štvrtok 29. augusta 2013

Recenzia: Cheryl Strayedová - Divočina

Mala devätnásť, keď sa bláznivo zamilovaná rozhodla spečatiť svoju lásku bláznivou svadbou. Mala dvadsaťdva a jej svet sa smrťou jej mamy náhle zrútil. Má dvadsaťšesť a rozhodla sa vydať na túru po PCT - Pacifickej hrebeňovke. 

Počas štyroch rokov, od pohrebu jej jediného rodiča po prvé kroky na turistickom chodníku, toho stihla veľa. V stave najväčšieho smútku a zúfalstva striedala chlapov ako ponožky, úspešne sa jej podairlo zničiť si manželstvo, vyskúšala drogy a porobila mnoho iných hlúpostí, ktoré vyhrotila do takých extrémov, až nakoniec podstúpila interupciu. Ten istý smútok a zúfalstvo ju o pár mesiacov neskôr vyhnali na samotu do divokej americkej prírody. Na chodník, ktorý robí problémy skúseným tusristom. Totálne nepripravená, so zlými topánkami, až komicky ťažkým ruksakom a nulovou kondičkou si dala za cieľ prejsť viac ako 1500 kilometrov - stovky kilometrov od Kalifornie až po Oregon jej majú pomôcť prekonať smrť matky a nabrať nový pohľad na jej zbabraný život. Uteká, aby sa zachránila.

Divočina je psychologický cestopis, ktorý vás nevtieravo prevedie trojmesačným úsekom života autorky, ktorý spísala na štyristo stranách. Jej putovanie nemilosrdnou divočinouu, v ktorej jej poodpadávajú nechty na nohách a ramená budú záťažou kvíliť na každom kroku, ktorý na chodníku prejde, je popretkávaný úsekmi a príhodami z jej predchádzajúceho života, počas ktorých ju hlbšie spoznávame a zisťujeme čo všetko sa v jej živote udialo, že ju to za dvadsaťšesť rokov sformovalo na ženu, ktorá sa bez akýchkoľvek predchádzajúcich skúseností vyberie na (samovražednú) život-zachráňujúcu túru.

Hlavná hrdinka má v sebe všetko na to, aby človeka rozčuľovala. Jej správanie sa v tých lepších prípadoch dá označiť za naivné, no väčšinou len za hlúpe. Jej sebadeštruktívne rozhodnutia vám budú bytostne proti srsti... No aj keď som si to všetko veľmi dobre uvedomovala, rovnako ako ona, nevedela som si predstaviť, žeby sa zachovala v daných situáciách inak. Zo všetkých hlúpostí, ktoré porobila, kričalo zúfalstvo, kde ju dohnal hlboký smútok a pocit straty. A zúfalí ľudia robia rôzne veci, ktoré by normálne neurobili. Preto jej správanie vlastne nemôžem kritizovať.

Toto je typ knihy, ktorý si v istých chvíľach potrebuje prečítať každý. Niekedy jej čítanie pôjde ťažko, niekedy bude pre vás každý kilometer, ktorý Cheryl prejde ešte ťažší ako pre ňu samotnú, niekedy sa to bude vliecť. Inokedy vás kniha pohltí a pristihnete sa, že sa od toho už dobré dve hodinky neviete odtrhnúť. Prinúti vás zamyslieť sa. Uvažovať o živote jej, vašom a vôbec tak všeobecne o veciach, ktoré bežne vnímame ako samozrejmosť.

Divočina rozhodne nie je kniha pre každého. Niekoho unudí, veľké množstvo ľudí možno znechutí, no ak ju človek číta v správnej nálade, čo-to si z knihy aj vezme, a k samotnej autorke (a iným ľuďom, ktorí sa na niečo podobné dali) pocíti hlboký rešpekt. Nejdem ju tu odporúčať všetkými desiatimi, lebo sama som mala v istých chvíľach chuť ju zatvoriť, no už teraz viem, že určite si ju niekedy v budúcnosti prečítam znova. Nech si každý zváži či má odhodlanie a chuť prejsť 1700 kilometrov po Pacifickej hrebeňovke bez akejkoľvek prípravy spolu s autorkou.



Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar

utorok 27. augusta 2013

Recenzia: Rick Riordan - Červená pyramída

V druhej sérii Ricka Riordana síce prostredie plné bohov neopustíme, no z gréckeho Olympu sa presunieme do Afriky, kde budú mať hlavné postavy plné ruky práce s bohmi zo starovekého Egypta.

Sadie a Carter majú len dvanásť a štrnásť rokov a po tom, čo ako malé deti prišli o mamu, teraz prišli aj o otca. Dostanú pár hodín na to, aby strávili informáciu, že pochádzajú zo starého rodu mocných faraónov, musia zachrániť otca, dokončiť prácu svojich rodičov a zabrániť temnému bohovi podsvetia - Sutechovi, - aby pár šmahmi ruky zničil svet. Brnkačka. 

Po otvorení pevných dosiek prvej knihy z trológie Kroniky Cartera Kana vás privítajú strany plné egyptských symbolov, starovekých obeliskov, hieroglyfov, tajomných spoločností mágov a mocných bohov, ktorí riadili svet už pred tisíckami rokov. 

Aj keď sa jedná o prvú, úvodnú knihu nového príbehu, nemusíte sa obávať. Nečakajú na vás žiadne siahodlhé kapitoly plné vysvetľovania. Rovnako ako rozprávači príbehu - súrodenci Kanovci, - aj čitateľ je hodený rovno do tajomných vôd božstiev starovekého Egypta. Napriek tomu, že fungovanie tajomného spolku mágov a všetky zákulisné vzťahy egyptských bohov a ich ľudských hostiteľov musíme stíhať sledovať za pochodu, Rick Riordan potvrdil kvality svojho rozprávčského umenia aj v tejto knihe a zorientovať sa by tak nemal byť až taký problém.

Príbeh je rozprávaný striedavo z pohľadu Cartera a Sadie, no našťastie sa tu nestalo to, čo sa sem-tam prihodí v niektorých knihách, a síce, že po nejakom čase začnú byť rozprávania oboch postáv navzájom veľmi podobné. Rozprávača jednotlivej kapitoly ste vedeli v pohode rozlíšiť aj bez toho, aby ste tam museli mať napísané, koho pohľad práve čítate. Keďže sa jedná o súrodencov, niektoré ich slovné roztržky a podpichovačky boli veľmi úsmevné, a aj keď na seba niekedy nevedeli nájsť pekného slova a na začiatku v podstate žiadny vzťah nemali, keďže po smrti ich mamy spolu nevyrastali, s postupným vývojom príbehu si aj oni dvaja uvedomili, že jeden bez druhého by len ťažko zlvádli všetko to, čo mali. 

Cartera a Sadie čaká kopa práce. Nemusia si dať rady len s chaousuchtivým Sutechom, ale aj sami so sebou, svojou podarenou rodinou, a s ľuďmi, ktorí by ich najradšej videli mŕtvych. Vydali sa na dlhú cestu plnú rodinných tajomstiev, magických záhad a božských výziev, ktorej koniec je nejasný a závisí od neho budúcnosť celého sveta - ako toho smrteľného, tak aj toho božského. 

Ako malá som si prešla celkom dlhým obdobím, kedy som vecí okolo ríše pyramíd a faraónov nikdy nemala dosť. Aj keď odvtedy prešlo skoro desať rokov a moje záujmy sa čiastočne preorientovali niekde úplne opačným smerom, starovekým Egyptom som fascinovaná doteraz. Čo si v preklade môžete preložiť tak, že ma kniha bavila. Mala svoje muchy, niektoré veci mi až tak nesedeli, a v porovnaní s Percym bola kniha trocha slabšia, no aj tak som si debaty, problémy a bitky Hora, Eset a iných mocných bohov a bôžikov dokázala vychutnať. 

Rovnako aj príbeh Percyho Jacksona, aj táto kniha je určená skôr tým mladším nadšencom kníh. Ak ste však čítali Percyho a zaujíma vás aj ďalší autorov počin, nemalo by to byť zlé, no nechoďte do knihy až s takými očakávaniami, pretože Červená pyramída v žiadnom prípade neprekonala prvú knihu zo série Percyho Jacksona. 

 a pol

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Fragment.

štvrtok 22. augusta 2013

Recenzia: Rick Riordan - Zlodej blesku (Percy Jackson #1)

V kinách práve beží filmové spracovanie druhej časti príbehu o synovi boha a smrteľníčky, a ku mne sa po kamoškinom lanárení (ospevovala síce Logana Lermana, ale ja na ten film nepôjdem, kým tú knihu neprečítam :D) dostala do rúk jeho prvá časť v knižnej podobe.

A čože to hovorím na knihu z pera Ricka Riordana, ktorá je už na prvý pohľad určená kúsok mladším čítateľom? Aj keď si myslím, že knihu si oveľa viac užije mladšie publikum (veď aj samotné postavy mali len dvanásť rokov), kniha má všetko potrebné, aby zaujala aj tích starších odvážlivcov, ktorí sa po knihe rozhodnú siahnuť.

Zlodej blesku popisuje dobrodružstvá trojice nie celkom ľudských kamarátov, ktorí musia napraviť kixy starých a mocných bohov, čo si nedovidia na špičku nosa a poháňajú ich staré roztržky, spory a ich božská zabednenosť. Na pleciach Percyho sa tak ocitol osud sveta -chlapec musí nájsť čoši ukradnuté a zabrániť tak vypuknutiu vojny. Po otvorení na vás čaká od prvej až po tú poslednú stranu príbeh nabitý gréckou mytológiu, ktorá je podaná tak brilantne, že človek nebude mať až taký veľký problém zorientovať sa v hierarchii a fungovaní Olympu.

Boh vojny a bohyňa lásky skrývajúci sa v zašitých kútoch Spojených štátov, aby sa mohli nerušene muchlovať? A prečo nie! Autor tejto knihy predvedie svoju fantáziu a predstaví vám náš smrteľnícky svet tak, že by vás to nikdy nenapadlo. Obludy z podsvetia predávajúce záhradných trpaslíkov, Empire State Building ako hlavná ústredňa Olympu, pero čo sa mení na bájny meč a ešte omnoho viac. Okrem fantázie však Rickovi nechýba ani nejaký ten spisovateľský um. Jeho knihe nechýba akcia, záhada, napätie, no ani humor - a verte mi, nejeden dialóg alebo vnútorný komentár Percyho bude mať potenciál vás dostať do kolien. 

Kniha vás veľmi jednoducho pohltí a ja som sa neraz pristihla, že si želám, aby som bola kúsoček mladšia. Zlodeja blesku som si zamilovala aj napriek tomu, že možno nie som to primárne publikum, ktorému je kniha určená, no celkom živo si viem predstaviť svoje mladšie ja, ako hltá jednu stránku za druhou, celé šťastné, že si našlo náhradu za Harryho Pottera a knihu nebude chcieť pustiť z ruky. No keďže som už kúsoček staršia, na knihe viem oceniť aj niečo iné, nie len skvelý príbeh, ktorý vezme moju fantáziu na jednu adrenalínovú jazdu. Čo cením (ale že strašne strašne) je v podstate vec úplne obyčajná, no aj tak s ňou má v poslednej dobe veľa autorov problém - žiadna postava mi neliezla na nervy! Či už ste mali dočinenia s najväčším záporákom, mékajúcou kozou alebo neschopným rodičom, ani jednému z nich sa nepodarilo ma dohnať do zúfalstva, kedy by som si búchala hlavu o stenu. Niektoré postavy ste práve v láske nemali, no nebolo to preto, žeby sa správali nemožne a sám autor si s nimi nevedel rady, ale preto, že ste ich ani nikdy v obľube mať nemali. A za mňa musím podotknúť, že taká postava bola len jedna. 

Koho ešte stále vyššie riadky nepresvedčili, že kniha skutočne má čo ponúknuť, toho už nepresvedčí asi nič. Hnacím prvkom prvej polovice bude jedna nevyjasnená informácia, a síce - ktorý z bohov je vlastne Percyho otcom. Aj napiek viacerým úplne do oči bijúcim narážkam mi to nenapadlo. Dôvodom bolo asi to, že som si knihu proste za jazdy vychutnávala a môj mozog sa nenudil dostatočne na to, aby sa zamýšľal nejako hlbšie nad sploditeľom nášho hrdinu. A so všetkými problémami, bitkami a útekmi v druhej časti, ste na to ani nepomysleli.

Moja racionálna časť mi hovorí, že tejto knihe 5 hviezdičiek dať jednoducho nemôžem. A tá časť, ktorá počas čítania vrnela blahom, tú druhú bije a kričí, že prečo by som nemohla... A keďže tá racionálna časť mi nevie ponúknuť žiadne obstojné argumenty, prečo by si Percy nezaslúžil plný počet hviezd, má to vopred prehraté. Ak ste starší a viete, že takéto knihy pre vás už skutočne nie sú, asi sa do toho veľmi nepúšťajte. Aj keď za mňa môžem povedať, že by ste to mali skúsiť. Ja som si knihu neskutočne užila, tak trocha sa vrátila do mladších čias a každé jedno písmenko autorovi uverila. Takže som sa na Percyho dosť kvalitne namotala a prvú knihu zhltla aj s navijakom. Dajte mi do ruky dvojku!

Toto sú veľmi veľmi subjektívne hviezdičky. :D

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Fragment

pondelok 19. augusta 2013

Recenzia: Lee Carroll - Čierna labuť vzlieta

Dvadsaťšesť ročná Garet Jamesová je šperkárka (čítajte správne, nie ako ja, že trikrát prečítam anotku a trikrát to prečítam ako šepkárku :D), s otcom vlastní galériu a práve sa vracia zo stretnutia s právnikom, ktorý jej povedal, že sú s otcom zadĺžení až po uši, a tak ľahko sa z toho nevyhrabú, keď ju uprostred mesta chytí lejak. Premočená a premrznutá Garet sa zašije do jedného podchodu, kde uvidí starožitníctvo. A keby sa radšej rozhodla moknúť ako taká myš, urobila by stokrát lepšie. Záhadný majiteľ ju poprosí či by mu nepomohla otvoriť tajomnú striebornú skrinku...

... a kolotoč neočakávaných zistení a smrteľných stretnutí sa môže začať. Vo svojej nevedomosti pomohla vypustiť obávaných démonov, pritiahla na seba kliatbu svojho rodu a má týždeň na to, aby sa naučila všetko čo potrebuje a nepriaznivý vývin situácie zvrátila (rozumej: zachránila svet). Okrem toho musí spraviť čo je v jej silách, aby jej otec nešiel do väzenia, dať si rady s neznámym sexy chlapom, čo sa jej ocitol v ceste (bonus: je upír) a taktiež musí presvedčiť samú seba, že nepatrí do blázinca a že jej život, ktorý je odrazu plný víl, upíra, draka a iných mýtických bytostí, nie je len výplodom jej zmäteného mozgu.

Napadne vás ako prvé, že chaos? Hej, chaos. Čierna labuť je tak kvalitne pomixovaná fantasy zmeska odohrávajúca sa v New Yorku, a s toľkými tajomstvami každej z postáv (živej i mŕtvej) a všetkých naokolo, že nechápem, ako to v tejto knihe vôbec mohlo fungovať. Ale fungovalo. Aj keď mám voči knihe isté výhrady, nebolo to zlé čítanie.

A keď už som spomenula tie výhrady, idem hneď k nim, nech máme tie negatíva čím skôr za sebou. Nie je ich veľa, no väčšina, "prekvapivo", súvisí s hlavnou hrdinkou. Aj keď je Garet normálna dospelá ženská (momentálne bez chlapa), niektoré jej rozhodnutia by ste za dospelé považovali iba ťažko. To jej však nemožno až tak veľmi vyčítať, za pár dní sa v jej živote pokazilo čo sa dalo, takže na pár skratov má právo. Čo už mi prišlo ale veľmi úsmevné bol úsek okolo nejakej strany dvesto. Čo si pod tým predstaviť? Do života hlavnej hrdinky vstúpi záhadný fešák s tajomnou minulosťou, ktorý jej tak kvalitne pomotá hlavu, že Garetine doterajšie problémy ustúpia do pozadia a ona sa naňho namotá ako pojašená šestnástka. Park plný farieb, ktorý vám ožije priamo pred očami uprostred romantickej new-yorskej noci? Nie je zas až také nemožné to dosiahnuť, stačí vám len pár storočí starý chlapík a kúsok všade sa lepiacej smoly.

Čierna labuť vzlieta je veľmi príjemne napísaná kniha, ktorá má síce pomalší začiatok, no na druhej strane je čitateľovi všetko servírované pekne postupne, takže sa v tom ľahko zorientuje a má čas informácie stráviť. Počas čítania si však pozornejšie oko všimne pár preklepov a niektoré úseky budú napísané pomerne zvláštne, čo len vyvolá dojem, že Garet má už toho všetkého skutočne dosť a nevie rozoznať realitu od preludov jej unavenej psychiky. Hlavnú hrdinku čaká mnoho zaujímavých stretnutí, New York odhalí čo to zo svojich tajomstiev, no a okrem toho na vás čakajú aj stránky, počas ktorých si pokojne budete môcť nasadiť ružové okuliare a s otvorenými očami snívať. Úsmev na tvári nevyčaria len tie romantickejšie pasáže, no aj stretnutia s rôznymi drobnými či menej drobnými magickými bytosťami, ktoré sa v meste skrývajú deň čo deň. Aj keď koniec vás prinúti si dať ružové okuliare na chvíľu dole a čeliť temnej realite, ktorá je v prítomnosti víl, upírov a stáročných tajomstiev o to desivejšia, zároveň vás však posledné stránky navnadia na pokračovanie a aj napriek svojim zádrheľom kniha vyburcuje vašu zvedavosť natoľko, že sa budete dychtivo zaujímať o ďalší osud hlavných postáv.

Nebudem tu tvrdiť, že kniha z pera manželskej dvojice vystupujúcej pod pseudonymom Lee Carroll je to najlepšie, čo môže tento žáner ponúknuť, no na pár večerov strávených pod dekou je príbeh strážnych veží, ktorý je popretkávaný magickými bytosťami, ako stvorený. Ako oddychovka, ktorej príbeh chcete okolo seba len tak nechať plynúť, je to ideálne čítanie.

 a pol

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

nedeľa 18. augusta 2013

Bratislava & Viedeň 2013 + info o mojej oxidácii na FB

Už sme tu, už sme tu, už sme doma z výletu! Toto sme si spievali stále, keď sme sa na základke vracali v tom odporne teplom autobuse po celom dni naspäť domov zo školského výletu. A ja si to v duchu spievam doteraz, keď sa z niekadiaľ vraciam. Áno, aj teraz mávam svoje infantilné chvíľky, ale s mladším bratom sa tomu vyhýba dosť ťažko, no zabite ma za to! :D

Z nadpisu je asi jasné, že kde som bola. Už som o tom aj na blogu písala, ale mám pocit, že keď si to tak celé nezrekapitulujem, tak sa to ani nestalo...

Ja v neznámej zašitej uličke vo Viedni.
Keď sa mi s kamarátkou niekde vyberieme, nemôže to byť len tak a je jasné, že niečo sa musí posrať. No, našťastie sa veci stihli pokaziť ešte pred naším odchodom, takže potom to už bola pecka. Namiesto plánovaného utorka, a tak stredy, sme nakoniec na IC-čko sadli vo štvrtok ráno. Whatever, len čo sme sa na intráku ako tak dali dokopy, pomedzi to nadávali jak takí pohani, že v tom teple sa nedá žiť (po vystúpení z vlaku sme zažili neskutočný teplotný šok. Akože my v PO sme pred tým tiež mali peklo, ale to oproti Bratislave bol ešte raj. :)), vybrali sme sa na hokej. Kamoška si splnila sen, ja som si  naplnila mesačnú kvótu hysterických záchvatov, na tom štadióne sme sa schladili, len aby nás potom mohlo nanovo poraziť, a tak celkovo sme z tamadiaľ odišli mŕtve, totálne vybľuté, ale neskutočne šťastné. Prvú noc som myslela, že neprežijem. Ono, boli sme ubytované na intráku technickej univerzity, zrejme tam sú bežne ubytovaní tak inteligentní a silní ľudia, že im nerobí problém otvoriť to diablovo okno. Nám to však problém robilo, takže sme spali pri zatvorenom, ako v takej peci. Mokré uteráky omotané okolo hlavy a iných častí tela bolo to jediné, vďaka čomu nám tam neexplodoval mozog.

Piatok, sobota a nedeľa sa niesli v duchu citysightseeingu, shoppingov a boli sme sa pozrieť aj na Talianskej maľbe v galérii (So beautiful!). Zbehali sme si to všetko tak ako len my vieme. Máme neskutočné množstvo fotiek, minuli sme neskutočne veľa prachov, ale za tie zážitky to stálo. Ja som z neznámeho dôvodu mala voči Blave predtým celkom averziu, no okrem toho, že som mala chuť si odpíliť uši (v utorok zastreliť už aj seba, lebo to som už neskutočne zaťahovala :D), si u mňa to mesto napravilo renomé. Sedieť v sobotu večer pod mostom a kukať na osvetlený hrad (na ktorý sme mali výhľad celý čas aj z intráku, ale atmoška sa cení) bolo fasa, veď sme tam aj skysli asi do polnoci. :D

No ale pre mňa najväčším higlightom (okrem hokeja) bol rozhodne pondelok. V pondelok ráno sme sadli do vlaku s mapou v ruke a hybaj do Viedne. Síce sme asi trištvrte hodiny blúdili, no tak nás jeden milý ujo (slovák) zobral pod ochranné krídla, posadil na metro a my sme s božou pomocou vystúpili presne tam, kde sme chceli. No a tak sme sa tam potom celý deň motali. A ležali v parku, pili Starbucks, fotili ešte viac ako japonskí turisti (a že ich tam bolo! :D)... V utorok sme už iba ledva prežívali a čakali na to, kedy nám pôjde vlak. Moje nohy vyzerali po tej Viedni ako po bombovom útoku, chodila som už len zo zotrvačnosti, ale to už bol utorok, to už človek rátal s tým, že o pár hodín je doma. (Aj so 40 mnútovým meškaním :D) No ale okrem toho sme v utorok ešte stihli zabehnúť do jedného huge antikvariátu, tam som chodila hore dolu asi hodinu a bolo dobre. :D Celkovo som si z Blavy odniesla tri knihy. Jednu z Panty v Avione, tie zľavy boli brutálne. A dve z toho antikvariátu (jedna z toho má názov, že: Zmaturuj z literatúry 1 :D) No okrem kníh ešte magnetky, sveter, prstene a také mega okuliare. Akurát tie topánky, čo som si mala kúpiť, som si nekúpila. Never mind, v sobotu idem na tú svadbu bosá. Treba mať štýl. :D

No, a dostávam sa k druhej časti nadpisu. Už asi mesiac silno uvažujem nad tým, že blogu založím aj stránku na FB. Dlho dlho som váhala, ale nakoniec som si povedala, že to skúsim. Prinajhoršom to tam bude mŕtve a fungovať bude len blog, no bože. Experimentovať sa musí. :D Dôvodov je viacero, ale tým hlavným je ten, že asi nebudem mať stále cez školu čas prispievať na blog s každou štvrtou prkotinou, ako som to robila doteraz. Tak to budem vypisovať na FB... Koho to bude zaujímať, ten si to prečíta. Neviem či to bude fungovať, keď tak dajte vedieť. :) (Aby som nezabudla, za tú sexističnú ikonku ďakujem Domčovi. Thanks! ;))

štvrtok 15. augusta 2013

Recenzia: Meagan Spoonerová - Ptačí zpěv

Vstávajú vám pri slove dystópia vlasy dupkom a máte chuť kričať nech vám už s tými knihami dajú pokoj? V tom prípade ďalej už čítať asi veľmi nemusíte, alebo žeby predsa?

Ptačí zpěv je dystópia... A nie je to dystópia. Pri Meagan Spoonerovej dostáva toto slovíčko nový význam. Vo svojej knihe spojila dva úplne rozdielne prúdy, a tak od tejto knihy dostanete mágiou prešpikovanú dystópiu, z ktorej stránok na vás bude vo veľkom vytekať originalita. No aj keď sa originalita cení, po dočítaní tejto knihy vo mne zostal zvláštny pocit a ja vlastne doteraz neviem, čo si o knihe myslieť.

Jednu vec jej nemožno uprieť - Ptačí zpěv je skutočne knihou, o ktorej môžte povedať, že nič jej podobné ste nečítali. Je to niečo úplne iné a nové. Po celý čas, čo som knihu čítala, som sa nevedela zbaviť pocitu, že keby bol svet Harryho Pottera reálny a niekto v ňom by sa rozhodol, že napíše dystópiu, vyzerala by nejako takto. 

V podstate táto kniha ponúka všetko, čo by ste od nej očakávali, a ešte viac. Má v sebe všetko, čo ja na podobných knihách milujem - nový svet, zlý systém, hlavnú hrdinku, ktorá sa dostane do poriadne veľkého prúseru, pár sexy chlapcov, čo sa okolo nej chvíľu pomotá a tak. Plus tu je mágia, magické bubliny, ilúzie, kúzelná sila, čáry máry... Jej jedinou chybou je, že ma kniha až do nejakých posledných šestdesiatich strán nebavila, čo je u knihy vždy celkom dosť veľké mínus. Áno, čítala sa rýchlo. Áno, bola zaujímavá. Len jej niečo chýbalo - to také, čo nikdy neviete pomenovať, len viete, že to tam nebolo. (Preto tu koktám ako idiot a neviem sa poriadne vyjadriť. :D)

Poznáte knihu Pod vražednou oblohou? Ak vás bavila tá, Ptačí zpěv pre vás bude ako stvorený. Aj keď kniha v mnohom pripomína dielko Veronicy Rossi, vôbec sa nenechajte odradiť, nie je to žiaden kopírák. Linda - čoby hlavná postava - je veľmi dobre zvládnutá hrdinka, ktorá si vaše sympatie získa veľmi jednoducho. Aj keď bude mať dosť starostí sama so sebou, vždy je to len mladé dievča, pre ktoré bude niekedy cesta s jej spoločníkom nad jej sily. Nečakajte žiadne náhle vzplanutia lásky, ani nič podobné, no predsa len sa tam niečo nenápadné mihne.

Ak v tejto knihe niečo za to skutočne stálo, tak to bola posledná tretina. Autorka si asi všetko šetrila na posledné kapitoly, lebo tam vás čaká jedno dych vyrážajúce prekvapenie za druhým, horko-sladká romantika, z ktorej som bola pekne namäkko a poriadne otvorený koniec. Aj keď musím priznať, že zo začiatku ma to veľmi nebavilo, nevedela som čo čakať a prišlo mi to síce originálne, ale zároveň aj dosť priemerné, koniec to zachránil a posunul to o pár priečok vyššie.

Ak máte chuť na niečo podobné knihe Pod vražednou oblohou, ale šmrncnuté mágiou a trafené tým správnym spôsobom, Ptačí zpěv je určite knihou, po ktorej by ste mali siahnuť. Ak ste na tom podobne ako ja a dystópií pre vás nikdy nie je dosť, kniha určite neurazí. No a ak vašu zvedavosť vzbudzuje kombinácia mágie s dystópiou, po knihe sa vo vašich rukách len tak zapráši. Pre mňa to začalo mať tie správne grády až v závere, ktorý som si neskutočne vychutnala, takže tentokrát, pri zažmúrení oboch očí, slabé štyri hviezdičky, inak to je: 


 a pol

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

streda 14. augusta 2013

Recenzia: John Wray - Spodek

Volá sa William Heller, má šestnásť rokov a trpí chorobou, ktorá sa postará o to, že čítať knihu z jeho pohľadu bude prinajmenšom fascinujúce. 

Paranoidná schizofrénia. Diagnóza, ktorá sa s Willom už pár rokov ťahá, mu zabezpečila pobyt v psychiatrickej liečebni a pozornosť polície. Will verí, že naša planéta sa nekontrolovateľne zohrieva a speje do záhuby. Preto ujde zo psychiatrie - aby náš svet schladil. Spodek je nielenže Willova prezývka, ale aj kniha, ktorá vás prevedie dňom schizofrenického chlapca, ktorý sa musí schladiť, aby všetko naokolo zachránil

Kniha z pera Johna Wraya popisuje jeden jediný deň. Deň, ktorý zmení život minimálne trom ľuďom. Nie len samotnému Spodkovi, no aj jeho mame, ktorá svojho syna zo všetkých síl hľadá, a v neposlednom rade detektívovi, ktorý bol nájdením Willa poverený. Po dni strávenom v New Yorkskom metre, to už ani pre jedného z nich nikdy nebude rovnaké.

Kniha sa dá rozdeliť na dve časti. Príbeh je rozprávaný striedavo z pohľadu Spodka, a z pohľadu ľudí, ktorí ho hľadajú - teda detektíva Aliho a Willovej mamy. Mne osobne sa viac páčili kapitoly práve z pohľadu detektíva Aliho Lateefa, aj keď úseky zobrazujúce Willovu hlavu a jeho cestu New Yorkom boli takým svojským spôsobom jedinečné. Po desiatkach strán sledovania Spodkovho schizofrenického mozgu, bol však pohľad detektíva Aliho vítanou zmenou v podobe "normálnosti". ( Aj keď za normálne by sa v tejto knihe dalo máločo označiť.)

Kniha so zvláštnym hlavným hrdinom sa väčšinou sama dá považovať za zvláštnu. A to v tejto knihe platí dokonale. Zaujímavo spracovaný originálny príbeh sa vo svojej inakosti dá porovnať s knihou Kto chytá v žite alebo s knihou Ponorka, ktorá pred pár mesiacmi vyšla v rovnakej edícii - Crack Up - ako Spodek. Všetky tri knihy spadajú do kategórie, že ich vďaka ich čudnosti môžete buď nenávidieť, alebo milovať. Všetky tri rozprávajú príbeh mladých chlapcov, ktorí sú rôznymi spôsobmi iní ako ich rovesníci ( a ľudia okolo všeobecne). Niekoho bude ich vybočovanie z radu fascinovať, iných znechucovať - a práve v  tom spočíva ich čaro. Ja osobne podobné "psycho" veci žeriem. Mimo iné aj preto, že ma prinútia sa na literatúru pozrieť iným pohľadom. Sú to knihy, ktoré s človekom zostanú, či už vďaka príbehu, spracovaniu, alebo vďaka dojmom, pocitom a myšlienkam, ktoré v čitateľovi vyvolajú.

Rovnako ako vyššie spomínanú dvojicu Ponorka a Kto chytá v žite, aj Spodka som prečítala raz dva. V niektorých úsekoch to šlo ťažšie, no to môj pocit z knihy nejako veľmi nezhoršuje. Aj napriek tomu, že príbeh sa odohráva počas jedného dňa, v živote hlavných postáv sa toho stihne udiať celkom dosť, a tak príbehu nechýba dynamika a kniha krásne plynie. Či už Willove alebo detektívove časti, obe obsahujú mnoho zaujímavých obrazov a myšlienok. Autor skutočne vie ako zaujať, vďaka čomu sa v knihe nachádza množstvo slovných obratov a hračiek, ktoré robia knihu ešte zaujímavejšou

Spodek je dielkom, ktoré stojí niekde úplne inde ako iné knihy, čo sa mi obvykle dostanú do rúk. Na knihu som bola už dlhšie zvedavá, a aj keď som mala isté obavy, či mi dávka inakosti z pera Johna Wraya sadne, sklamanie sa nekonalo. Kniha si ma veľmi jednoducho získala, preto si myslím, že rovnako ako Ponorka, aj táto kniha je hodná prečítania. Ak ste na tom podobne ako ja a zvláštne, neobohraté veci a príbehy vás bavia, Spodek vám len rozšíri obzory a spríjemní jedno či dve popoludnia.

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

pondelok 5. augusta 2013

Na mafiánsku nôtu: All these things I´ve done (Gabrielle Zevin)

Môj stručný životopis: 

Volám sa Anna, som dcérou mŕtveho mafiánskeho bossa, ktorý bol spolu s jeho manželkou, teda mojou mamou, zavraždený. Žijem spolu so starším bratom (ten to v hlave však nemá úplne v poriadku) a mladšou sestrou. Po mame som zdedila jej vieru, a aj keď pochádzam z rodiny plnej vrahov, snažím sa byť dobrým katolíckym dievčaťom (čo veľmi, veľmi rada opakujem). S rodinným biznisom nechcem mať nič spoločné, záleží mi len na bratovi a sestre, o ktorých sa sama starám a spolu sa snažíme byť v rodine s tak zvučným menom ako Balanchine, čo najmenej nápadní. Celkom sa nám to aj darí, no nikdy to nebude úplne ideálne, lebo sme jediní žijúci potomkovia bývalej najvyššej hlavy čokoládovej mafie. Sem tam sme si vďaka rodinnému biznisu vychutnali kúsok hriešne dobrej, no hlavne zakázanej, čokolády, ale inak sme sa snažili nemať s rodinným biznisom čokoľvek spoločné. Nič však nemôže byť ružové večne. Povesť mena Balanchine nás všetkých dobehla a začal sa nekonečný kolotoč problémov, do ktorých sa, aby toho nebolo málo, zamotal aj syn významného meststkého politika, ktorý bojuje proti organizovanému zločinu, teda proti mojej rodine. A ako sa zamotal? Veľmi jednoducho, aj v roku 2082 má čaro zakázanej lásky veľkú moc a vzťah dcéry mafiánskeho bossa so synom najvyššieho politika v meste bude na pár mesiacov niečo, čím si budú davy novinárov zarábať na živobytie.

Kto ma stvoril, čo všetko si pre mňa pripravil(a) a ako sa jej/mu podarilo zachytiť môj život:

Môj život má na svedomí žena menom Gabrielle Zevin, ktorá môj príbeh spísala na stránkach troch kníh (posledná ešte nevyšla). Aj keď rok 2082 nevidela ani zdiaľky, prsty jej po klávesnici behali tým správnym spôsobom a prostredie, v ktorom ja a všetci okolo mňa žijeme, sa jej skutočne podarilo pekne vymyslieť. Mojou každodennou realitou je svet, v ktorom sú kofeín a čokoláda ilegálne - čo prinieslo priestor na hojné rozšírenie čierneho trhu, ktorého som súčasťou aj ja. Moja rodina však nie je jediná, ktorá v tomto biznise zohráva rolu veľkej ryby. Takých rodín je po celom svete viac.

Svoju pozornosť zameriavala hlavne na mňa a na to, ako som sa snažila so svojimi najbližšími pretĺkať bez prílišnej pozornosti nesprávnych ľudí. No keďže máte tú česť s dcérou vysoko postaveného mafiána - teda mnou - rodinné nitky a temné zákutia našich vzťahov tu, prirodzene, popretriasala taktiež. Čo sa jej mimochodom podarilo, a aj keď ja sama nerada rozprávam o svojom pôvode, nemôžem zaprieť to, z akej rodiny pochádzam, a ani to, že to má už aj v mojich šestnástich rokoch dopad na môj život.

Keďže je to žena, veľmi rýchlo mi dohodila toho najsladšieho chlapca, akého som kedy stretla. Len otca mohol mať normálnejšieho, ale nesťažujem sa. Aj keď to nebudeme mať stále na ružiach ustlané, do cesty sa nám postaví viacero prekážok a tak celkovo nám to asi žena, čo ma stvorila, príliš nepriala, čas, ktorý spolu strávime, bude obsahovať pár milých chvíľok. V hĺbke srdca som zmierená s tým, že nám spoločné šťastie dopriate nebude, no aj tak som odhodlaná to skúšať cez všetky nástrahy osudu, pretože len s ním som zažila momenty, kedy som svoju racionálnu časť aspoň na chvíľu zatlačila do hlbokých úzadí môjho mozgu.

Dotieravý hlások v mojej hlave mi hovorí, že moja knižná mama ma príliš v láske nemá. Na moje šestnásťročné plecia toho naložila viac než dosť. Nie len, že mám problémy s rodinou svojou, mám problémy aj s rodinou svojho terajšieho priateľa, o bývalom chlapcovi ani nehovoriac. No a čerešničkou na torte je polícia a sociálka. Na výber mám len z dvoch možností, buď sa budem ďalej chúliť v kúte a svoj osud Balanchinovej bez námietok prijímať, nech už ma prinúti obetovať čokoľvek, alebo sa svojmu menu, a všetkému s ním spojeným, postavím čelom a vezmem veci do vlastných rúk. No ktorá mama už len toto svojej dcére urobí?

Kto by ma bral do partie:


Určite nikoho neprekvapí, že spriaznené duše si hľadám len ťažko. Rovnako ako vy, aj ja žijem vo svete plnom predsudkov, kde sa na vás všetci pozerajú cez čierno-biely filter. Nemusím snáď ani vravieť, že pri pohľade na mňa prevládajú u väčšiny tie temné tiene. Jednu veľmi dobrú kamarátku však mám, no vás určite zaujíma či by sme teoreticky spolu vychádzali my. (Ja a ktokoľvek, kto bude ochotný sa ponoriť do stránok môjho sveta.) Môj život nie je ani extrémne romantický, ani normálny. Starám sa o rodinu, riešim svoje srdcové záležitosti, no keď je treba, viem aj vystreliť z pištole, poťahať za nitky, zháňať kontakty, vybavovať špinavé záležitosti a zahrať sa na poriadnu drsňáčku, pre ktorú je pojem emócie neznámy. Keby ste sa predsa len rozhodli mi dať šancu, vedzte, že niekoho ako ja (a s takým životom) tak často nestretávate, takže by ste sa pri mne nemali nudiť, nakoľko viem byť celkom zaujímavá. (Bolo mi však povedané, že viem aj pekne liezť na nervy. Hups.)

... a vraciam sa naspäť do vlastne kože. Toto celé, čo ste si prečítali vyššie, je taký malý experiment, ktorý mi skrsol v hlave pred pár dňami. Niekedy sa mi jednoducho nechce na knihu písať recenziu, no na druhej strane sa vždy rada podelím so svojim názorom. Tak vznikol takýto nejaký kompromis. Nie celkom recenzia, nie... No, sama neviem ako to nazvať. Mňa osobne to neskutočne bavilo písať, moje schizofrenické ja malo raj, takže mi dajte vedieť či to vás bavilo čítať a mám s niečím podobným ešte prísť. :) A čo sa týka knihy, dúfam, že sa mi podarilo dobre zhrnúť čo v nej za to stálo a čo nie. Pre mňa to bola pekná zmena, a aj keď mi Anna tým svojim zriedkavým katolíckym zabednením v istých chvíľach (mostly, keď bola so sweetboyom polonahá) neskutočne liezla na nervy, tak inak to bola dobrá hrdinka. A ten námet mafie a všetkého sa mi veľmi páčil, aj keď spracovanie mohlo byť kúsoček lepšie. Lebo viem si predstaviť, že sa z toho dalo vytrieskať viac. Inak, na konci je cliffhanger, takže hurá do dvojky (niekedy :D). Inak som si vravela, že to píšem preto, že nechcem mať na blogu samé dlhé články, no ako tak na to teraz pozerám, asi neviem písať krátke názory/zhrnutia/recenzie etc. :D

sobota 3. augusta 2013

Malá zmena plánu a rýchle info okienko


No, tí z vás, ktorí ste sa zapojili do mojej súťaže o Jazdcov času už iste netrpezlivo očakávajú, že ktoré z vašich výtvorov som vybrala. Je mi to veeeľmi ľúto, no v mojom prázdninovom programe nastala taká väčšia zmena plánu, takže súťaž nebude môcť prebiehať tak, ako som chcela. Teda, ona by aj mohla, ale výherca by sa ku knihe dostal najskôr v septembri a ja nechcem nikoho tak zdržiavať. Preto výhercu vyberiem dnes a potom mu aj pošlem e-mail. Čím skôr mi naň odpíše, tým skôr bude kniha uňho. (Ešte neviem, že kto to bude, ale odporúčam sa mi ozvať najneskôr do pondelka, teda ak chcete mať knihu v najbližších dňoch. Potom idem preč, tak budem chvíľku doma, tak zasa preč... Nebudem mať vôbec čas. A neviem zaručiť, že kedy by k dotyčnému kniha došla.)


Toť ku giveaway. Teraz trocha z iného súdka, a síce, že prečo som to vlastne riešila tak ako som riešila...

Zatiaľ čo júl som mala prudko pohodový - cez týždeň v PO a šoférovať od vidím do nevidím, - august už bude pomerne rozlietaný. V stredu ráno sadám s kamarátkou na vlak a hajde do Blavy. Tam pobudneme týždeň, teoreticky sa v tom týždni nachádza aj Viedeň. Tak sa vrátim, vybalím kufor, pobalím kufor a ide sa na chatu k vode, tiež na týždeň. Tam by som rada nejako kvalitne oslávila narodky, ktoré tu sú čo nevidieť. Predpokladám, že sa vrátim spečená a polomŕtva, ale je to tak každý rok, takže nevadí. :D Tak budem mať cca 5 dní na to, aby som zohnala topánky na svadbu, ktoré zháňam už týždeň a ide sa zasa niekde preč. Teraz na inú chatu, z ktorej plynule poputujem na svadbu a z tej na ďalšiu chatu. A to už bude chvalabohu koniec augusta.

Takže tak. Blog bude, predpokladám, v stave mŕtvom, no nakoľko by mi malo prísť zopár kníh, pomedzi to ako budem behať od skupinky ľudí k inej skupinke ľudí, tak by som rada na všetko spísala recenzie, možno aj nejaké články, a keď budem pri internetovom zdroji, všetko nahádžem na blog. Nakoľko sama vlastne neviem, že ako to bude tento mesiac, nič nesľubujem. Ale budem sa snažiť sem-tam sa ozvať. Ten posledný augustový týždeň by to už mohlo byť voľnejšie, takže... No a potom tu bude september, a keď zistím, že ako môj organizmus zvláda/nezvláda maturitný ročník, tak naberiem zasa normálny stereotyp a blog by mohol byť aktualizovaný pravidelne. (V júni sa mi potvrdilo, že čím viac sa musím učiť, tým je na blogu viac článkov, čo ma vôbec neprekvapuje, keďže ja som stále bola celá naopak. Tak uvidíme, možno to tu od septembra bude žiť ako nikdy predtým. Haha, dobrá sci-fi. Ale nie, veď sa všetko uvidí. :) )

A keď tak rozmýšľam, to je asi tak všetko čo som chcela. Myslite na mňa, nech nás s kamoškou nikto v tej Bratislave neukradne a tak. Vymyslela si hokej, kúpanie, shoppingy... Ja sa len skromne chcem ísť pozrieť do centra, lebo aj keď som v BA už párkrát bola, tam som sa nikdy nedostala, inak som vytváranie programu nechala čisto na ňu, z čoho bola celá natešená a ja v podstate tiež, že to nemusím riešiť. :D No, zatiaľ mi to nedošlo a celé mi to príde také nereálne, nakoľko sme o tom mesiac rozprávali a reálne rozmery to nabralo pred pár dňami. Ale sadnem do vlaku a ono mi to dôjde. :D

Prajem vám ešte krásny, horúci zvyšok leta, nech sa vám všetkým mozgy vyvaria čo najviac, a do konca prázdnin nech nazbierate ešte čo najviac zážitkov.

štvrtok 1. augusta 2013

Mesačná Chvastačka - JÚL (18)

Meme z dielne Judit. 


Ja počas školského roka: bože, už nech tu sú prázdniny, veľmi sa mi to tu všetko kopí, chcem čítať! Ja teraz, po prvom mesiaci prázdnin: fajn, nejaké resty som dohnala, ale preboha prečo sa to stále kopí?! :O 

Toť k mojej situácii. Veľa kníh, čo čakalo na prečítanie, sa tento mesiac presunulo do priečinka prečítaných, no nejaké neprečítané zostali a, samozrejme, nové pribudli. Niektoré sa medzi prečítané zaradili úspešnejšie, niektoré menej úspešne. A čože si to tento mesiac našlo domov u mňa v izbe? Dokopy 8 kúskov (čakala som 11, ale ešte neprišli, mršky malé). 

Začiatkom mesiaca (a vlastne aj teraz) to bolo v Panta Rhei samá zľava a akcia, čo som síce aj využila, ale predstavovala som si to kúsoček inak. Smola, všetky zlacnené knihy, o ktoré by som aj mala záujem, už doma mám, takže na prd taká akcia. Ale jedna predsa len pribudla. A je to kniha celkom nečakaná. Ale wi-fi v Panta Rhei ma pripojilo, a keď som si na rýchlovku tú knihu očekovala, tak mala dosť pozitívne ohlasy, takže za 5 a niečo eur... (50% zľava! No nekúp to! :D) Nemala som dušu ju tam nechať. Síce je akože "poškodená" a na boku daná dokopy lepiacou páskou, ale c´mon! Nebudem malicherná. Je to kniha Hlas nože od Patricka Nessa, a táto patrí do kategórie: chvíľku si na tej poličke neprečítaná ešte potrónim. Ale vyzerá to zaujímavo a o autorovi som už čo to počula, takže som zvedavá. 

Vyhrať som nevyhrala nič (aké prekvapivé :D), no za to som mala šťastie na tri recenzáky. Recenzie na všetky tri už úspešne visia na blogu. Takže koho zaujímajú moje bláboly o druhom pokračovaní Jazdcoch času - Dni predátorov, ráčte sa prekliknúť sem. Okrem Slovartu mi tento mesiac prišli aj knihy z vydavateľstva Fortuna Libri, a to Chlapec Nikto a Drvič. Recenzie tu a tu. Chlapec Nikto ma úplne nadchol a kniha sa mi veľmi páčila (a už teraz sa teším na re-reading, ktorý sa uskutoční niekedy, možno raz, v budúcnosti). Drvič zanechal trošku slabší dojem, no aj tak je to veľmi pekná kniha. 

Taktiež mi prišla, na moje veľké preveľké prekvapenie, kniha z BookDepository. Jedná sa o Lola and the boy next door, pri ktorej mi po otvorení obálky doplo, že som si kedysi začiatkom minulého roku predobjednávala paperback. Ehm, MAL MAŤ INÚ OBÁLKU! Teraz si už spomínam, že som vtedy knihu nekupovala vo vtedy dostupnej verzii, že si počkám na toto, nech mi to ladí na poličke s Annou. A ono na mňa vyskočilo toto oranžové čudo! No nič, čo už. 

No a nakoniec som ešte využila zľavu kníhkupectva ABCknihy.sk, tam bolo nejakých 10% do konca júla či tak nejako, a kúpila som si Virózu (Reichsovej knihy žeriem, takže dávam šancu jej YA počinu), Krásnych a Putovanie večnou nocou. Sranda je, že obe knihy som si, po prečítaní prvých častí z ich série, nechcela kupovať, lebo ma AŽ TAK nenadchli. No, v júli prebehol rýchly re-reading oboch kníh a bolo rozhodnuté. Krásni sú už za mnou. A páčili sa mi asi kúsoček viac ako Škaredí. Škoda, že Slovart túto sériu stopol, celkom by ma ten zvyšok zaujímal. No nič, nájdem si alternatívy v inom jazyku. (Štve ma len to, že iný jazyk nebude mať taký úplne cute, roztomilý, strašne ňuňu formát a celkové prevedenie. Škoda. :/) Putovanie som dorazila dnes v noci a dúfam, že Ikar túto sériu dotiahne do úspešného konca, lebo kebyže mi stopnú aj toto, tak ma to už naštve! :D

No a to by bolo na tento mesiac všetko. Budúci to tiež vyzerá celkom zaujímavo - dosť dobrých vecí vychádza - a ja ešte musím využiť prázdninové voľno, lebo sa to už kráti. V najbližších dňoch si u mňa nájdu miesto aj skriptá ľudovo nazývané testovnice na lekársku fakultu. Majú tri časti a už vidím tú gradáciu každou otočenou stranou. Gradáciu ich a mojich nervov. :D No a potom to už bude každým dňom horšie a horšie, a táto hororová trilógia s časťami biológia, chémia, fyzika si uhryzne asi väčšinu môjho času. Recenziu na tie tri kúsky potom budete môcť očakávať v júni 2014 - ak blog dovtedy prežije a zvládne moju prípravu na výšku. A či to bude za 5 alebo 1 hviezdičku, nuž, to bude závisieť od toho či sa niekde budúci rok dostanem alebo nie. :D Bojím, bojím! :O 

Ale to som už veľmi odbočila. :D Čo za kúsky pribudli tento mesiac vám?