nedeľa 7. júla 2013

Komplex Boha

Možno týmto článkom niekoho naštvem, ale budiž. Toto je niečo, čo mi dosť dlho leží v žalúdku a pravidelne zvyšuje tlak, a o čom by mal človek písať, keď nie o tom, čo v ňom vyvoláva nejaké emócie?

Naša malá-veľká knižná blogová komunita je strašne špecifický, dýchajúci tvor. Tvor, ktorý rastie každým dňom. Sú tú blogy veľké, staré, "dobré" (toto je u každého veľmi subjektívne, preto úvodzovky, nechcem zasa zovšeobecňovať) - obrazne predstaviteľné ako "veľké zvieratá". No a potom tu sú blogy maličké, skromné, začínajúce. Samozrejme, nie všetky staré blogy sú veľké a "dobré", a nie všetky nové blogy sú malé a skromné. To len aby bolo jasné, že som kategorizovala na účely tohto článku, nie je to zlaté pravidlo, ktoré platí STÁLE, lebo nejaká Miruš povedala...


Budem teraz rozprávať čisto z vlastnej skúsenosti - ja by som samú seba zaradila do kategórie nie práve najmladšieho blogu, lebo na moje prekvapenie ma to fakt drží už druhý rok, no na strane druhej som stále taká mini-pidi, ktorú síce nečíta tisíc ľudí, no z vašich názorov som nadobudla pocit, že sa vám u mňa páči. :) A aj keď nie som perfektná a viem, že sa ešte mám čo učiť, momentálne som spokojná.  A viete čo? Tak mi to aj vyhovuje. Môžem si písať čo chcem, ako chcem, kedy chcem a viem, že by som nemala byť za svoj názor zlynčovaná, lebo sa ku mne až toľko ľudí nedohrabe. (Preto si rada otváram ústa. :D)


Keď som začínala ja, bolo to tesne pred prvou vlnou ošiaľu knižných blogov. Už nás bolo dosť, ale oproti dnešku... Ja som začínala úplne od piky, nejaké blogy v minulosti boli, ale tie boli tak odveci, že sa to snáď ani neráta. :D Samozrejme, počet článkov na začiatku ťahali hlavne meme, no tie mi dlho nevydržali, lebo ma to nebavilo. Tak som si postupne našla vlastný systém, a aj keď je toho ešte veľa, čo neviem, už si nepripadám ako taký mimoň.

Moje  blogové začiatky však v tomto prípade nie sú až také podstatné. Chcela som tým len povedať to, že si vtedy blog písal každý ako chcel a nikomu neležal v žalúdku, že si vôbec nejaký blog dovolil mať.

Čo ale sledujem v poslednej dobe nie je pekné. Minimálne mne sa to nepáči. A dostávam sa k pointe článku, ktorá je pekne zhrnutá v nadpise. :D Vyššie spomenuté "veľké zvieratá" sú kvôli tomu veľkému množstvu nových blogov tie jediné, ktoré vám natrvalo ostanú v pamäti - čo je logické a je to fajn. Čo však už tak fajn nie je - u niektorých som začala mať pocit, že zjedli všetku múdrosť sveta. Na jednej strane strašne radi poskytujú rady nováčikom ako vôbec začať. Ako písať, aby to niekoho zaujímalo, čo písať, ako často... Keby ste kúsok viac browsovali internetom, viete si vyskladať návod "Ako byť dokonalým knižným blogerom". Ďakujem pekne, neprosím...

A na strane druhej vedia hodiny básniť o originalite, "preľudnednosti" našej knižnej blogosféry, upadajúcej kvalite, atď. Drahí moji, ak na trištvrtinu blogov robili dizajn stále tí istí traja ľudia, všetci nováčikovia sa celí nadšení pustia do čítania článkov, ktoré sa tvária, že poskytujú jediný dokonalý spôsob, ako sa niečím vôbec stať a ktoré sú, dovolím si povedať, stále o tom istom, so žiadnou štipkou originality, čo komu chcete potom rozprávať o upadajúcej kvalite?! Jasné, že tu bude x blogových klonov. Keď sa tu dopracuje nejaký vystrašený nováčik, ktorý nevie ako na to a chce to robiť čo najlepšie, a váš článok mu povie od a po zet ako to robiť čo najlepšie, je jasné, že to tak spraví. A spravia to tak potom stovky ľudí. A originalita je v čudu. Kvalita sa tiež znižuje. A počet blogov stúpa. Tak príde round two - znova nejaký vysoko povolaný napíše desatoro prikázaní ako na to, zasa to niekto objaví, spraví to tak úplne do bodky, a dokolečka dokola.

Niekto možno skutočne potrebuje na ten prvotný odraz, aby mu bolo nadiktované čo sa má ako spraviť, no z môjho pohľadu má stále väčšiu kvalitu blog, ktorého autor píše podľa seba. Chce niečo tak urobiť, tak to tak proste urobí a nebude sa riadiť tým, čo povedal niekto iný... Načo niekomu radiť a zhrňovať niečo, aby v tom mal nováčik jednoduchší prehľad. Veď to rozkukávanie a zisťovanie ako veci vlastne fungujú, je na tom to najlepšie. Človek si spraví vlastný obrázok, vlastný názor, vytiahne si z odkukaného čo je preňho najpodstatnejšie. Odkukané pretaví do podoby jemu vyhovujúcej a píše. Píše ako sám chce. Podľa vlastného svedomia. Zistí čo ho najviac baví, ako ho to baví a venuje sa tomu. Malému bábätku tiež nebudete vtĺkať do hlavy ako sa má chodiť a potom ho kritizovať za to, že chodí tak ako všetci ostatní. To by ste boli pokrytci, veď ste mu to tak sami povedali, tak jasné, že menej skúsený počúva toho viac skúseného. Prečo sa to tak potom robí s knižnými blogmi? Nejako jemne poradiť, troška usmerniť, povedať nejakú zmysluplnú kritiku... To bábätko stačí pridržiavať, ono už samo príde na to, ako sa chodí.

Čo som chcela vlastne povedať je to, že ak začínate blogovať, fakt si stačí iba spraviť prehľad, aby ste v tom až tak netápali, ale robte si to podľa seba! Dajte do vašich článkov nejaký kúsok vás, niečo, čo vás odlíši od všetkých ostatných. Ak chcete písať o leporele pre päť ročné deti, tak píšte. Ak to napíšete tak, že vám vďaka tomu článku budem schopná nahliadnuť do hlavy, máte to u mňa vyhraté. Nesnažte sa byť všetci silou mocou dokonalí, vy musíte cítiť či je to a to pre vás to pravé orechové. Ak budete blog vnímať ako niečo vaše, len a len vaše a nikoho iného, tak sa k nemu budete aj tak správať. Tvarovať podľa seba, čo na každom jednom článku bezpochyby zanechá nejaký znak, že toto píše ten a ten. Buďte jednoducho sami sebou, neriaďte sa nejakými univerzálnymi radami, čo jednému vyhovuje, druhému nie. Nájdite si vlastnú cestičku a vôbec si nebudete lámať hlavu s otázkou originality. Každý z nás je originál, a ak sa vám to podarí preniesť aj do vašich článkov, tak nikto iný nebude taký ako vy.

13 komentárov:

  1. Tak tomu hovorím pekne napísaný článok.:) Vážne si to dobre zhrnula, ono rady sú fajn, ale nič netreba preháňať.:D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. tak toto je fakt dobrý článok :) a máš pravdu s návodmi a radami to netreba preháňať usmerniť hej ale nie vnucovať čo je správne a čo nie...v poslednej dobe má na to správne blogovanie akosi každý patent :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ďakujem. :) Ono presne to bola pointa - v poslednej dobe vedia všetci všetko. A ty keď chceš byť minimálne tak isto dobrý, tak to musíš spraviť tak a nijako inak... Odveci. :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. úplne s tvojím článkom súhlasím ... často ked nájdem nový blog sa mi zdá povedomí a uz nan znova nezavítam, pretoze mi neutkvel v pamäti. Myslím si, ze kazdý by si mal nájst to svoje a neriadit sa podla niečoho čo nájde na internete, pretoze to nie je záruka, ze je to dobrý začiatok ... ked som ja s blogom začínala, tak som ich poznala len pár a povedala som si, ze chcem to takto a takto, po čase som si iste veci upravila po svojom nehovorím ze to mám tak jediná ale takto to vyhovuje mne :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Pekný článok :) Neviem teraz, či sa v ňom mám hľadať alebo nie, asi už tradične sa v ňom trochu vidím, ale snáď nie som až taká hrozná :D

    Chcela som skôr napísať môj pohľad (ak sa môžem tak trochu samoľúbo považovať za starého a snáď aj väčšieho blogera) na tvoju tému:
    Ak človek zaznamenáva so svojim blogom úspech, ktorý sa stupňuje spolu s tým, ako narastá aj počet nasledovateľov a komentátorov, dvihne mu to prirodzene sebavedomie. To je podľa mňa normálne, máš potom tendenciu CHCIEŤ poradiť a podeliť sa s kľúčom k svojmu úspechu, aj keď ty ten kľúč vôbec nemusíš poznať, alebo o neho nikto nestojí. Horšie je, že niekto ten svoj úspech dokáže zvládnuť v primeraných medziach a niekto nie. Potom už je to častokrát na nevydržanie a nejde len o radiace články, ale o celý prístup k blogovaniu.

    Môj pocit zadosťučinenia plynie z toho, že títo blogeri, čo majú vo zvyku radiť, majú zároveň vo zvyku (s prepáčením) srať si do huby - to potom vidíš také tie rady "neoháňajte sa štatistikami" a každý druhý príspevok dotyčného je o tom, akú mal návštevnosť. alebo blogeri, ktorí radia, ako má vyzerať recenzia, pričom tá ich nemá hlavu ani pätu. Ja sa stránim toho, aby som dávala konkrétne rady, lebo nikdy nedokážem objektíve posúdiť, či to do istej miery nerobím aj ja a potom z toho môže byť poriadny trapas. Ak niekedy radím, tak je to skôr v 3-4 bodoch o ktorých som si istá, že sa im sama dokážem vyvarovať a ktoré ma napríklad odrádzajú v čítaní iných blogov. Ale to už zaváňa trošku alibizmom, takže to tu stopnem :D

    Každopádne niekedy je fajn, keď si môžem prečítať, čo ostatným blogerom-čitateľom prekáža a snažiť sa tomu vyhýbať, ale články typu 10 tipov pre úspšené blogovanie ma akurát tak naštvú a neviem sa prestať diviť, nad egom dotyčného.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nie, na teba som nemyslela. :D Možno to aj robíš, ale ty si schopná to napísať tak, že si to človek ani nevšimne, a teda mu to nevadí. (Teraz hovorím za seba.):D Celé to bolo mierené na TIE články, ktoré človeku v niekoľkých bodoch vyslovene nadiktujú ideálnu cestu ku knižnému blogovému úspechu - pritom to sú kecy. (Ja ich tak vnímam, kto sa nimi radí... Jeho vec) :D No a, aspoň ja som sa s tým zatiaľ vždy stretla, také blogy mi potom celkovo prestanú byť sympatické, lebo sa to tam celé zvrhlo na to, ako si niekto hladká ego. A to mňa dokáže celkom pekne znechutiť a nas**ať. :D

      Odstrániť
  6. Akurát minule som čítala nejaký článok, kde sa písalo, že ako upadá kvalita blogov a zverejňujú sa na nich samé zbytočné veci. Akože nech sa nikto nehnevá, čo sa do toho starajú? Ja vnímam blog podobne ako denník a články ako FB statusy. Píšem tam, čo mám práve na mysli, čo chcem rozoberať a podeliť sa o to s ostatnými. Keď ich to zaujme, prečítajú si, keď ich to nezaujme, neprečítajú si. No a čo? Najdôležitejšie je, že som to dostala z hlavy.
    Napríklad veľa som čítala aj o tom, že blogy majú len meme a dookola to isté. Ja som to skúšala, ale nebavilo ma to, možno tak trikrát a koniec. Na také blogy veľmi nechodím, ale keď ich to baví, je to ich veci. Ja píšem radšej recenzie alebo články o písaní.
    Ešte som si spomenula, že v tom článku sa písalo aj niečo o RC. Že vraj recenzné výtlačky sú zbytočné (či ako to tam bolo, nepamätám si), lebo len blogeri robia reklamu vydavateľstvu. Akože neviem, ako na to tá osoba prišla, ale ja vždy napíšem vlastný názor. Ak by sa môj názor vydavateľstvu nepáčil, kašľala by som na nich. Nebudem písať o nejakej knihe, že je brutálne dobrá, ak sa mi nepáčila. Takže myslím si, že RC sú super pre tých, čo sa chcú recenzovaniu venovať a baví ich to.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Čo sa starajú? Keď niekto nadobudne pocit, že zjedol všetku múdrosť sveta, automaticky k tomu dostane patent na rozum - preto sa starajú. :D
      A celá téma recenzákov to je na ďalší dlhočízny článok... Reklama nereklama, keď RC vyhovujú vydavateľstvám, my môžme byť len radi a nestarať sa o to, či to má alebo nemá pre čitateľa zmysel. Ak bloger nie je sviňa, napíše svoj názor vydavateľstvo nevydavateľstvo, ak má chuť svojim čitateľom mazať med popod fúzy a písať len samé pekné recenzie, veď sa vydavateľstvu treba nejako zavďačiť... To už je jeho vec. A v konečnom dôsledku, jemu to môže byť jedno, on nebude ten, čo vysolí prachy za nejakú sprostosť.

      Odstrániť
    2. Múdrosť sveta :D :D Tá by sa hodila aj mne. Ale vtipné je na tom, že tí, čo si myslia, že ju zjedli, sa k nej vlastne ani nepriblížili a vedia to všetci ostatní, len tá osoba nie :D
      Tak je to dlhá téma, len keď si už rypla do tejto, hneď mi prišlo na rozum aj toto. Ja si tiež myslím, že sa treba nejako zavďačiť, predsa len, čo v dnešnej dobe dostaneme zadarmo? Dobre, nie je to tak celkom zadarmo, ale blogerov v podstate hej, lebo recenzie by písali tak či tak. Napríklad moja kamoška povedala, že by radšej za knihu zaplatila, ako keby mala napísať recenziu :D Nechápem také osoby, to nevedia normálne napísať, čo si o knihe myslia do súvislej vety alebo čo?

      Odstrániť
  7. Mám iba taký pocit, alebo je to toršinku reakcia na jeden článok, ktorý bol nedávno zverejnený na nemenovanom blogu? Lebo ten bol dosť dlhý a veľmi ma nechytil, mierne mi ušla aj pointa. Zato tento tvoj ne naozaj perfektne napísaný. (páči sa mi analógia s bábätkom, čo sa učí chodiť) V

    o všetkom s tebou súhlasím a ani neviem čo by som ešte mohla dodať. Ja som meme ani neskúšala prijdú mi veľmi jednotvárne - ak nepočítam chvastačku a čítanie na slepo, to je stále o niečom inom. Ale úprimne nevidím zmysel v niečom ako: napíšte prvú vetu z knihu, ktorú čítate. A čo s tým potom akože čitateľ článka má urobiť? Ja sama som si vymyslela pre seba len prehľad, ale inak ma to k meme neťahá.

    Tiež som tam zahliadla čosi o RC, že by sa s tým malo seknúť alebo niečo také. Ale prečo? Každý píše recenzie vlastným štýlom a nikto nemá právo tvrdiť, že jedna recenzia je horšia ako iná. A to ani nehovorím o tom, ako sa naše blogerské recenzie s časom zlepšujú. Každý niekde začal no nie?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Máš správny pocit. Ono ani tak nešlo o ten konkrétny článok, skôr bol ten článok len takou poslednou kvapkou. U mňa to v hlave začínalo kvasiť už dlhšie, no a so začiatkom prázdnin sa tých skvelých tipov na správne blogovanie akosi vyrojilo, potom tamto a...

      O chvastačke nemôže byť reč, to by bez nej nebolo ono. :D Ja som meme skúšala, ale fakt to blog potom skôr zabíjalo, akoby to malo nejako oživiť alebo čo.

      O RC som písala čosi v komentári vyššie. A to je taká téma, do ktorej sa nerada púšťam. Vzhľadom na to, že recenzia je z veľkej časti subjektívna, tak sa veľmi ťažko hodnotí, či je dobre alebo zle napísaná, každý rozpráva/píše, ako mu huba narástla, ako chce a ako mu to vyhovuje... A vôbec. Ako som aj vyššie písala, keď to vyhovuje vydavateľstvám, tak čo my sa máme čo ozývať... :D

      Odstrániť
  8. Ja si ani rady nečítam... nevravím, občas si niečo pozriem, ale iba sporadicky... Chcem mať svoj vlastný štýl a myslím si, že rady ako písať sú fakt pritiahnuté za vlasy. Veď každý sa vyjadruje svojsky, nie? :) Ja idem niekedy tou zložitejšou cestou, ktorá sa mi niekedy nevypláca, ale takto to chcem :) Nechcem sa "opičiť" a dúfam, že sa mi to darí :D Na jednej strane to aj chápem, niektorí začínajúci blogery priam žiadajú o pomoc, ale to sa mi moc nepozdáva...

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Já jsem zástupce malého a nepříliš hojně navštěvovaného nového knižního blogu :) Faktem je, že úplný nováček nejsem - začínala jsem cca před třemi lety na jiném blogu, ale před pár měsíci jsem se přestěhovala na blogspot, ale i tak mám pořád dojem, že v tom blogosvětě lehce plavu :D

    Já tyhle články pro nováčky vnímám jako inspiraci, ale většinou nakonec stejně píšu tak, jak to vyhovuje mně. Za ty tři roky co o knihách bloguju jsem si prošla několika fázemi - fází meme, kterou jsem po určité době zavrhla, protože nejsem schopná dodržovat jakýkoli pravidelný rytmus zveřejňování článku. Fází recenzních výtisku, se kterou jsem po přestěhování dočasně sekla taky, protože mi připadalo, jako by mě někdo do čtení nutil a jako bych byla nějakým způsobem povinována knihu doporučovat, i když se mi nelíbila...zkrátka recenzní výtisky mi nevyhovovaly, nejspíš jsem na ně ani nebyla připravená a bez nich se cítím o mnoho svobodnější :)

    S článkem z velké části souhlasím, i když sama necítím vůči "velkým bloggerům - rádcům" žádné negativní emoce. Jejich chování je pochopitelné, a i když já tyhle návody až tolik nečtu, věřím, že někomu mohou pomoci v úplných začátcích. Problém je, když takový nováček bere návody jako alfu a omegu všeho a nepovažuje pak za nutné vyhledávat vlastní cestu.

    OdpovedaťOdstrániť