pondelok, 16. marca 2015

Vysokoškolák alebo bloger?

Tým z vás, ktorí si na mňa ešte niekedy spomeniete, možno napadla otázka, čo sa stalo, že mi to tu zomrelo. A nie, toto nebude článok o tom, ako nemám čas a ako to idem zmeniť, lebo blogovanie mi chýba. Aj keď čas nemám a blogovanie mi fakt chýba, ale holt, nedá sa nič robiť. Celého pol roka, čo som úspešnou študentkou vysokej školy, som denno denne postavená pred otázku či chcem byť viac knižný bloger alebo všetko si užívajúci vysokoškolák. 

A každý deň mi prináša tú istú odpoveď. A z mojej hriešne častej aktivity asi tušíte, čo za odpoveď to bude. 

Nejdem sa ospravedlňovať, hľadať výhovorky, sľubovať alebo si sypať popol na hlavu. Nemám desať rokov a nepotrebujem mať všetko. Situácia je taká aká je - za posledný mesiac som prečítala desať strán. DESAŤ. Z čohosi takého sa nebloguje práve najlepšie. 

Trvalo mi to dlho. Bolo to veľa večerov pred prázdnym dokumentom, premýšľania, špekulovania a rozhodovania sa. A výsledok je prostý - začnem spoluprácami. Možno ste si všimli, možno nie, nespolupracujem už so žiadnym vydavateľstvom okrem Slovartu. Vďaka bohu za to. A aj to nestíham celkom tak, akoby som chcela. A už vôbec nie cestou akoby som chcela, lebo verte či nie, písať len recenzie ma nebaví. No, mám ešte pár nedočítaných kníh (paradoxne nie od Slovartu) a tie proste ešte chcem dokončiť, lebo stále cítim povinnosť voči vydavateľovi. Aj keď z toho tiež nie som nadšená, lebo veci, ktoré sa mi zdali zaujímavé pred polrokom, už pre mňa viac zaujímavé nie sú a mám plnú čitačku kníh, ktoré by som čítala oveľa radšej. Ale pomaličky, pomaly sa prepracuvávam aj tam. 

Čo to znamená? Nejdem seknúť s blogovaním. To v žiadnom prípade, bez písania by som sa zbláznila. Okrem toho, verte či nie, ale to, že mám blog nie je na škodu ani v "reálnom" živote, a za veľa tomuto blogu vďačím. Len to tu bude vyzerať kúsok inak. Pravdepodobne tu budú kúsok iné knihy, kúsok iné články a kúsok väčšie odmlky. Ale písať neprestanem. Samozrejme, píšem aj pre vás, takže sa stále budem snažiť tu písať o knihách, ktoré by vás teoreticky mohli zaujať, no akokoľvek sebecky to znie, píšem hlavne PRE SEBA. A tento pocit pre seba písania už nemám dlho a už ma to nebaví. Takže dokončím ešte posledné resty a idem sa pustiť do úplne iných kníh. Do kníh, o ktorých som tu a tam možno čosi napísala, ale nikdy sa im nijako hlbšie nevenovala, lebo ma vtedy až tak strašne nebrali. Teraz už berú a chcem o nich písať.

V skratke - asi už nebudem knižný bloger v tom pravom slova zmysle, ak niečo také vôbec existuje. Teraz chcem byť iba človek na výške, ktorý rád píše. Možno som vyrástla z tej zaškatuľkovanej kategórie alebo čo, to nie je podstatné. Zmena je život a ja toho chcem teraz zmeniť veľa.

Ďalšia vec je, že koncept akým som blogovala posledné tri-štyri roky mi už úplne prestal vyhovovať. Mám pocit, že som sa už dlhšie abolútne nikam nepohla a to ma štve. Ale... Mám už predstavu, ako chcem, aby to tu vyzeralo, takže to pomaličky začnem realizoavť, až budem úplne spokojná. 

A aj keď vzhľadom na to, koľkokrát som sa to tu už snažila za posledné mesiace oživiť, keďže som bola pernamentne nespokojná a nikdy sa mi to nepodarilo, aj teraz to môžte vímať ako kecy do vetra. Tentokrát už mám aj predstavu čo a ako chcem zmeniť. Čo je na začiatok dostačujúce. 

Týmto článkom som len chcela uviesť tých, ktorí ma ešte čítajú, do problematiky. Snáď to nie je príliš zmätené. Teraz padám písať veci, ktoré ma až tak neberú - protokol a laboratórny denník. :D

sobota, 21. februára 2015

Recenzia: Brandon Sanderson - Metalurg (Pomstitelia #1)

Videl som Metalurga krvácať.

V živote sa niekedy stanú udalosti, ktoré neskôr determinujú celý jeho zmysel a cieľ. Davidovho otca zabili Epici. Mal osem rokov a stalo sa to pri obyčajnej návšteve banky. Vtedy v tej banke sa však stalo ešte čosi iné - najmocnejší Epik, neporaziteľný nadčlovek bez akejkoľvek slabiny, krvácal. A David je jediný človek, ktorý to videl. Sen malého chlapca po pomste sa pomaly rozvíja a čaká viac ako desať rokov na svoju realizáciu. David sa, narozdiel od iných, Metalurga až tak nebojí. V ten deň ho videl krvácať, zbadal, že nie je neporaziteľný a to je jediné, čo ho ženie dopredu. Pomsta sa stala alfou a omegou jeho života, jediným palivom, ktoré ho poháňa, pomsta je to jediné, pre čo David žije. 

A tu vstupujú do deja Pomstitelia. Nie je to žiadne osudové stretnutie, šanca z neba, ani nič podobné. David za desať rokov rozvinul svoj pozorovací zmysel skoro do dokonalosti a keď si vzal do hlavy, že svojho otca pomstí a spraví to s pomocou Pomstiteľov, tak sa tak aj stane. Sandersonový Pomstitelia majú šľachetné ciele, no chýbajú im tie správne gule a guráž. To k nim príde spolu s Davidom, ktorý neberie nie ako odpoveď a spraví všetko preto, aby dokázal, že na to má. Presvedčil ich, že odhryznúť si väčšie sústo ako kedykoľvek predtým, je geniálny nápad a riskovať všetko len preto, aby sa zbavili najdesivejšieho Epika, ktorý kedy vládol, je ten najšľachetnejší čin.

Máte radi filmové adaptácie literárnych diel? No tak tu sa pripravte na to, že táto kniha je filmovou adaptáciou sama o sebe. Brandon Sanderson vás prevedie 400 stranami s takou ľahkosťou a samozrejmosťou, že k pôžitku, ktorý máte z dobrej knihy, sa pridruží aj čosi podobné perfektnému akčnému filmu o "superhrdinoch". A to všetko okorenené perfektným humorom, ktorý ma neraz prinútil vyprsknúť od smiechu. 

Ak by mojimi rukami neprešlo toľko kníh, ktoré nimi, našťastie, prešlo, považovala by som Metalurga za jedno z najlepších diel, ku ktorému som sa kedy dostala. Nechýba mu totiž nič - záhady, akcia, hlbší zmysel, perfektný štýl, humor, milión odtieňovej sivej v každej postave,  a nejaká tá "lovestorka".  Bohužiaľ pre mňa, niektoré autorove šokujúce odhalenia neboli až také šokujúce a rátala som s nimi asi tak od polovice knihy. Do pozornosti dávam slovo niektoré, lebo záver ma tak či tak nechal bez slov, pretože s niektorými vecami som skutočne nepočítala. Rozhodne najzáhanejšou časťou je samotná Metalurgova slabina. Všetky hľadania vedú do slepej uličky, nič nevychádza, nič sa nepotvrdí, minimálne do samého konca nie. A čitateľa bude až do samého konca zožierať zvedavosť a pochybnosti, čo je na tomto Epikovi také výnimočné, že sa ho všetci boja. 

Metalurg by bol iba obyčajnou knihou o zle a dobre, nádeji, snahe niečo zmeniť a iných šľachetných veciach, ktoré súvisia so zvrhnutím zlého diktátora, keby Sanderson nepísal tak, ako píše. Čítaj a rozumej: úžasne. V jeho podaní je každé písmenko dokonale premyslené, každé slovo zapadne presne tam, kde má a strany odsýpajú jedna radosť. Táto kniha je proste jedna veľká vychutnávačka, ktorú treba nechať plynúť a nechať sa zožierať zvedavosťou. 

Písať niečo o postavách je tu tak trocha zbytočné. Pomstitelia sú partiou ľudí, kde nájdete všetko. Vytvárajú pekný kaleidoskop všetkých ľudských vlastností, na ktoré si dokážete spomenúť. Sami by nezmohli veľa, no keď dajú hlavy dokopy, už to šľape jedna radosť. Metalurg je sám o sebe tiež veľmi peknou postavičkou, ktorá vám poláme hlavu. Ostatní Epici nezaostávajú a bude s nimi spojená nejedna šokovka. Sú všetci skutočne skrz na skrz zlé a bezcitné, po moci bažiace monštrá? A o zámeroch, ktoré majú všetci ako jednotlivci, sa ani nebuedm rozpisovať. Pomstitelia, ale aj Epici. Ani jedni nie sú úplne zlí, či úplne dobrí. A to ma na tejto knihe fascinovalo najviac. To ako autor dokázal popísať, že každý jeden z nás má vlastné ciele, každému ide o niečo iné a niekedy sme schopní ísť aj cez mŕtvoly, aby sme dosiahli svoje, častokrát nehľadiac na ostatných. 

Zhrnuté a podškrtnuté je Sanderson rozhodne autor,ktorý si ma získal, pretože jeho písanie som si neskutočne zamilovala. Aj napriek jemným nedostatkom je Metalurg kniha, ktorú si človek dokáže užiť a zamilovať. Pre mňa to bol prvý Sandersonov počin, takže prvý dojem je bez debaty skvelý, a s Pomstiteľmi ešte plánujem stráviť nejaký ten večer pri ďalších pokračovaniach. Či už ste niečo od tohto autora čítali alebo nie, Metalurg si zaslúži šancu, takže z mojej strany hovorím - smelo do toho. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. Prvých Pomstiteľov si utekajte omrknúť sem

nedeľa, 15. februára 2015

REPORT: ED SHEERAN v Prahe

Dlho, predlho som uvažovala nad názvom tohto článku. V hlave mi šli všeijaké prehnané a hysterické prirovnania, no tak som si povedala, že šialenstva a hystérie bolo na tento týždeň dosť.  I will keep it simple. 

Myslím, že nejaké vysvetľovanie, o čo sa jedná, je zbytočné. Lístky sme zohnali, v Prahe sme sa nestratili (big surprise :D) a bez zbytočných hysterických záchvatoch a odpadávaní (lebo aj to bolo a dostanem sa k tomu) sme absolvovali najlepší koncert nášho života. A nechcem sa tu teraz chvastať alebo čosi, ale vzhľadom na to, že máme za sebou také mená ako Macklemore, Ellie Gouldng, Artic Monkeys, Masive Attack, George Ezra... Tak označenie najlepší koncert nášho života už niečo fakt znamená. :)

My = ja & najlepšia kamarátka/môj 15 ročný pain in the ass/jediný človek, ktorý so mnou vydrží bývať

To len na vysvetlenie, že som tam nebola ja a moje alter ego. :D 

No, ale myslím, že to čo každého zaujíma, sú fotky a Ed v hlavnej role. :D 

Minulý týždeň som písala, že ak zoženieme lístky, čosi sa zadarí. Lístky sme zohnali. Síce sme ich držali v ruke až vo štvrtok o pol tretej (pred halou sme už o piatej stáli, takže dobrá tesnotka), ale to nie je podstatné, dnu nás pustili a šlo sa na vec. Vzhľadom na to, koľko ľudí tam malo byť, je logické, že ak človek nechcel stáť úplne vzdau, príde trocha skôr. Ževraj boli aj extrémy a ľudia tam stáli osem hodín... V našom prípade to nehrozilo, pretože o desiatej sme ešte boli v Brne. Nestíhačky to boli také štandardné. No ale myslím, že na to, že sme tam prišli o pol šiestej, sme vychytali úplne peckové miesto. Boli sme v tej polovici bližšie k nemu. A keď som sa postavila na špičky, videla som ho úplne dokonale. Dokonca! Dokonca sa mi ho podarilo niekedy vidieť aj bez toho, aby som stála na tých špičkách. Lepšie ako výhra v lotérii. 

Predskokanom bol maldý chalanisko menom Ryan Keen. Nič mi to nehovorilo. A úprimne, vôbec ma chlapec nazujímal. Je to hnusné, ale Ed bol Ed a nejaký Ryan... Sorry. Na prekvapenie bol však dosť dobrý. Odohral si svoju trištvrťhodinku, zaperlil české ahoj a jak se máš a proste si hral. Rytmy to boli príjemné a chalanisko bol dosť veľký sympoš, takže štartovné to bolo veľmi pekné. Všetci však boli najviac nadržaní na hlavnú hviezdu - Eda. Prídavné meno nadržaní som použila schválne. Neviete si totiž predstaviť, čo stvárali niektoré indivíduá. Holky v predu poslali celý fangirling a záchvaty na iný level. Nebudem sa tu tváriť, že mňa sa nejaká tá hystéria nedotkla či som nebodaj nekričala. Lebo som kričala. Ale treba to vedieť udržať v rozumných hraniciach, čo sa niektorým nedarilo. Ten piskot bol čosi neskutočné. A ja dávam klobúk dole pred majiteľkami tých hlasiviek... :D

Edík si vyšiel na pódium presne. Sám, v bohovskej košeli a českou vlajkou sa posavil pred mikrofón, začal stvárať čosi absolútne neskutočné so svojou gytarou (dám obe ruky do ohňa, že v ten večer nebola v tej hale jedna jediná ženská, ktorá by nechcela byť tou gitarou :D) a speival. A my sme spievali s ním. Od začiatku do konca, každé jedno slovo. Atmosféra neskutočná. Jeho spolupráca s publikom bola bohovská. To ako nás dokázal vyhecovať niekedy hraničilo s masovým šialenstvom. 

Najväčší higlight prišiel určite s pesniškami Thinking out loud, I see fire, Don´t a Sing. Don´t je moja srdcovka, na ktorú sa ešte aj bohovsky hýbe, takže tým zabodoval úplne. Thinkihg out loud išlo s klipom v pozadí  a spôsobilo to šialenstvo. I see fire je kapitola sama o sebe, Spomínala som odpadávajúcich ľudí? Ed dal prvé akordy, zanôtil svojim ajelským hlasom. Potom to vygradoval to obludných rozmerov, husiu kožu som mala všade a nebola som ďaleko od totálneho rozrevania sa. A potom jedno dievča vedľa normálne odpadlo. No a prúser. Voda nikde, všade kopec ľudí. Nakoniec to dopadlo dobre. Ale aj tak - odpadnúť pri I see fire. A ja sa vlastne ani nečudujem, všetci sme pri tej pesničke mali na mále. Bloodstream si premenil na hip-hopový koncert. Všetci sme mu viseli nonstop na perách a keby bol povedal, že sa máme masovo zasamovraždiť, všetci to s obrovskou radosťou urobíme. :)


Čo ma potešilo najviac je rozhodne to, že hral aj veci zo sterého albumu. Niektoré pesničky, po ktorých mi srdce pišťalo, síce neodzneli, ale nemôžeme chcieť všetko. Rozlúčil sa s nami veľmi elegantne. Zahral Sing, v pozadí brutál light šouka, do toho ešte Ed poriadne hecol všetko a všetkých s tým, že no matter what, NEVER STOP SINGING. A my sme ujúkali a hulákali a spievali a on sa medzitým tak nenápadne vytratil. A my sme potom ešte stále vrieskali. Dokonalý záver. :) 

My sme potom ešte v piatok zostali v Prahe, spravili si sightseeing, ja som naháňala okuliare, lebo po nekonečných rokoch čítania pri otrasnom svetle, som konečne zostala slepá, takže potrebujem popolníky, nech vidím. Okuliare som zohnala, sightseeing bol taký, aký len my si vieme spraviť a šli sme naspäť do Brna. A aj po troch dňoch som stále v stave, že keď si tak poriadne uvedomím: dievča, ty si bola na Edovi, rozbúcha sa mi srdce a nechce sa mi veriť. :) Najobľúbenejší spevák je najobľúbenejší spevák a keď zažijete jeho úplne dokonalý, emočne veľmi veľmi silný koncert, neotrasie sa to tak rýchlo. :) No a samozrejme, najbližšie, keď bude tento úžasný spevák (a budúci otec mojich detí. :D :D) niekde poblízku, určite tam nebudem chýbať. :)

zdroje obrázkov 1/2

streda, 4. februára 2015

Recenzia: Jonathan Stroud - Vreštiace schodisko (Lockwood a spol. #1)

Chýbala vám v poslednej dobe poriadna ducharina? Zimomriavky všade možne, podozrivé nočné zvuky a predstavivosť fungujúca na plné obrátky? Bez obáv Lockwood a spol. sú zaručenou dávkou všetkého vyššie spomínaného. A že už máte trocha viac rokov, a z tejto kategórie ste dávno vyrástli? To je taký malý detail, na ktorý po prvých kapitolách rýchlo zabudnete.

Malé deti sú bytosti s oveľa väčšou schopnosťou vnímať svoje okolie. Všimnú si veci, ktoré dospelí prehliadajú alebo ich len jednoducho vidieť nechcú. Čo Jonathan Stroud vo svojej knihe perfektne využil a postavil na tom celý príbeh. V jeho svete sa totiž od istého času návštevy z druhej strany stali bežnou súčasťou života smrteľníkov. A kto iný, ako deti by boli k takýmto veciam najcitlivejšie? Rôzne agentúry s detskými agentmi, ktoré sa postarajú o váš ničím nerušený spánok a vyženú akokoľvek motivovaného návštevníka, sa po vyskytnutí Problému vyrojili ako huby po daždi. Lockwood a spol. je jednou z týchto agentúr a Vreštiace schodisko je záhada, ktorá im má zachrániť krk.

Zhrnuté pár slovami: vtipné, akčné, strašidelné. Takže presne také, ako by ste očakávali. Ak sa do tejto knihy pustíte s otvorenou mysľou, absenciou predsudkov, a s pekným prístupom, že si chcete nasledujúcich skoro 400 strán užiť a vypnúť, verte mi, že vypnete, knihu si užijete a ako bonus budete mať pár záchvatov smiechu a mrazivý pocit strachu. A ak to budete ako ja čítať v izbe, kde pred necelými troma týždňami niekto zomrel, nuž... Nebolo mi všetko jedno. Mozog si s vašimi predstavami totiž začne robiť čo chce a sranda sa môže začať.

Lockwood, Lucy a George - táto trojica je personálne zloženie jednej z mnohých Londýnskych agentúr. Narozdiel on iných im však chýba akýkoľvek dospelý dozor a poriadne finančné zázemie. Čo im prinesie nemalé problémy a veľkú dávku vzrušenia. Nie všetci totiž majú gule zobrať prípad najstrašidejnejšieho domu v Anglicku. Zúfalá situácia si však žiada zúfalé činy, takže tentokrát im bez srandy pôjde o život.

Príbeh nám rozpráva Lucy, ktorej nadanie je výnimočné aj medzi ostatnými výnimočnými nadaniami. V mojom prípade to však nebola ona, kto mal moju najväčšiu pozornosť. Lockwood ako hlava nášho týmu má toho na pleciah naloženého viac než dosť, no aj napriek tomu a svojmu mladému veku zvláda všetko s neskutočným pokojom a rozvahou, čo sa mi brutálne páčilo. Bola to tá pravá osobnosť, ktorá stojí za nasledovanie. On ťahal nitky a robil tú špinavú prácu v pozadí. Lucy si všímala veci, ktoré ostatným unikli a zachraňovala im zadky. A túto čarovnú trojicu uzatvára George - odľahčenie celého príbehu, trocha nemotorný, večne v knihách, no inak veselá kopa. Už len z tohto popisu je jasné, že tu šlo o profilovanie jak sviňa. Ale vzhľadom na primárne publikum tejto knihy to bolo očakávateľné a dalo sa cez to preniesť. Okrem toho spolu tvorili celok, ktorý fungoval ako hodinky, a na každom z nich vám bude imponovať niečo iné. 

Prvá polovica knihy je ako také pekné pieskovisko, kde si autor chystá všetky podstatné ingrediencie na ďalšie motanie. Nedá sa nič robiť, je to prvý diel, takže nejakému tomu vysvetľovaniu sa vyhnúť nedá, to však vôbec neprekáža, lebo do deja je čitateľ hodený stále celkom nemilosrdne. No a potom to už pôjde samo. Sem tam nejaký tí duchovia, jedna poriadna záhada a štýl písania, ktorý vás bude hnať stále dopredu - to je všetko, čo autor potreboval, aby vašu zvedavosť vyburcoval do nepríčetna a zaistil si vašu pozornosť na niekoľko neprerušených hodín. Druhá polovica naberie už iné grády a bude sa strašiť vo veľkom. Zatiaľ čo prvá časť knihy sa nesie v takom pokojnejšom, pomalšom tempe, záver okolo vás prefrčí, ani nebudete vedieť ako.

Úplne na jednotku je tu zvládnutá gradácia. Napätie, strach, nebezpečenstvo... Všetko sa to pomaly, postupne stupňuje. A rovnako pomaly a postupne sa zamotáva, rozmotáva, znova zamotáva atakďalej, celá tá záhadná časť príbehu. Vyšetrovanie prípadu zamurovaného dievčaťa sa tiahne celým príbehom a pôjde od jedného extrému k druhému, to mi verte. Výsledok možno prekuknete a možno nie, tak či tak to bude viac než zaujímavé.

Slovart svoj skvelý čitateľský vkus prezentuje už dlhšiu dobu a táto kniha nebude výnimkou. Okrem toho sa tu jedná o duchov, čo v knihách príliš často nevidno. Takže sa pripravte na pekný fukot.Palec hore msím dať aj za obálku, ktorá sa fakt vydarila. Ak by som knihe mala niečo vytknúť, tak trocha pomalší šťart a skutočnosť, že sa mi nedostala do rúk skôr.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

pondelok, 2. februára 2015

Genetická seansa vol.4 aka Ako ťa skúškové zmení na poverčivého šialenca

Och bože, keď sa pozriem na dátum posledného príspevku, je mi zle. Fuj. Nuž ale takýto január, ktorý mám aktuálne za sebou, tomu sa hovorí fofry a akútny nedostatok voľného času. A nejde len o skúškové, ktoré som konečne a chvalabohu ukončila v stredu. Už mi hrabalo, 5 skúšok sa mi spočiatku nezdalo tak veľa, všetko som mala pekne rozplánované, vždy s aspoň štyroma dňami na jednu. No nádhera a čistá pohodička. Keby som po troch dňoch v Brne nemala telefonát, že musím utekať domov. A už sa celý môj skúškový harmonogram zrútil. Nehovoriac ani o tom, že keď som sa potom vátila späť, nejako som sa nevedela absolútne dokopať k ničomu. A možno to bolo spôsobené aj tým, že som bola jak taká mŕtvola bez duše. A neprečítala som ani písmenko. Nič. Čo zasa nie je také prekvapivé, po osemhodinovom celodennom šprtaní histológie alebo systematiky rastlín alebo podobných hlúpostí, som večer/v noci tak akurát zapla notebook a pozrela seriál. Kde to nejaké ďalšie písmenka, to už by ma v bielej kazajke museli odviesť. 

No, toľko v skratke k mojej mesiac a pol trvajúcej pauze. Skúškové u mňa však okrem nedostatku času (a spánku! Tri týždne bol môj spánkový režim veľmi pofidérny, už sa teším ako toto všetko dospím :D) odhalilo aj čosi iné. Zo mňa sa pod stresom stane hrozný poverčivec. Na skúšku len s modrým lakom, čiernym sakom a zlatým prstienkom+zelenou stužkou (áno, ešte z maturity) vo vrecku. Raz, len raz som urobila výnimku - žiadne sako, červený lak, bez stužky a prstienka. A viete ako to dopadlo? Slečna, FX, príďte v pondelok. Viete si predstaviť, aká ready som tam potom došla v ten pondelok. :D A bolo to. Poverčivá, poverčivá, poverčivá... Taká počas normálneho obdobia nie som. :D

Knihy, knihy, knihy... Môj prázdninový a januárový reading list bol nádhery - Konrádovej histológia, Snustadova genetika, Klikorka a jeho socialistická anorganická chémia... Samé krásky. :D No ale dnes sa idem pustitť do Vreštiaceho schodiska, potom Metalurg, Poklony a sprisahania... A no, mám asi 6 kúskov. Ktoré síce pochybujem, že stihnem všetky, ale to už je detail. Hlavne, že konečne budem čítať! :3

HANNIBAL - odporúčam všetkým, čím sa odporúčať dá! ;)
Od 18. decembra som bola vo veľmi zvlástnej bubline, to znamená, že som celé dni sedela doma (v Prešove/Brne). A kukala do kníh alebo kukala veľa epizód (v januári bol v kurze Hannibal, The Leftovers) nejakého seriálu. Čomu je konečne koniec! Jéééj. Treba sa zasa začať trocha socializovať, čo v praxi znamená, že bývalá Oktáva dáva po roku meeting a ide sa na chaticu. :) A potom ma možno čaká ešte jedna, ale len možno, no to nie je podstatné. Podstatné a ak to klapne, tak bezpochyby najväčší highlight 2015, to ma čaká 12.2. v Prahe. Veľmi pomaly sa nám so spolubývajúcou črtá Ed Sheeran v Prahe! (Familiárne Edík :3) Ešte to je stále v štáciu riešenia, takže nechcem nič prekrýknuť, ale no... Sme veeeeeľmi namotivované. :D

Keďže predpokladám, že všetci mali počas januára fofry - uzatváranie známok. zbieranie písmenok a iné akademické povinnosti, dúfam, že mi moje odmlčiacu dobu odpustíte. Semester sa začína, čo znamená, že začína aj moje čítanie! Trikrát hurá! :)) Už zajtra pribudne pár písmenok o ducharčine z dielne Slovartu. A pototm ďalšie a ďalšie veci! Jupííí! :))

piatok, 12. decembra 2014

Recenzia: Eoin Colfer - Nesmelý zabijak (P.A.S.C.A. #1)

Riley má štrnásť, Chevie šestnásť. On je kúzelníkov učeň z konca devätnásteho storočia, ona tajná agentka FBI v našej úžasnej súčastnosti. Na prvý pohľad nemajú absolútne nič spoločné a nikdy by sa nemali stretnúť, ale na prvý pohľad sa nedá odhadnúť nič. A táto kniha už vôbec nie. Veď keby ste mi povedali, že kniha určená skôr môjmu mladšiemu bratovi u mňa spôsobí zbesilé otáčanie strán, tak by som na vás hodila jeden z mojich početných skeptických pohľadov. Ach, ako veľmi len milujem knihy, ktoré ma vždy brilantným spôsobom vyvedú z omylu. 

Máte radi Londýn? Cestovanie v čase? Akčné naháňačky? Kopec srandy? Tajné organizácie? Psychopatického záporaka, ktorý povraždil čo sa dalo a vyskočil z kapsule na výlety v čase? A mohla by som ešte pokračovať, no ale veď načo... Predstavu už asi máte, a ak ste aspoň na jednu z vyššie uvedených otázok odpovedali áno, Eoin Colfer si bezpochyby musí nájsť miesto vo vašej knižnici. A keď ste nesmelo prikývli na všetky, tak utekajte do kníhkupectva, pretože toto sa nedá zatvoriť ani po dočítaní! (Asi za to môže veľmi dobre strategicky premyslený epilóg. Stavy na štýl - daj mi pokračovanie ASAP budú veľmi kruté. Dobrá správa: dvojka = apríl 2015. Kto sa teší? Ruka hore všetci!)

Že celú knihu sa budú naháňať, biť, skákať a všetko to ešte aj zvládne byť vtipné, okej, v pohode, chlap vie písať... Ale že v závere sa to tak zauzlí?! Nie, to už nebolo v pohode. To bolo geniálne! Geniálne na spôsob Alexa Scarrowa, takže bacha! A teraz umieram neskutočnou túžbou dať tu zúfalý výkrik, ale nemôžem, lebo  by to celé bolo jeden obrovský spoiler, a to by som vám predsa nespravila. Na jednej strane som čosi také čakala, pretože už mám za sebou pár desiatok kníh a tak trocha sa to od istého momentu dalo prehliadnuť, na druhej strane to aj napriek tomu stálo za to. A pre ľudí, ktorí mali pred očami doteraz menej písmenok, to bude úplne brutál šokovka! Ostáva vám teda iba mi veriť, že tak ako to postupne, pomaly a premyslene moce Alex Scarrow, tak to dokázal domotať aj Eoin Colfer. Okrem toho motania a mojej čitateľkej affection majú spoločné aj dobre zvládnuté cestovanie v čase a vôbec... Dávam ich do jednej kategórie a to už má samo o sebe veľmi vysokú výpovednú hodnotu o kvalitách tejto knihy. (O Jazdcoch časom ja viem už pomaly spievať ódy, tak si domyslite. :))

Ešte pri vzťahu Colfer x Scarrow chvíľku zostanem. Jazdci časom už mali tri knihy na to, aby presvedčili všetko po dvoch nohách kráčajúce, že áno, ty stojíš aj za môj posledný cent, Nesmelý zabijak je zatiaľ sám samučký, no položil krásny základ na rozvíjanie rôznych druhov knižných závislostí. A z posledných stránok si dovolím usúdiť, že toto bol ešte slabý, slabučký čajík oproti tomu, čo všetko sa na nás chystá. Zhrnuté a podšrtnuté - do tejto knihy som šla Colfinom nepobozkaná a prvý dojem sa mu podarilo urobiť celkom slušný. A ja som už neskutočne zvedavá, ako a kde to celé ešte skončí, lebo niečo mi hovorí, že toto tu nebude iba tak...

Môj pohľad, tvoj pohľad, náš pohľad... Ja osobne nie som veľký fanúšik striedania pohľadov. A aj keď som sa už párkrát na vlastné oči presvedčila, že aj takéto knihy vedia byť dosť kvalitné, tých pár zlých skúseností mi stále svieti v hlave, takže mám pred takýmito knihami rešpekt. Je hrozne málo autorov, ktorý by striedanie pohľadov zvládli. Dobre zvládli. Colfer však, našťastie, vedel čo robí, pretože ocitnúť sa počas 312 strán v hlave nájomného vraha, špeciálnej agentky a chudobného chlapca z viktoriánskeho Londýna bolo super! Najviac ma, popravde, fascinovala tá časť nájomného vraha. Títo temní týpci sú vždy najzáhadnejší, čo v tomto prípade nielenže vytvorilo napätie až hrôza, ale nadávkovalo úplne presnú mieru toho temného, čo by takáto kniha mala obsahovať. Vzhľadom na to, že máme možnosť vidieť veci z troch rôznych uhlov pohľadu, neostal veľmi veľký priestor na opisy. Úplná absencia však nehrozí, takže sa tešte na viktoriánsky Londýn ako z obrázka so všetkým dobrým a zlým. A keďže sa tu stále čosi deje, také niečo, že nuda si vyhoďte zo slovníka. No a keď sa ešte do prúserov z Londýna minulého pridajú nitky z Londýna súčasného a bude sa to motať a motať a motať, tak dovi dopo. Lebo je snáď všetkým jasné, že aj keď je táto kniha primárne pre mladšie publikum, v žiadnom prípade tu nebude nič čierno-biele.

Keby som v hlave nemala taký prepínač, ktorý tam našťastie mám, táto kniha by ma až tak nebrala. Rozumej - toto je kategória vianočný darček pre mladších príbuzných mužského pohlavia. No ale mňa z neznámych príčin také knihy strašne berú, a v stránkach som si lebedila. Niekto si môže povedať, že toto sme už videli, takže nič závratne úžasné a nové na stránkach nehrozí. A ja súhlasím, pretože áno, niečo podobné tu už bolo veľakrát predtým, no to neznamená, že to musí byť automaticky niečo negatívne. Ak je teda cestovanie časom vaša šálka kávy, máte dostatočne silné srdce na akýkoľvek cliffhanger, momentálne netúžite po romantike, ale po niečom poriadne akčnom a uletenom, tak akékoľvek ďalšie debaty sú úplne zbytočné. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. Či už milujete Londýn súčasný alebo radšej by ste aspoň na stránkach kníh zavítali do toho viktoriánskeho, klikajte na tento odkaz

sobota, 6. decembra 2014

Genetická seansa vol. 3 aka Zápočty, "snehový" kolaps, brnenská atmoška etc.

Kto má spravené štyri zápočty zo šiestich?! Ja! Piaty sa rysuje a dúfam, že úspešne sa dorysuje 12.12. na poslednej písomke z chémie, ktorú už, chvalabohu, musím napísať len na 30% (prvú som si šplhla a dala na 90%, takže už mi je teraz hej). A šiesty bude 18.12. a mám z neho paniku. Hrášková genetická bichľa sa mi smeje, ale ja verím, že to na tých 75% napíšem a potom až v januári päť skúšok, lebo z ničoho, čo som sa vedela naučiť na predtermín, nevypísali predtermín... ďakujem. veľmi. pekne. Toľko k škole, už to začína byť vážne a ja sa začínam báť. 

Mimochodom - v Brne bolo bielo! Čo na Slovensku žijúcich ľudí nijako asi nenadchýňa, ale mne bolo povedané, že v Brne nezvykne byť bielo, takže v utorok ráno som skákala od šťastia (do toho momentu, keď som 40 minút stála na zastávke, lebo nešiel trolej... Čo už, nemôže byť všetko dokonalé). Mimochodom - nasnežené v Brne znamená, že tu boli asi tak dva centimetre snehu, aj to neviem či nepreháňam. Ale to vôbec nebránilo tomu, aby nastal totálny dopravný kolaps. V pondelok nám v električké zahlásili, že majú vyradených 60% mestskej dopravy, v utorok po ceste do školy boli všade na kraji cesty odstavené troleje... V živote som čosi také nezažila. A teraz to všetko ani nie je pravda. Vonku je hmla, sychravo, hnusne, zima ani zďaleka. Bleh...

Ale Brno nejako zmanažovalo, že aj napriek absencii bielej studenej veci na zemi, na mňa Vianoce skutočne dýchajú z každej strany. Varené víno, medovina, včelovina rozvoniavajú a ja pijem pijem pijem pijem... Viete ako to ide ďalej. Ale nie, zatiaľ som mala len jeden pohár vareného vína, ale bolo dobrééé. Tak dobréééé. Mňam. Na tému trdelník sa radšej ani nedostávam, lebo jedlo... (to už ste mali možnosť čítať minule. :D) No a jednoducho, vianočná atmoška, k tomu ešte včera samé mikulášske párty... Seriózne - po meste všade anjeli, čerti, mikulášovia. Len tak, random sedeli v šaline, prechádzali sa po meste, veď v pohode. Toto je len ďalšia z vecí, ktorú na tomto meste milujem. To isté sme mali na Halloween. A je to strašne super, mne sa to neskutočne ráta a veľmi ma to teší! Takže aj keď do Vianoc ešte zostáva nejaký čas, ja už sa neviem dočkať! :) Mimochodom, už ste vyšrktali zoznam kníh pod stromček na nejaké prijateľné číslo? Mne sa to nepodarilo, takže som sa rozhodla nechať rodičom voľnú ruku, uvidíme s čím prídu, sama som zvedavá. :)

Ja a knihy vyzeráme tak všelijako... Čítam, ale budem musieť prestať, termíny skúšok sa na mňa škeria z kalendára a je to... No, tak trocha desivé. Takže sa idem učiť. No po štyroch hodinách počítania sa jednoducho musím zababušiť do deky, uvariť si čaj a aspoň na hodinu vypnúť, lebo by som niekomu niečo urobila. Tak vyzerá môj najnovší rituál. V živote by som si nemyslela, že na mojom obore sa toľko upočítam. Furt dačo, stále a nonstop. Ak nie chémia, tak genetika a že v nej sú tie počty na odstrel, na to už tak preventívne radšej nemyslím. Nad protokolmi som sa prestala rozčuľovať už cca pred mesiacom, keď som nad jedným sedela tri hodiny a ani zďaleka to nebol koniec. Jednoducho ich písať musím, žerú čas, sú zbytočné... A to hlavné - v letnom semestri mám len jedno cviko, takže tých protokolov bude menej. (Teraz mám cviká tri, tak si to viete predstaviť... )

Nad vodou ma držia seriály, ktoré som ešte tuším ani nespomínala, ale musím teraz. Okrem tých klasických, na ktorých si idem už pár rokov, mi pribudol Reign a Stalker. Reign je historický nářez, na ktorý som sa namotala asi viac ako je zdravé. A Stalker... Stalker je ten najviac creepy televízny počin ever. Síce to nie je horšie ako AHS, ale pozerať to v noci je tiež dobrá rozcvička pre srdce. A je to niečo medzi kriminálkou, trilerom, psychologickým mind-fuckom... Z každej dobre veci troška. Nie je to síce nič úžasné, a s touto témou by sa to dalo spracovať ešte oveľa lepšie, ale na dlhý večer postačí. :)

No a na záver - MOCKINGJAY!

Ja viem, ja viem, to je už pasé.  Všetci, čo na to ísť mohli, na to už šli, ale ja som až do tohto pondelka nemala absolútne čas. Ale že vôbec. Čakať sa ale oplatilo, lebo som z toho filmu zostala absolútne hotová, už týždeň v kuse počúvam Lorde a tak nejako ma ten film dostal. A jak rozmýšľam, tak rozmýšľam, asi sa mi aj páčil najviac. Proste palec hore a idem čakať na záverečnú bodku Hunger Games. :) A ja pochybujem, že sa ešte nájde niekto, kto je v tomto pozadu, ale ak predsa, fakt sa oplatí. Ten film je perfektný. A už keď som pri filmoch - kto ide na polnočnú premiéru Hobita v stredu? Kto? No predsa ja! Trikrát hurá! Ja sa tak tešííííím. Neskutočne, to bude epické, viac potom asi v článku. No a teraz môžem ísť odpočítavať hodiny. Ten film bude... Ach, no, už zostáva len vydržať do stredy! :)