Pamätám sa, ako som si pred začiatkom roka optimisticky myslela, že ono to určite nebude také zlé. Veď tie predmety milujem, deň si určite budem vedieť rozvrhnúť a bude čas aj na knihy... Neviem či som bola naivná alebo len prehnaná optimistka. V každom prípade sa z toho teraz smejem. :D Aby ste boli nejako kúsok v obraze - stále mám recenzný rest ešte z augusta!!! A nečítam vôbec. V utorok som si povedala, že to kašlem, vzala knihu do ruky a čo čert nechcel - fyzikárka si zo mňa v stredu spravila exemplárny prípad zlej maturity. A ja som zatiaľ stála celá rozklepaná s prázdnym mozgom pred tabuľou, potom čo sa ma spýtala aký priebeh má ten a ten graf (... matiky som sa zrejme nezbavila :D) a opakovala duchom neprítomná, že ja maturovať z fyziky nejdem nejdem nejdem... Zaklincovala to tým, že - Mirka všetko vedela, len bola nervózna. Známku nechcite vedieť... Veď Mirka všetko vedela...
Nálada mojej triedy je taká, že sme zúfalí, pernamentne unavení, búchame si hlavy, ale aj tak s úsmevom dokážeme skonštatovať, že spokojnejší sme asi nikdy neboli. Lebo je to tak. Všetkým nám už z učenia prepína, všetci toho máme dosť, tie naše kedysi "milované" predmety už nechceme ani vidieť, lebo človek nad ničím iným nerozmýšľa a už mu z toho hrabe, a s radosťou by sme uvítali čokoľvek iné... Mne osobne neskutočne chýba dejepis. (Alebo dejepisár? :D)
S blogom vidíte ako to je... BIEDA. (Nie s veľkým b, celá veľká. :D) Okrem toho, že nemám čas písať niečo, vďaka čomu by to tu žilo (keď sa neučím, spím, keď nespím, som v škole/autoškole... Ale to vykonávam zriedkavo, väčšinou sa učím a učím a učím a učím a...). Plus nemám ani veľmi o čom písať, keďže čítam mínusovou rýchlosťou s vysokým zrýchlením opačného smeru (tj. ešte ma to spomaľuje. A áno, práve som dopočítala fyziku... :D), a v neposlednom rade mi chýba aj nejaký ten kus energie. A tak krásne vychádzam z cviku a píšem ako... takto. :D
Mám však rozpracovanú recenziu a pohrávam sa s jedným projektom. Ten už mám v hlave hrozne dlho, takže by som mu niekedy už rada dala reálnosť. Zatiaľ to vidím tak, žeby to mohlo byť niekedy okolo decembra. No veď sa všetko v čas dozviete. :)
Taktiež som si konečne našla stáleho interpreta, pri ktorom mi tá biola ide do hlavy sama. A nesmejte sa, ale je to... chvíľka napätia... ABBA. To som schopná počúvať hodinu a pol v kuse, zatiaľ čo robím čachry machry s papiermi z bioly a tvárim sa, že sa to aj akože naozaj učím. :D
Našťastie však nič nie je úplne čierne, nájdu sa aj svetlé chvíľky. Tie mávam, keď zistím, že už danú tému skutočne viem a vtedy tresnem so všetkým na takých pätnásť minút, aby som potom mohla otvoriť niečo nové. Svetlé chvíľky však nastávajú aj počas tých hodín, čo máme ako trieda spolu. Kto by to bol povedal, no my spolu asi prvýkrát skutočne normálne fungujeme. Na oznamkách sme sa viac-menej zhodli bez problémov, aj na torte, pohároch (pivné krígľe a čierne oznamka budú naše, oktáva predsa musí byť iná :D), program sa už tiež pomaly, ale isto rysuje. Nič nie je stratené, čo mi vlieva do žíl novú dávku nádeje, vďaka čomu som chvíľu schopná nechodiť po chodbách ako mŕtvola, ale dokonca vyčarujem aj nejaký ten úsmev.
Najväčší svetlý moment však nastáva dnes. Spolužiaci majú oslavu osemnástky, na čo sme všetci čakali ako na spasenie. Treba kúsok zresetovať hlavu. A dúfať, že z nej nevyfučí to, čo do nás za tie tri týždne zatiaľ natrieskali. Lebo ako sme včera skonštatovali, v živote sme toho do hláv za tri týždne nevopchali toľko, ako za tieto septembrové. Kde to, aby sme to tam ešte aj dlhodobo držali... No ale späť k dnešku. Na ktorý sa TEŠÍM! Aj keď mali chalani problém s miestom a nikto im nechcel prenajať chatu pre cca 100 ľudí na oslavu dospelosti, nakoniec splašili pekné priestory, kde sa dúfam že aj všetci zmestíme. :D
A tak ešte dumám, čo knižné by som vám tu vopchala. A dumám a dumám a nevydumám nič, lebo knihy sa z môjho života nenápadne, no za to dosť rýchlo, vyparili. Chytá má nervozita, keď si predstavím, koľko čítam tú Krvavú cestu... A som niekde v polke. Ale dobré to je. Posledných 50 strán (ktoré čítam cca týždeň) badám veľké zlepšenie. :D Ale nie som si tým skutočne istá, takto naťahovať a kúskovať nejakých tristo strán je neskutočná hlúposť.
No a to je asi odomňa všetko. Len som chcela dať vedieť, že ešte žijem. :D Och, aby som nezabudla. Keby sa dovtedy neozvem s článkom vybíjam si frustráciu vol. 2, lebo mám pocit, že tieto články budú celoročne brániť môjmu pomäteniu z učenia, 7.10., tj. akýsi pondelok, mi držte všetky pršteky. Mám totiž skúšky z autoškoly, tak aby som to nemusela potom robiť ešte raz. To už by som vôbec nestíhala. :D
Zrýchlenie opačného smeru...:D Deceleration!
OdpovedaťOdstrániťInak, wau, absolútne ti túto situáciu nezávidím a obávam sa, že sa v takej podobnej za pár rokov nájdem (a pritom mám dosť aj poondiateho druháku:D). Inak teda good luck s autoškolou, určite to dáš, aj so školou, poriadne si uži oslavu.:D:) A dúfam, že si predsa len nájdeš nejaký čas na čítanie a písanie... A som zvedavá na ten projekt!:)
robím čachry machry s papiermi z bioly a tvárim sa, že sa to aj akože naozaj učím >> toto je taká skvelá veta, až som vyprskla smiechom. Ja tieto čachry-machry praktiuzujem non-stop a mám pocit, že popri tebe sa neučím dostatočne, lebo môj deficit spánku nie je až taký veľký ako tvoj. A dneska som sa na všetko vykašľala. (tak fajn, prešla som si anglinu a aj fyziku - čo ma privádza k rovnakému zaveru, matiky som sa nezbavila a navyše nám profesor hádže aj limitu a dehbyridizaciu? no, proste dačo také :D)
OdpovedaťOdstrániťZabavte sa! treba troška vypnúť, lebo budeme z tej chémie a bioly totálne vymletí. A na mňa príde svetlá chvíľka, keď po písomke zistím, že som ju aj fakticky vedela. ;-)
PS: Budem držať päste. :)