Genetická seansa vol. 2 aka JEDLO (Čo ti ****?!)

Fú, chcela som prispievať svojimi vysokoškolskými kecami častejšie, ale... Kto by mal vysokoškolské kecy, keď môže mať vysokoškolský život, všakže. A ten si ja vychutnávam plnými dúškami. Lebo v Brne je všetko perfektné!

Ehm, krátko a stručne k názvu článku, hlavne teda o tej zátvorke, lebo k jedlu sa dostanem a verte mi, keď raz začnem, nezastavím sa. Takže zátvorka - aj keď vo všeobecnosti prebieha misia s názvom: učíme sa efektívnej konverzácii a ideme obmedziť nadávky, veľmi sa nám to nedarí a všeobecne používaným komentárom na všetko je: Čo ti je*e? Čo si jak? a Ta toto ne... Takže áno, celé dva mesiace na vysokej škole, situácia s blogom, spolupráca so Slovartom po novom, na všetko viem momentálne reagovať iba touto vyššie spomínanou, veľmi expresívnou a nie práve slušnou otázkou/zvolaním. Lebo to dáva takú milú bodku za všetkým.

No a keďže som celkom stratená, lebo mi práve v mozgu víri hrozne veľa slov, ktoré nemajú hlavu a pätu, ja neviem kde začať a tak vôbec, čo všetko vám vlastne chcem zavesiť na nos, idem to číslovať. A hej, dnes to bude dlhý článok, ale určite aspoň minimum z vás zaujíma, čo ja to na tej genetike v tom Brne vlastne robím. A že sú to fakt kúlové veci pod taktovkou najväčších genetických kapacít v Česku, na to ešte príde reč dnes. Ale poďme na to postupne.

• JEDLO

Začnem rovno s týmto, lebo... Jedlo. To nepotrebuje snáď ani ďalší komentár. Ja som z tejto situácie inak pernamentne zdeptaná, lebo moja mamka milovala variť, takže ja som doma nikdy netrpela nedostatkom fajnových gurmánskych dobrôt. A teraz... No, teraz žijem na rožkoch, vifonkach, maggi instantných veciach a sem tam si zaskočím na obed do menzy (rozumej - vyprážaný syr, pretože sa ho neviem dojesť). Takže o jedle sa točí každá druhá debata, ktorú so spolubývajúcou máme. Jedlom deň o jedenástej ráno začíname a o druhej v noci končíme. A medzitým naň myslíme tak intenzívne, že takýmto tempom budem do konca roka schopná zhmotniť svoje myslienky. (Bože, dal by toto Boh, veď to by som mala Jedlo... A stále!) Momentálne som však doma, mamka si vzala dovolenku (God bless her) a ja ľutujem, že nemám nafukovací žalúdok. Lebo toto je nemožné, moje oči by "zožrali" (lebo to už asi nie je to kultivované jedenie) asi komplet všetko, len ten vakovitý orgán v mojej brušnej dutine má obmedzenú kapacitu, bohužiaľ. :D A ja sa asi plynule presuniem inde, myslím, že položka jedlo je celkom pekne zhrnutá a minimálne každý vysokoškolák sa vie aspoň čiastočne vcítiť do mojich pocitov... Lebo proste JEDLO. :D

• Brno (aka čo sa deje, keď človek nie je v škole)

alebo aj: počkaj, šalina ide až o desať minút, ešte stíhame selfie!

Školu dám až nakoniec, nech vo vás zostane pekný obrázok mňa ako študenta a nie mňa ako party animal...

Tak, kde začať... Brno je čierna diera. A to bez srandy. Lebo to je - no, poviem to tak obšírne, pod blokom mám tri bary. Celkom populárne bary. A keďže najväčšie akcie sú v utorok (a potom až do konca týždňa ruka hore), tak si viete predstaviť, že človek ak aj nikde nie je, tak má vlastne vlastnú súkromnú párty v izbe, lebo stena nám duní do rytmu basov aktuálnej pesničky. A ako nesťažujem sa, ja ten byt milujem, to bola instantná láska na prvý krok, len jednoducho objasňujem situáciu. No a potom tu sú akcie, kde sa aj aktívne účastním a to je iný hard-core. Ako, jasné, naše stredoškolské žúrky boli strašná prča, ale toto... Toto je proste iný level. Again, nesťažujem sa, ale človek je potom celý deň vygumovaný a to už až také dobré nie je. Okrem toho som tak trocha narazila na kameň úrazu, lebo keď prídem niekam a zaznie slovo, že som východniar... Zloba je na svete. A mimochodom, stále som si myslela, že všetky tie kecy o východe sú hlúposť... No, tak nie sú. A ja si niekedy pripadám jak mimozemšťan, lebo... Ale veď čo budem hovoriť, skočte si na východ! ;) (A áno, aj keď mám partiu ľudí, v ktorej sa momentálne nachádzam, strašne rada, práve v tejto chvíli som rada, že som doma a zajtra sa stretnem s bývalými spolužiakmi. Už mi chýbalo to, aby na mňa nikto čudne nepozeral, keď poviem, že pijem vodku. Home, sweet home. :D)

• Genetika

A toto si mi rozstriháme, pomiešame a nanovo triedime na praktiku. Teda, ak práve nesadíme rastliny a nezabíjame muchy, ktoré sa stali pre naše kríženie nežiadúce. A potom sa hráme aj s takými farebnými chromozómami, ku ktorým sme sa my síce ešte reálne nedostali, ale stále nám ich vyhadzujú na oči, lebo sú pekné, farebné, svetielkujúce a oni nás tým hnusne podplácajú. A funguje to. :D

Ústav experimentální biologie, oddělení genetiky a molekulární biologie, labák pravdepodobne bunková biológia alebo molekulárna patológia. Pod taktovkou prvých dvoch zo mňa rastie budúca nositeľka Nobelovej ceny za objav nejakého veľmi dôležitého génu, bielkoviny, funkcie, poruchy, mutácie, pravidla, lieku na rakovinu, a v druhých dvoch by som sa najradšej doživotne zatvorila v bielom plášti s pološialeným leskom v očiach, ktorý by všetci kolegovia vnímali ako zdravé zapálenie pre moju prácu. Na vyjasnenie - áno, ešte stále sa pripravujem na prijímačky na medinu (tak trocha), ale... Čo ja viem. Ako nám včera na úvode do štúdia povedala profka: v našom labáku sú lekári dôležití, ale keď si oni nevedia rady, všetko posúvajú nám a my tomu dávam veľmi dôležitú bodku. Inými slovami - keď už ani veľavážený pán doktor nevie, čo vám je a čo má s vami robiť, posúva sa to na genetiku, teda eventuálne ku mne.  

Takže nie, neviem čo mám robiť. Škola ma na jednej strane baví, na druhej strane nie. Ešte uvidíme ako sa to vykryštalizuje. V každom prípade študujem čosi neskutočné. A keď toto neskutočné raz skutočne pochopím so všetkým, čo k tomu patrí, tak to bude veľmi veľká akumulácia šťastia v jednej osobe. Mojej osobe. A okrem toho, keď poviem niekde, čo študujem, tak ešte aj medikom padá sánka. A nejako som sa už vzžila s predstavou, že áno, Mirka, z teba bude genetik. Takže áno, momentálne je to taká prvotná, opatrná spokojnosť, lebo po troch rokoch zafixovanej medine, sa na čokoľvek nové veľmi ťažko zvyká. Ale to sa zlomí. 

A mimochodom, skutočne, ak genetiku, tak v Brne. Ja stále nedokážem uveriť, že do tej ultra-modernej kovovej opachy (rozumej kampus) chodím preto, že tam študujem. Ja si tam stále pripadám jak taký nesmelý školák na návšteve, ktorého jeden krivý pohľad rozbije mikroskop. Čo sa inak, dúfam, nikdy nestane, lebo skutočne nemám voľných neviem koľko desiatok či stovák tisíc korún na nový.

• Blog

Zomrel. Bodka. Idem plakať do kúta a vymýšľať epitaf.

Ale prd, ide vstať ako taký bájny fénix z popola! Takto, zistila som, že v čom spočíva problém! Čo je prvý a najdôležitejší krok k tomu, aby som ho odstránila. Ja jednoducho nie som schopná v Brne kreatívneho písania. Veď sa len pozrite na toto, som doma pár hodín a to, čo som mala v Brne rozpísané mesiac a to zo mňa liezlo ako z chlpatej deky, teraz dopisuje s oveľa väčšou energiou a šťavou. Možno má na mňa Prešov v tomto lepšiu karmu alebo čo ja viem. Faktom zostáva, že v Brne nie som schopná sa venovať blogu. A to ma pomaly, ale isto ničí. Asi si musím nájsť dajakú putiku/kaviareň/kút s wi-fi, kde mi to pôjde takto pekne ako doma. A keď nenájdem, tak bude môj blog zahltený recenziami už ani na neviem akú, ktoré, by the way, už tiež nie sú to pravé orechové, na ktoré som u seba zvyknutá. Celé zle, čo vám poviem.

Takže, úprimne, neviem čo idem robiť, pretože raz za mesiac, čo som doma štyri dni, nemôžem kriesiť všetko, čo za ten mesiac pokašlem totálnou pasivitou. Ale idem vybiť všetko, čo to dá. Nejaké nekreatívne Brno predsa nezničí niečo, čo som si piplala a piplala už ani neviem koľko. Držte prsty!