John Green - The Fault in Our Stars

Hneď na začiatok: toto NIE JE recenzia. Ja som sa len zúfalo potrebovala vypísať, lebo som tú možnosť stratila, keď ma kamoška stopla po vete, že hlavná hrdinka má rakovinu. :D Takže to prosím vás ako recenziu ani neberte. Toto je jednoducho môj názor  a koncentrované vytrieskanie mojich pocitov, ktoré som z knihy mala, do klávesnice. :D Nie sú tu žiadne spoilery, takže kľudne go ahead a čítajte ak vás to zaujíma. :)



Keď má človek šestnásť, celý život má pred sebou. Prežíva prvé veľké i malé lásky, veľké i malé párty, problémy so školou, s rodičmi, citové výkyvy, bezpointné záchvaty smiechu, hnevu, smútku, je tvrdohlavý, väčšinu času má pocit, že mu nikto nerozumie, a všetci naokolo sú slepí, lebo niekedy nechápu úplne očividné veci...



Hazel má šestnásť. Život normálneho tínedžera videla len z diaľky, keď mu bola nútená dať navždy zbohom. Bunky v jej pľúcach sa totiž rozhodli svoju majiteľku zaživa udusiť, keď sa začali nekontrolovateľne množiť. (Cháp: Hazel má rakovinu.)

“Sometimes, you read a book and it fills you with this weird evangelical zeal, and you become convinced that the shattered world will never be put back together unless and until all living humans read the book.”

The fault in our stars je kniha o rakovine.

Je to druhá kniha o rakovine, ktorú som prečítala. So skúsenosťami z mojej predchádzajúcej knihy o rakovine som automaticky očakávala, že hlavná hrdinka zomrie.  (Nepoviem vám, že ktorá to bola. No spoilers - you know. :D Ale kto tú knihu čítal, asi mu to došlo. :D)

Na smrť hlavnej hrdinky som teda pripravená bola hneď ako som tú krásne optimistickú modrú knihu s ešte optimistickejšími bielymi obláčikmi vzala do rúk. Či Hazel zomrie, či ju prejde vlak, vylieči sa a vynájde liek na rakovinu, bude mať manžela a desať nádherných detí... To zistíte sami. (Keď si knihu prečítate, of course. A radím vám: PREČÍTAJTE si ju.) 

Bola som tiež pripravená na silný emočný zážitok, ktorý ma vyradí z obehu. Či už v kladnom alebo zápornom slova zmysle. Ale že pôjdem spať o druhej v noci...  Že budem ešte polhodinu po dočítaní roniť krokodílie slzy a márne sa snažiť nevzlykať príliš nahlas, lebo celá family o druhej v noci väčšinou spí... (Ja tú našu spaciu celistvosť vždy kazím... Mala by som sa odnaučiť čítať do rána... :D) Skrátene: neočakávala som od mojej osoby až takú silnú reakciu, keďže som z recenzií vedela, že tá kniha je brutálna (a myslela som si, že som na to aspoň čiastočne pripravená.)

Čo mi ale nedošlo je, že na túto knihu sa pripraviť nedá! Aj keby ste dopredu vedeli, ako to celé skončí, aj tak by ste z toho boli úplne mimo, to vám garantujem. 

“You don't get to choose if you get hurt in this world...but you do have some say in who hurts you. I like my choices.” 

The Fault in Our Stars nie je kniha len o rakovine. Je to o vzťahu dvoch ľudí (Augustus, I LOVE YOU!), o kamarátstve, rodine, láske, smútku, šťastí, splnených snoch, strachu... O všetkom. O živote.

Plus - John Green píše úplne nádherne. Svojim spôsobom jednoducho. Priamo. Nádherne. Či už viete alebo neviete čítať medzi riadkami... Mám chuť tu odcitovať celú knihu, lebo to bolo: čo riadok to nejaká hlboká myšlienka. Krásna hlboká myšlienka. 

The Fault in Our stars je ako taká dvojsečná zbraň. Najprv sa smejete. Potom vám úsmev na perách zamrzne. Tak plačete. Tak sa smejete a v ďalšej sekunde znova plačete. Potom vás už chytá taká hystérie, že neviete či sa máte smiať alebo plakať. Tak robíte oboje. A k tomu neveriacky krútite hlavou, lebo je to celé strašne kruté a nespravodlivé. A pomedzi to sa začnete zamýšľať... A to vás zabije už úplne. Plačete ako zmyslov zbavený a trpíte strašným nutkaním tú knihu poriadne vystískať. A potom spáliť, zatiaľ čo by ste ju stískali. Po dočítaní totiž budete chcieť ísť niekde do tmavého kútika. Byť tam sám. A tíško plakať. Lebo je to celé strašne nefér a tak surovo reálne, že život v tomto svete na chvíľu stratí svoj zmysel.

“The world is not a wish-granting factory.” 

Fakt, že kniha s vami zostane dlhšie ako prvú hodinu, zatiaľ čo vy budete svoj rozpadnutý svet znova zliepať, dokazuje aj fakt, že dnes je piatok. A ja som knihu prečítala v stredu v noci. A stále nad ňou rozmýšľam. A pripadám si pomedzi to všetko ako psychopat, lebo stále škúlim na poličku, kde je položená. Keď dospejem do štádia vrcholného masochizmu (ku ktorému pomaly, ale isto smerujem), tak ju vyberiem a dám si túto kruto-vtipnú jazdu ešte raz. 

A už mám pocit, že som sa až príliš rozkecala. :D

Takže... Z tohto článku vyplýva len jedna vec. Ak ste knihu ešte nečítali, preboha, napravte túto hroznú chybu!

Kniha vychádza 1.3.2013 Preklad bude mať na svedomí IKAR. Ja dúfam, pre váš plný literárny zážitok z tejto knihy, že ten preklad nepokazia. Ak ho pokazia... Dajte mi vedieť. Skupinovo sa stretneme a pôjdeme ich zbiť!