Komplex Boha

Možno týmto článkom niekoho naštvem, ale budiž. Toto je niečo, čo mi dosť dlho leží v žalúdku a pravidelne zvyšuje tlak, a o čom by mal človek písať, keď nie o tom, čo v ňom vyvoláva nejaké emócie?

Naša malá-veľká knižná blogová komunita je strašne špecifický, dýchajúci tvor. Tvor, ktorý rastie každým dňom. Sú tú blogy veľké, staré, "dobré" (toto je u každého veľmi subjektívne, preto úvodzovky, nechcem zasa zovšeobecňovať) - obrazne predstaviteľné ako "veľké zvieratá". No a potom tu sú blogy maličké, skromné, začínajúce. Samozrejme, nie všetky staré blogy sú veľké a "dobré", a nie všetky nové blogy sú malé a skromné. To len aby bolo jasné, že som kategorizovala na účely tohto článku, nie je to zlaté pravidlo, ktoré platí STÁLE, lebo nejaká Miruš povedala...

Budem teraz rozprávať čisto z vlastnej skúsenosti - ja by som samú seba zaradila do kategórie nie práve najmladšieho blogu, lebo na moje prekvapenie ma to fakt drží už druhý rok, no na strane druhej som stále taká mini-pidi, ktorú síce nečíta tisíc ľudí, no z vašich názorov som nadobudla pocit, že sa vám u mňa páči. :) A aj keď nie som perfektná a viem, že sa ešte mám čo učiť, momentálne som spokojná.  A viete čo? Tak mi to aj vyhovuje. Môžem si písať čo chcem, ako chcem, kedy chcem a viem, že by som nemala byť za svoj názor zlynčovaná, lebo sa ku mne až toľko ľudí nedohrabe. (Preto si rada otváram ústa. :D)

Keď som začínala ja, bolo to tesne pred prvou vlnou ošiaľu knižných blogov. Už nás bolo dosť, ale oproti dnešku... Ja som začínala úplne od piky, nejaké blogy v minulosti boli, ale tie boli tak odveci, že sa to snáď ani neráta. :D Samozrejme, počet článkov na začiatku ťahali hlavne meme, no tie mi dlho nevydržali, lebo ma to nebavilo. Tak som si postupne našla vlastný systém, a aj keď je toho ešte veľa, čo neviem, už si nepripadám ako taký mimoň.

Moje  blogové začiatky však v tomto prípade nie sú až také podstatné. Chcela som tým len povedať to, že si vtedy blog písal každý ako chcel a nikomu neležal v žalúdku, že si vôbec nejaký blog dovolil mať.

Čo ale sledujem v poslednej dobe nie je pekné. Minimálne mne sa to nepáči. A dostávam sa k pointe článku, ktorá je pekne zhrnutá v nadpise. :D Vyššie spomenuté "veľké zvieratá" sú kvôli tomu veľkému množstvu nových blogov tie jediné, ktoré vám natrvalo ostanú v pamäti - čo je logické a je to fajn. Čo však už tak fajn nie je - u niektorých som začala mať pocit, že zjedli všetku múdrosť sveta. Na jednej strane strašne radi poskytujú rady nováčikom ako vôbec začať. Ako písať, aby to niekoho zaujímalo, čo písať, ako často... Keby ste kúsok viac browsovali internetom, viete si vyskladať návod "Ako byť dokonalým knižným blogerom". Ďakujem pekne, neprosím...

A na strane druhej vedia hodiny básniť o originalite, "preľudnednosti" našej knižnej blogosféry, upadajúcej kvalite, atď. Drahí moji, ak na trištvrtinu blogov robili dizajn stále tí istí traja ľudia, všetci nováčikovia sa celí nadšení pustia do čítania článkov, ktoré sa tvária, že poskytujú jediný dokonalý spôsob, ako sa niečím vôbec stať a ktoré sú, dovolím si povedať, stále o tom istom, so žiadnou štipkou originality, čo komu chcete potom rozprávať o upadajúcej kvalite?! Jasné, že tu bude x blogových klonov. Keď sa tu dopracuje nejaký vystrašený nováčik, ktorý nevie ako na to a chce to robiť čo najlepšie, a váš článok mu povie od a po zet ako to robiť čo najlepšie, je jasné, že to tak spraví. A spravia to tak potom stovky ľudí. A originalita je v čudu. Kvalita sa tiež znižuje. A počet blogov stúpa. Tak príde round two - znova nejaký vysoko povolaný napíše desatoro prikázaní ako na to, zasa to niekto objaví, spraví to tak úplne do bodky, a dokolečka dokola.

Niekto možno skutočne potrebuje na ten prvotný odraz, aby mu bolo nadiktované čo sa má ako spraviť, no z môjho pohľadu má stále väčšiu kvalitu blog, ktorého autor píše podľa seba. Chce niečo tak urobiť, tak to tak proste urobí a nebude sa riadiť tým, čo povedal niekto iný... Načo niekomu radiť a zhrňovať niečo, aby v tom mal nováčik jednoduchší prehľad. Veď to rozkukávanie a zisťovanie ako veci vlastne fungujú, je na tom to najlepšie. Človek si spraví vlastný obrázok, vlastný názor, vytiahne si z odkukaného čo je preňho najpodstatnejšie. Odkukané pretaví do podoby jemu vyhovujúcej a píše. Píše ako sám chce. Podľa vlastného svedomia. Zistí čo ho najviac baví, ako ho to baví a venuje sa tomu. Malému bábätku tiež nebudete vtĺkať do hlavy ako sa má chodiť a potom ho kritizovať za to, že chodí tak ako všetci ostatní. To by ste boli pokrytci, veď ste mu to tak sami povedali, tak jasné, že menej skúsený počúva toho viac skúseného. Prečo sa to tak potom robí s knižnými blogmi? Nejako jemne poradiť, troška usmerniť, povedať nejakú zmysluplnú kritiku... To bábätko stačí pridržiavať, ono už samo príde na to, ako sa chodí.

Čo som chcela vlastne povedať je to, že ak začínate blogovať, fakt si stačí iba spraviť prehľad, aby ste v tom až tak netápali, ale robte si to podľa seba! Dajte do vašich článkov nejaký kúsok vás, niečo, čo vás odlíši od všetkých ostatných. Ak chcete písať o leporele pre päť ročné deti, tak píšte. Ak to napíšete tak, že vám vďaka tomu článku budem schopná nahliadnuť do hlavy, máte to u mňa vyhraté. Nesnažte sa byť všetci silou mocou dokonalí, vy musíte cítiť či je to a to pre vás to pravé orechové. Ak budete blog vnímať ako niečo vaše, len a len vaše a nikoho iného, tak sa k nemu budete aj tak správať. Tvarovať podľa seba, čo na každom jednom článku bezpochyby zanechá nejaký znak, že toto píše ten a ten. Buďte jednoducho sami sebou, neriaďte sa nejakými univerzálnymi radami, čo jednému vyhovuje, druhému nie. Nájdite si vlastnú cestičku a vôbec si nebudete lámať hlavu s otázkou originality. Každý z nás je originál, a ak sa vám to podarí preniesť aj do vašich článkov, tak nikto iný nebude taký ako vy.