, kde si?! :O)

utorok, 9. septembra 2014

Recenzia: Soman Chainani - Škola dobra a zla

Na rozprávky človek nikdy nie je starý! 

S takýmto predpokladom zrejme Soman Chainani začal písať príbeh rozprávkovej školy, ktorej triedy každý rok privítajú nie len krásne princezné a chrabrých princov no aj tých najväčších zloduchov a bosorky. Vidíte dobre - on začal. Túto rozprávku pre malých aj veľkých má na svedomí chlap. A ja mu tlieskam. Podarilo sa mu totiž niečo geniálne - napísal rozprávku, pri ktorej si prídu na svoje všetci. A ešte že ako napísal! Skladám pomyselný klobúk a ľutujem, že nemám menej rokov, lebo by som zrejme mala novú knižnú obsesiu. 

Poviem pravdu, že málokedy vezmem do rúk knihu, o ktorej by som si dopredu zistila tak málo. Škola dobra a zla bol z mojej strany totálne uletený výstrel do tmy! A v tomto prípade aj veľmi presná trefa do čierneho. Veď ani anotáciu som nemala prečítanú! Risk je zisk, to sa mi potvrdilo neraz a teraz to, chvalabohu, platí tiež.

Sophie a Agatha sú už na prvý pohľad rozdielne ako sa len dá - blondínka v ružových šatách, ktorá rozdáva dobré skutky na počkanie nemá absolútne nič spoločné s dievčaťom, ktoré žije na cintoríne, má otrasnú mačku a ešte otrasnejšie mastné vlasy. A ejhľa! Predsa len sú najlepšie kamarátky. Jedna túži po princovi na bielom koni a druhá túži len potom, aby nestratila svoju jedinú priateľku. A keď obe unesú záhadné tiene a vypľujú ich pred bránami školy, všetkým je jasné, kam budú ich kroky smerovať ďalej. Ako som už spomenula - o knihe som vedela holé nič, preto som si tak naivne myslela, že vrámci pekných hraníc rozprávky si princezná nájde princa a bosorka bude celá šťastná kuť pikle v utešenej chalúpke uprostred lesa. Panebože, skutočne som sa nemohla mýliť viac!

Či už budete sympatizovať viac so Sophie alebo Agathou, myslím si, že obe dievčatá, no aj obe školy vám prirastú k srdcu. Každá škola mala niečo do seba - od profesorov, cez predmety, až po triedy a ich osadenstvo. Bavila ma každá jedna hodina - ako sa zoškliviť, kliatby a smrteľné nástrahy alebo etiketa pre princezné či dejiny heroizmu. No nechceli by ste aspoň raz skladať skúšku z niečoho podobného?

Autorova prvotina je mega nálož humoru, a takých tých milých vecí, ktoré veľmi rýchlo a hlavne jednoducho vykúzlia úsmev, ktorý zmizne až v závere knihy. Zmizne, aby ho nahradili nechty ohryzené od napätia a stres, že ako sa len toto skončí. Prvá kniha v sérii sa väčšinou nesie v znamení zoznamovania -  s postavami, príbehom, prostredím... A inak to nebude ani tu. Lenže v tomto prípade nie je čitateľ jediný, ktorý spoznáva. Spoznávajú aj naše hlavné hrdinky. A tak vám ani jeden opis nepríde nudný, ani jedno vysvetľovanie zdĺhavé, pretože baby z toho robia jednu rozprávkovú jazdu. Síce kniha je písaná na striedačku z pohľadu Sophie a Agathy, čo ja príliš nemusím, no táto kniha je výnimka. Keďže jedna z báb si ide suverénne za titulom najväčší zloduch všetkých čias, zatiaľ čo tá druhá sa snaží zapadnúť najviac ako sa dá, perfektne spoznáme prostredie oboch škôl. A je už len na nás, ktorú si vyberieme. Zlo, zaklínadlá, čary, lektvary a zlomyseľnosť alebo čarovní škriatkovia, víly, rozhovor so zvieratkami, krásne šaty a princ na bielom koni? Čomu dáte prednosť? Ktoré je viac skazené?

A je skutočne všetko zlato, čo sa blyští? Aká je skutočná hodnota priateľstva? A čo láska? Čo všetko je pre ňu správne obetovať? Ponaučenie, ktoré táto kniha nesie medzi riadkami je zjavné v podstate od začiatku. Rovnako aj záver ponúka veľa hĺbavých myšlienok, ktoré sú aktuálne v každej dobe a pre každú vekovú kategóriu. A to celú knihu mení z bezduchého príbehu so šťastným koncom na dielo, ktoré za to stojí na rôznych úrovniach.

Ak sa rozhodnete po knihe siahnuť, myslím si, že určite neoľutujete. Je to síce rozprávka, no okrem veľmi príjemného rozptýlenia ponúka omnoho viac. Ja som si knihu vychutnala a skutočne môžem ďalej iba odporúčať.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. Knihu si môžte zakúpiť aj na stránkach ich internetového obchodu a to na tomto linku

streda, 3. septembra 2014

A ty si to ešte nečítal?! | Julie Kagawa - séria BLOOD OF EDEN

Upíry? Pche, daj pokoj... Trblietok mám dosť na šatách, netreba mi chlapa, aby sa vedľa mňa trblietal ako najnovší výkrik módy. Ďalšia rozprávka o nesmrteľnej láske a prehnanej sebaobete, no komu toto treba...

Zvyk je železná košeľa a keď sa v súvislosti s YA literatúrou povie upír... No, reakcie sú, slušne povedané, rôzne. Trilógia Blood of Eden je síce YA o upíroch, ale zároveň je to dystópia a písala to Julie Kagawa. Čo samo o sebe nemá bohvieakú výpovednú hodnotu (v mojich kruhoch sa mi dostalo pretočenia očí, nie práve nadšeným výkrikom), no verte mi... Ak nejaká séria o upíroch stojí skutočne za to, je to úplne bez debaty Blood of Eden.



Počnúc úplne bohovskou kick-ass hrdinkou, pokračujúc najgeniálnejšou vedľajšou postavou súčasnej YA literatúry a originálnou zápletkou s až nemožným množstvom zákrut a prekvapení končiac. Dôvodov prečo si knihu zamilujete a prečo by sa mala dostať medzi čo najviac ľudí je veľa. A keby som ich mala vypisovať všetky, tak neskončím ani do rána. No ak vám nestačí hlavná hrdinka, ktorú budete milovať milovať milovať, čo je už samo o sebe výnimočné, a nepresvedčilo vás ani to zvyšné, čo som spomínala na začiatku, tak si to ešte celé skúste ozdobiť úžasným spisovateľským umom autorky, ktorá má gule a nebojí sa ani vlastného čitateľa (rozumej - zabíja si jedna radosť, nehľadiac na psychické zdravie širokej verejnosti). Autorkou, ktorá nemá žiadne ružové okuliare, keď sa pozrie na upírsku tematiku a podá nám ich takých, akí sú - sem-tam psychopatických, po krvi bažiacich, v zabíjaní sa vyžívajúcich s peknou blood trail za každým ich krokom.

Vzhľadom na to, že je to trilógia, čo je pre niekoho skoro až nadávka (asi ako upír...), tak by ste čakali, že niekedy počas tých veľa stovák strán príde útlm. Možno sa prejaví aj nejaký ten syndróm druhých dielov. A tak čítate, podvedomý strach vás nahlodá, aby ste sa na niečo také predsa len pripravili, ale čítate ďalej. A ďalej a ďalej... A ono nič. Celé tri knihy si udržiavajú pomerne vysokú laťku, ktorá vás každých 15 strán nechá ochromených od strachu, niekedy šoku či zdesenia alebo znechutenia.

No nebude to všetko len o krvi, nebezpečenstve, akcii a nervoch. O tie milé chvíľky sa postará ústredná dvojica - Alisson a Zeke. A sem tam sa aj potuteľne usmejete, lebo mladí sú spolu jednoducho takí zlatí... Aj by ste im možno želali, nech sa konečne hodia okolo krku jeden druhému, ale ak sa predsa len predtým pobijú, ponadávajú a zmáknu dosť akčnú fucked-up predohru... Nie, nebudete sa na nich hnevať, len sa začnete popod fúzy usmievať častejšie, a so stále väčšou iskrou v oku. A ten podvedomý strach vás nahlodá druhýkrát - a netrepne tam tá šialená ženská nejakého druhého chlapa, všakže? Kto by potreboval ďalší milostný trojuholník na už ani neviem aký spôsob... Alebo jej nebodaj napadne jedného z nich veľmi efektívne zlikvidovať. Alebo jej jednoducho prepne a celé to ich niečo, čomu ste držali palce, pošle do teplých krajín, lebo sa jej to tak práve v tej chvíli zachce... V každom prípade vás nerozbolia z veľkého množstva cukru zuby, lebo sú to síce také dve kôpky, s ktorými si hormóny a ja neviem čo všetko ešte, robí čo chce, no nejde tu len o nich. Áno, Blood of eden je totiž jedna z mála sérii, kde je to romantikuš len naokraj... Sem tam s pohne s dejom, sem tam pohne s vami, no nebude sa okolo toho točiť každý riadok.

Vo mne však zo všetkého najviac zarezonovala tá najgeniálnejšia postava... AKA Jackal! Zarezonovala až tak, že všetko a všetci môžu ísť s mojim dovolením a dôrazným odporúčaním do prdele, len nech mi tam niekto nechá jeho. Jackal je... Zlý upír so zvráteným zmyslom pre humor, pri ktorom si už na začiatku poviete - nie, teba nebudem mať rada. A na konci si poviete - ach bože, dajte mu niekto samostatnú knihu a mne domov jeden žijúci, dýchajú exemplár, ktorý by mi robil po večeroch spoločnosť. Keď sa povie humor, tak v jazyku tejto sérii to znamená cca to isté, ako keby ste povedali Jackal. Každá jedna jeho veta vám vyčarí na tvári úsmev, ak nespôsobí rovno hurónsky záchvat smiechu. A nie, nepôsobí to umelo, nútene ani nijak inak zle. Pôsobí to bohovsky. Pôsobí to tak, že celú knihu odľahčí, aby vás z toľkého napätia nerozbolela hlava. Pôsobí to tak, že akákoľvek akcia alebo romantika nevyznie prehnane skreslene. Jackal je totiž tá postava, ktorá celú knihu odľahčí, dodá jej šmrnc a myslím si, že to vôbec nepreženiem, ak poviem, že minimálne v mojom prípade je táto postava zodpovedná minimálne za polovicu úspechu tejto série.

Takže si to zhrňme... Máme tu autorku, ktorú naštvaní fanúšikovia vôbec netankujú, lebo vie, že aj tak ju milujú. Máme tu akciu, bohovskú zápletku (ktorá je skvelá, no nie až tak skvelá ako tá vata okolo a to sa nevidí často. Tá vata totiž vôbec nepôsobí ako vata, ale ako niečo úžasné, čo vám vezme dych hneď potom, čo ako tak predýchate ten dej), ďalej máme kopu otáznikov a perfektné vyváženie všetkého, čo má kniha mať. Opakujem : perfektné vyváženie všetkého.

Rozmýšľam, že čo by bolo vhodné dodať na záver, ale ďalšia fangirling vlna začína prevládať, takže tu to stopnem. Jasne a výstižne - prečítajte si túto trilógiu. Skutočne patrí medzi tie najlepšie, ktoré mi prešli rukami. Je to instantný obracač strán, láska na prvý pohľad a proti spánku zaberie lepšie ako káva. A skutočne, skutočne by si zaslúžila preklad.

nedeľa, 24. augusta 2014

YA sem, YA tam... A dosť! | Čo čítam, keď potrebujem poriadny knižný prievan

August je taký zvláštny mesiac. Taký môj najmenej YA knižný mesiac v roku. V auguste totiž sesternica po roku nakúpi množstvo kníh, z ktorých niektoré prečítam, kým znova zbalí kufre a hajde naspäť do Dublinu. A keďže sesternica z kategórie mladý dospelý vyrástla už dávno, knihy, ktoré sa mi vďaka nej väčšinou dostanú do rúk sú... No, nie YA. A tak väčšinou v auguste podstúpim takú týždennú YA očistu. A tento jeden týždeň v auguste je jeden z mojich najobľubenejších knižných týždňov v roku. 

To je vtedy samý Dominik Dán, sem-tam nejaký smiešny paperback ala evitovka, Micheal Connelly, Kathy Reichs, Dan Brown a tak podobne... Väčšinou stihnem max dve knihy z tej jej kopy, no aj to mi úplne bohate stačí, aby som prevetrala hlavu a bola schopná sa pustiť do ďalších ufňukaných hrdiniek, ktoré kvôli hormónom nevedia čo so sebou. Akurát že tohtoročný august to netrvá týždeň jeden, ale chvalabohu už týždeň tretí. Nebudem pokrytec, mám predsa YA knižný blog a faktom zostáva, že už mám celkom aj chuť na niečo, čo by bolo určené mojej vekovej kategórii, ale ešte nie... Ešte sa chcem chvíľku zdržať v príbehoch tých... Iných kníh. A s mojou momentálnou náladou začínam mať pocit, že to nebude len augustová záležitosť... 

Paradoxné je, že napríklad len taký minulý rok som v tomto období mala prečítaných oveľa viac kníh. Tento rok čítam tak letmo, no o to viac som si užila tento knižný detox. Začala som Outlanderom, ktorý na mňa istú dobu vyskakoval z každého blogu, z každého príspevku na goodreads, a o stave na facebooku radšej ani nehovorím. A tak som si povedala, že prečo nie... Tak som spolu s Cizinkou v ruke zamávala všetkým tým 30 knihám, ktoré mi strašia v knihovničke a dožadujú sa premiérového prečítania. Lenže tá kniha sa tiež nedá čítať v kuse, lebo vám to vymyje mozog. Čo sa u mňa trocha začalo diať, ale ešte zvládam, zatiaľ. :D

Nech to však nemám také monotónne, sem tam si to okorením niečim iným. Naposledy to boli Lekcie z nenávisti, ktoré som spolu s ďalšími troma knihami uchmatla v antikvariáte za celkom dobrú cenu. Ešte predtým to bol Dominik Dán a jeho Na podpätkoch. To bola jazda! To vám teda poviem... Šla som spať o piatej ráno, keď si to prvé slnečné lúče drali cez záclonu.

Ja totiž milujem kriminálky! Reichsovú som schopná žrať aj mesiac v kuse a vracať sa naspäť do reality je vždy veľká výzva. Minulý rok som tak ponocovala pri Connelym. A že to sú jedny z najlepších knižne prebdených nocí, o tom nebudem nikdy s nikým diskutovať!

Neviem čím to je... Možno je to tým, že čím som staršia, tým viac strácam schopnosť ponocovať pri knihe a radšej volím spánok, ktorý milujem úplne najviac. A možno je to vina samotných kníh, ktoré ma už v mnohých prípadoch nezaujmu natoľko, aby som im venovala celú noc. No vyššie spomínaným knihám sa to vždy podarí. Ak raz totiž začnem, je jedno v ktorej dennej či nočnej hodine, nedokážem knihu zatvoriť, kým neotočím poslednú stranu. Oči sa zatvárajú, hlava padá... No moja čitateľská duša nebude mať kľud, kým nenájdeme vraha. A že je to niekedy jasné sto strán dopredu? No a čo! Okrem kriminálnej zápletky, nad ktorou sa vždy rozplývam, majú tieto knihy kopu iných prvkov, ktoré ma zaručene vždy dostanú.

Humor, vzťahy, humor, humor, humor, akcia, napätie a znova ten humor. Napätie mi nedá spať v Reichsovej podaní, a bodaj by nie, keď tej šialenej ženskej ide trištvrtinu času o krk, pretože proste nedokáže nepchať nos tam, kam nemá. Plus je tam ešte celá šialene chemická vec medzi Brennanovou a Ryanom, kvôli ktorej som schopná listovať a čítať ako zmyslov zbavená. No a humor žeriem v Dánových knihách. Tie dialógy! Ja pri nich zomieram. Ale teraz vážne, toľko hlasných výbuchov smiechu pri knihe som už dlho nezažila. :)

Ďalšou, samostatnou, kategóriou sú evitovky. Hej, sú všetky o tom istom. Ale sú to ideálne knihy ku káve a koláču. Proste sadnem do kresla, otvorím, a ani neviem kedy a kniha je dočítaná, ja som zrelaxovaná a môj mozog nevynaložil ani tú najmenšiu námahu. Nehlcem ich jednu za druhou a väčšinou medzi nimi musím mať minimálne pár mesačnú pauzu, lebo by som to nezvládla, ale sem-tam taký malý paperback padne dobre. Na prevetranie. 

Literatúry pre mladých dospelých sa tak skoro nevzdám. Niektoré knihy síce čítam viac z recesie ako z reálneho záujmu, no aj také niekedy treba. Vypracovaných tehličiek, hormónov a nelogických rozhodnutí nikdy nie je dosť. A v konečnom dôsledku mi stále viac povie stredoškolská žúrka ako trable v práci/vzťahu/inde. No moje čitateľské ja neholduje IBA YA a prišlo mi celkom fér, aby som aj tým "iným" knihám venovala pár slov. A viete... Predsa len je ten august a ja sa YA literatúre vyhýbam ako sa len dá. Zatiaľ. 

štvrtok, 21. augusta 2014

Recenzia: Alex Scarrow - Jazdci časom: Kód apokalypsy

Milý Alex Scarrow, vítam ťa na mojom zozname autorov, od ktorých si pokojne prečítam aj návod na prípravu ovsenej kaše (telefónny zoznam je pasé a Alex si ho nezaslúži - on je totiž iný level). 

Poznáte ten pocit, keď prečítate niečo bohovské, je to od obľúbeného autora, zožrali ste to celé, nič vám nevadilo, no a zrazu sa snažíte spraviť záverečný sum up kladov a záporov, a zatiaľ čo klady pribúdajú (akokoľvek hystericky a "fangirling" znejú, stále pribúdajú), slovo zápor sa z vašej hlavy nejako podivuhodne vyparilo. Takýto nejaký pocit som mala posledný týždeň, od kedy sa snažím niečo zrozumiteľné napísať k tejto knihe. Nechcela som totiž písať chválospev, ale tento pán je môj neskutočný spisovateľský crush (ahoj John Green, si na tom rovnako!). A táto séria... Tú som si tak obľúbila, že by som jej bola schopná odpustiť akýkoľvek prehrešok. Našťastie však nie je čo odpúšťať a ja sa môžem s čistým svedomím zamilovávať viac a viac. 

A zasa rozmýšľam nad tými zápormi, no ale zabite ma, oni sa asi schovávajú alebo odcestovali do inej doby, kde ich nie som schopná nájsť... Kód apokalypsy je už, chvalabohu, tretie pokračovanie tejto série. Našťastie pre moje psychické a čitateľské zdravie, vydavateľstvo Slovart asi k týmto knihám chová rovnako hlboký cit ako ja a nesekli s touto sériou po prvej, "ochutnávkovej", časti. A za to neskonalá vďaka všetkým, čo na tom majú svoj kus roboty. A že je to kus poriadne veľký, o tom svedčí aj preklad. Ktorý si cením o to viac, že ani niektoré knihy od slovenských autorov mu nemôžu konkurovať - či už po jazykovej alebo štylistickej stránke. Dajte zbohom zlému slovosledu, nezmyselným či doslovne preloženým vetám a tešte sa na čistý čitateľský zážitok!

Po dobe nacistickej a po dobe dinosaurov teraz prichádza stredoveké Anglicko! (Milujem stredovek a milujem Anglicko!) Láka vás záhada Robina Hooda alebo len proste máte radi cirkvou ovládaný svet a bratovažedné vojny o trón? Tak to si zgustnete, o tom nemôže byť pochýb. No zápletka tohto príbehu nie je to jediné, čo robí z tretieho pokračovanie môjho favorita. Bezkonkurenčne najzáhadnejšia časť prináša množstvo otázok o tajomnej Spoločnosti, čo spolu s kúskom fanatizmu vytvára chytľavý príbeh, ktorý vás na túto sériu namotá už definitívne.

Okrem perfektne zvládnutej zápletky, ktorú má autor bezpochyby premyslenú do najmenších detailov a dávkuje ju s precíznosťou jemu vlastnou, píše Alex tak, že nikdy nezostane pri povestnej jednej "poslednej" kapitole. Jednoducho otáčate stránky knihy a otáčate, až sa zrazu ocitnete na konci. No a potom by ste tiež najradšej otáčali, no keby tak ešte bolo čo, všakže...

Aj napriek tomu, že každá kniha ponúka inú dobu a inú krízovú situáciu, ktorú musí naša partia cestovateľov riešiť, už v minulej časti sme mali možnosť zhliadnuť, že autor má toho v rukáve oveľa viac. A Kód apokalypsy situáciu len vyhrotí a vašu zvedavosť napne do bezvedomia. Kto je tá záhadná osoba, ktorá má väčšie právomoci ako hlava našej partie Maddie? Vedia podporné jednotky aj čosi iné, ako to naprogramované? A čo Pandora? Stelesňuje ten záhadný Svätý grál? Teraz by bodlo povedať, že na tieto a mnohé iné otázky získate odpovede, ak si Kód apokalypsy prečítate. Problém je však v tom, že... Žiadne odpovede nezískate. Predsa by to nebolo tak jednoduché! Na to si budete musieť počkať, keďže táto séria je urobená oveľa geniálnejšie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. Do stredovekého Anglicka sa dostanete veľmi jednoducho, stačí kliknúť na tento odkaz

streda, 20. augusta 2014

Úhádni číslo a ja ti dám knihu ~GIVEAWAY~


Poznáte tú reklamu na slovenskú sporiteľňu, kde jeden malý, drzý spratek nechce zhodiť rebrík svojmu ocovi? Ja si myslím, že určite. Poviem vám, neexistuje veľa reklám, z ktorých by som sa dokázala udrbávať mesiac, ale tejto sa to podarilo. A bude to znieť ako totálny blud, no práve táto reklama - povedz heslo a ja ti dám rebrík!- ma z veľkej časti inšpirovala. A tak bude mať jeden z vás možnosť vyhrať akúkoľvek knihu - anglickú, slovenskú, českú, mandarínsku... - do hodnoty 15 EUR. Pod jednou podmienkou... Musíte uhádnuť, koľko kníh momentálne hostí moja knižnica. Pôvodne som niekedy v tomto období chcela nafotiť novú Kúzelnú knihovničku, no teraz to, samozrejme, prekladám, kým jeden z vás sa uhádne, netrafí a nevyhrá si knihu. Ak by sa to náhodou nepodarilo ani jednému z vás, knihu získa ten, ktorý bude svojim odhadom najbližšie. :)

Myslím, že to nie je nič komplikované a všetko je viac-menej jasné, no taktiež mi je jasné, že väčšina ľudí pri slove GIVEAWAY v názve článku, tieto úvodné omáčky nečíta, takže idem všetky pravidlá spísať do jednoduchých bodov. :)


  • súťaž je pre všetkých s doručovacou adresou na Slovensku alebo v Česku
  • vyhrať môže jeden
  • súťaž trvá od dnes do 12.9.2014
  • výhrou je kniha podľa vlastného výberu v max. hodnote 15 EUR
  • vyhráva ten, ktorý trafí presné číslo, resp. ten, ktorý bude svojim odhadom najbližšie k reálnemu počtu kníh v mojej knižnici. Ak by vás náhodou bolo viac s rovnakým číslom, ide klasické náhodné losovanie, pri ktorom bude platiť - čím viac vstupov, tým väčšia šanca niečo získať. :) 
  • nakoniec možno taká pomôcka pre vás, encyklopédie v dvoch spodných poličkách nie sú brané v úvahu :)
V prípade akýchkoľvek otázok sa vyjadrite v komentároch, na všetky nejasnosti rada odpoviem. :) 





a Rafflecopter giveaway

pondelok, 18. augusta 2014

Recenzia: Meagan Spoonerová - V podsvětí

Pochybujem, že si pamätáte moje reakcie na prvú časť tejto "originálnej" trilógie, každopádne vám na začiatok trocha musím osviežiť pamäť. Netuším s akým zámerom začínala autorka písať túto sériu, no minimálne ja som to vnímala tak, že stavila všetko práve na tú originalitu. A tak zvyšok odflákla. Je to kniha pre tínedžerov? Fajn, dám tam lovestory. Trojuholníky teraz letia? Fajn, nebudem za inú a dám ho tam tiež. A budem písať a písať a písať, snáď už dôjdem do zdarného tristostranového konca a budem mať na konte knihu pre mladých dospelých. Zle, zle, zle... Ptačí zpěv začal zle... A skončil perfektne. Takýto "turn" v deji sa totiž nepodarí každému. A tak som ja, ktorú kniha až tak zas nebavila, siahla aj po pokračovaní. Koniec dobrý, možno bude v dvojke všetko dobré, však viete ako sa hovorí...

A prišla facka. Prvá, potom druhá, no a potom tie ďalšie. A keď mala prísť tá najväčšia, tá, ktorú autorka plánovala uviesť vo svojej knihe ako veľkú bombu, ktorá každému jednému mladému dospelému čitateľovi zavrieť klapačku, ja som sa mierne pousmiala, pretože mi to bolo jasné asi tak sto strán dopredu. Takže aj tá najväčšia pecka tejto knihy, ktorá ju mala kvalitou vystreliť niekde do stratosféry, ak nie rovno medzi hviezdy, sa nejako nekonala. A tak mi bolo jasné, že mi nezostáva nič iné, len s miernym sklamaním dočítať a smutne skonštatovať, že aj táto kniha trpí syndrómom "druhého pokračovania".

Zoznámila nás jednotka s jednou verziou sveta, ktorý zničila mágia? Nič sa nebojte, dlho sa tam neohrejete. Dvojka prináša nové prostredie, nových ľudí a prekvapivo aj novú históriu. Nechápete? Vysvetlím... Jednotka popisovala tých zlých. Dvojka popisuje tých horších. Nie, to škrtnite, náš svet čierno-biely nie je, no história tohto príbehu áno, takže dvojka popisuje tých dobrých. Alebo či? To si budete musieť urobiť názor sami, lebo aj napriek všetkému, zámery oboch strán tohto príbehu sú pochopiteľné. Záleží od uhla pohľadu. Nanešťastie pre celkový dojem z knihy, našťastie pre jednoduchosť príbehu, je nám tu krásne podsunuté s kým máme sympatizovať. A aj keď to na chvíľu vyzeralo, že Meagan bude jedna z autoriek, ktoré si myslia, že ich čitatelia majú funkčné viac ako dve mozgové bunky, aby si vedeli spraviť vlastný názor realita bola nakoniec iná. Takže to skončilo tak, že som nad tým nejako rezignovane pokrčila ramenami a bolo mi absolútne jedno, kto je väčší tyran a kto má lepši dôvod, aby mohol byť bezohľadná sviňa.

Zvyšok mi takpovediac splýva. Žiadna z postáv nijako viac nezarezonovala, žiadne prekvapenie sa nekonalo a akčno-romanticko-dilemických omáčok som sa už načítala na tony. Takže smola. Budú sa biť, budú bojovať o život, bude vzbura, bude tajomstvo poprepletané celým dejom, bude šokujúce odhalenie, srdce trhajúce rozhodnutia, bude všetko, veď to poznáte. Ale to je asi tak všetko. A čo vôbec, ale že vôbec nechápem je, prečo autorka s našimi mladými milencami spravila to, čo spravila. Prečo? V jednotke im to tak klapalo! Záver z ich náklonnosti spravil niečo totálne zakázané a o to viac lákavejšie a v dvojke s nimi spravia toto? Ako vážne? Výčitky svedomia, obava či náhodou neublížite jeden druhému a čerešnička - milostný trojuholník v novom šate a horko-ťažko potláčaná žiarlivosť, ktorá mohla vykúzliť pár dievčenských bitiek, no nejako... Nevykúzlila. A to je táto kniha znova napchatá mágiou. Síce zakázanou a takou, že vás za ňu zabijú, ale stále je to mágia, ktorá sa mohla preniesť aj medzi všetky dvojice, ktoré k sebe cítili akúkoľvek príťažlivosť. Nepreniesla. Škoda.

Nemôžem povedať, že by bola kniha zlá. Čítanie ma bavilo, ale to ma baví vo všeobecnosti, takže asi tak. Priemer je to, čím by som to vystihla asi najlepšie. Takže si úprimne nemyslím, žeby vám táto kniha dala niečo iné, ako iný priemerný YA výtvor dnešnej doby. Aj keď, paradoxne, prinesie tematiku, ktorá nie je na dnešnom trhu bežná. Len to zas a znova stroskotalo na spracovaní. Škoda.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. Kniha je dostupná aj na tomto linku

nedeľa, 17. augusta 2014

Enough is enough! Alebo knižno-blogovo-duševný výlev

Tak! A konečne mám pokoj! Polročné recenzáky z krku, jedna recenzia je ešte vo výrobe, no tá už je čistá vychutnávačka. V prvom rade chcem, aby ste vedeli, že teraz budem kydať sama sebe popol na hlavu, no už mi všetko liezlo ušami a potrebujem sa z toho vypísať. A tak trocha sa vyplakať z toho, že som obetovala rok (buďme úprimní, s tým rokom som obetovala aj blog) a nemala to želaný efekt, ale čo už. O to nejde. Ide o to, že môj extrémny nedostatok času a pomerne hektické obdobie, ktoré mám za sebou si vyžiadali krutú daň. Nečítam knihy, nečítam blogy, nekomentujem, nepíšem články, som v totálne pasívnom móde štýlu mŕtvy chrobák, z ktorého som si povedala, že sa vyhrabem po prijímačkách. Ale hopla! Odišla som do Írska. A kto by sedel za počítačom, keď môže behať z jednej pláže na druhú, vymetať obchody, bary, kníhkupectvá, hudobné festivaly... Samu ma to štvalo už neskutočne dlho. Knihy mi pribúdali len od vydavateľstiev, pred pol rokom prestali aj tie a ja som sa do toho akosi celá zamotala. Keď sa sama seba spýtam, že čo sa stalo, napadne ma len otrepané - Life happened. Klišé jak des, ale pravdivé. 

No nie je úžasná? A.k.a moja narodeninová torta :)
V piatok som prekročila prah dospelosti, oslávila som to neskutočnou žúrkou, pri ktorej som červená až na riti a rehocem sa na plné kolo, lebo čo iné mi ostáva. A tak nejako som medzitým rekapitulovala. A okrem iných záverov som došla k tomu, že som v tom všetkom zabudla na niečo, čo ma bavilo dlhú dobu, no zároveň to bolo to jediné, čo som bola ochotná posunúť na druhú koľaj. Blog, knihy a vôbec všetko okolo toho. Úprimne, doteraz som sa snažila nájsť nejaké niečo, ako sa z toho vymotať, no na nič som neprišla. A tak to spisujem tuna. Niekto to môže vnímať ako vyhováranie a ospravedlňovanie a ja neviem čo všetko s nádychom zbabelosti, pravdou však ostáva, že vždy som sa o takéto veci delila s vami na blogu, len za posledný rok som sa nemala deliť o čo, lebo to všetko bolo o škole a už ma to nebavilo. A nejako som aj zabudla, že som predtým takéto "random" články, ako ich ja nazývam, milovala písať. Tak som ich písať prestala a keďže na nič iné som okrem recenzií nemala čas, tie pribúdali a pribúdali. A priamo úmerne s ich rastúcim počtom rástla moja nespokojnosť. Ale nejako mi nenapadala cesta von z toho začarovaného kruhu. Nad to si totiž vždy trebalo sadnúť a na to nebol čas. A už to šlo všetko z kopca. 

Teraz som však týždeň doma, nejako som sa už aklimatizovala a chcem nabehnúť do starodávnych koľají. Proste už toho bolo všetkého dosť a ja svoje milované dietko musím postaviť na nohy, lebo tento stav, v ktorom sa momentálne nachádza, ma ničí.

A začnem čoskoro tým, že vám po dlhom čase znova odfotím svoju knihovničku, lebo tá prešla veľkou zmenou. Rozumej - moja izba zmenila v byte miesto, kompletne sa prestavala a po prvýkrát v živote mám úplne proper knihovnicu hodnú knihomoľa. Je nádherná a ja s pohľadom na ňu zaspávam každý večer. Veď uvidíte už čoskoro. :) Ešte mám mesiac pred odchodom do Brna, takže by som toho chcela mať ešte na blogu hodne. (Možno aj niečo začínajúce na písmeno G... :) )

By the way - Brno. Minulý mesiac ste možno čítali, že som stála pred dilemou či na bohovský obor do Brna alebo na priemerný obor do vysnívaného mesta aka do Prahy. Vyhralo Brno. Bohovský obor vyhral, do Prahy sa dá ísť kedykoľvek, ale bohvie či ešte budem mať šancu študovať genetiku. Inak, tá genetika. Nebe a dudy. Z tých predmetov, ktoré ma čakajú tento semester sa mám chuť od šťastia rozplakať. Dúfajme, že ma realita príliš neprefacká. 

A o čo mi teda vlastne týmto tu išlo? Spraviť hrubú čiaru komplet za všetkým. A úprimne, mám pocit, že ak sa knihám a blogovaniu nezačnem venovať poriadne znova teraz, nezačnem už nikdy a to ma asi desí zo všetkého najviac. Len toľko som chcela. A všetkým, ktorí to tento pasívno-prepasívny rok so mnou vydržali ďakujem. Ani nemáte šajnu ako veľmi.