Recenzia: Tahereh Mafi - Som zlomená

Jej dar je jej prekliatím. 

Juliette bola svojim smrteľným dotykom prenasledovaná od mala, a v dobe, kedy je jej svet na pokraji vojny, tomu nebude inak - jej situácia sa dokonca ešte zhorší!

Koncom augusta vzala slovenské knižné pulty útokom už druhá kniha z pera Tahereh Mafi, s ktorej spisovateľským umom sme sa už mali možnosť zoznámiť pred pár mesiacmi vďaka knihe Som roztrieštená. Aj zlomená sa nesie v podobnom štýle ako jej predchodkyňa. Popreškrtávaných riadkov, ktorých bolo v prvej časti habadej, síce ubudlo, no zmýšľanie hlavnej hrdinky zostalo aj naďalej rovnako chaotické, plné pocitov a emócií, ktoré trhali samotnú osobnosť Juliette napoly.

Na psychickej pohode jej nepridal ani krutý milostný trojuholník, ktorý si pre ňu autorka pripravila. Na jednej strane postele sladký Adam, s ktorým vzájomné dotyky zvládajú čím ďalej tým problematickejšie. Na strane druhej záhadný, kúsok pošahaný Warner, ktorý sa pomaly, ale isto dostáva na pokraj šialenstva - čím je asi ešte neodolateľnejší, prekvapivo, a Juliette to k nemu ťahá ako muchu na med...

V skratke - Juliette to nebude mať ľahké. No a po skúsenostiach z prvej knihy, ktorá mi dala kúsok viac zabrať, som si myslela, že ľahké to nebudem mať ani ja. A že som nemala... Ale nemajte boja, nie-práve-najväčší fanúšikovia Juliette a jej depresívno-sebecko-hlúpych stavov, od cca strany dvesto sa kniha neskutočne dobre čítala, strany sa otáčali samé, všetko sa krásne zauzľovalo, o akciu tiež nebola núdza a aj pár prekvapení si vás dokázalo nájsť. No a čerešničkou bol Warner.

Akčné scény autorke veľmi nejdú - jej štýl celkovo je skôr vhodný na psychologický román, ako na bojmi prešpikovanú dystópiu, preto bol z môjho pohľadu záver jednou veľkou trefou vedľa. Všetky tie "zlé" veci však boli veľmi pekne vyvážené tým, čo Tahereh ide - romantikou. Milostný trojuholník bol síce ako päsťou do oka, lebo ho v knihách je už skutočne veľa, no okrem toho, že sama Juliette sa vďaka svojim chlapom menila na schizofrenika, vzťahy boli popísané pekne a pri tých horúcejších chvíľach som sa usmievala ako mesiačik na hnoji.

V porovnaní s prvou časťou? Neporovnateľne lepšia. Autorkin štýl však zostáva rovnaký a nemôžem povedať, že sa niekde posunul alebo zlepšil. Aj po prečítaní tejto knihy zastávam názor, že príbeh Juliette je nesmierne zaujímavý a dobre vymyslený (zápletka v tejto časti mi to len nanovo potvrdila). A nech sa na to pozriem z akejkoľvek stránky, bavil ma, vzbudil vo mne záujem a určite si človek bude chcieť prečítať jeho rozuzlenie. Jediným problémom, ktorý to celé kazí je to, ako to je napísané. Tahereh nemusí vôbec písať zle, kameňom úrazu môže byť len hlavná postava. Juliette je mi jednoducho nesympatická a stretnúť ju normálne, asi by sme kamarátky neboli. Preto ma ani nebaví sa na svet dívať jej očami. No keď sa človek nad to dokáže preniesť (čo je síce ťažké, to uznávam. No dá sa to.), knihu si začne užívať.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

Oktáva a šialenstvo okolo

Už viac ako 24 hodín som oficiálnou študentkou maturitného ročníka. Pred viac ako 24. hodinami som vyfasovala pražské a košické testovnice na lekársku fakultu, dostala šokovku v podobe preskúšania vecí, ktoré som preberala v kvinte a trocha si zdvihla sebavedomie, keď som odpovedala pohodovejšie a správnejšie, akoby som bola čakala (ale to len na to, aby mi dnes mohlo nanovo spľasnúť :D). 

Dnes som si po dvoch úmorných hodinách vyskladala rozvrh (dostali sme celá trieda spoločný... Toť dríst, drahá moja škola, keby ma náhodou čítaš. Veľký to blud! Z viacerých predmetov je viac skupín a teraz nikto nevedel, že do ktorej skupiny patrí. A zaradenia jednotlivcov do skupín a sedem "kombinačných kruhov" - nesnažte sa pochopiť, proste chaos - boli vytlačené len na jednom JEDINOM papieri, ktorý pomaly putoval po triede. Aj tak z neho nikto nebol múdrejší. :D). Rozvrh je úžasný. Za tie dlhé roky, čo študujem na našej škole, som asi lepší rozvrh nemala. V pondelok a utorok končím 5. hodinou, ťahám len jednu sedmičku v stredu, predmety sú nakombinované krásne... Nemôžem sa sťažovať. Len hodina občianky a predmetu s názvom umenie a kultúra ma, jemne povedané, šokovali. Úplne, ale ÚPLNE nepotrebné predmety, ktoré mi tam zbytočne zaberajú miesto! (A budú žrať moje dosť labilné nervy.) No a pár (vlastne len jedného) učiteľov by som si priala iných, ale inak som dostala každého podľa očakávania, takže tam sa, našťastie, žiadne prekvapenie nekonalo.

Neviem, že ako to je na iných školách, no my zajtra budeme mať ešte tie úvodné hodiny, kde si vypočujeme tie kecy, ktoré ja už viem aj odzadu (zajtra si ich vypočujem po ôsmykrát, tak bodaj žeby nie), maturanti vyfasujú učebnice, no a potom už budeme poctivo študovať vo veľkom, lebo, ako sme dneska s hrôzou porátali, ono to do tých maturít už tak veľa času nezostáva, a no... Všetci sme vymletí. :D 

Inak momentálne čítam Amy a Rogera, píšem recenziu na Zlomenú a vyfotila som chvastačku... Ktorú ale budem fotiť nanovo, lebo fotky majú vďaka svetlu a môjmu vybitému mobilu, ktorému nezostala šťava na blesk, dosť na prd kvalitu. Amy a Rogera budem podľa všetkého čítať ešte dlho, lebo som k nim od nedele ani nos nepriložila. Včera som do desiatej robila šor s poznámkami, papierikmi a podobnými blbosťami, ktoré som dostala od milej študentky, ktorá má má dať do laty pred tým, ako sa vyberiem na prijímačky do veľkého sveta na ťažké školy. A dnes poobede som počítala chémiu (ktorá mi viac-menej nevyšla!!! Akože ona vyšla, ale niečo nevyšlo a to vôbec, ale vôbec nezodpovedá mojim predstavám!) a potom som si ukľudňovala nervy biológiou, ktorú som, chvalabohu, zvládla vyhovujúc mojim očakávaniam. 

Blog bude asi kúsok viac mŕtvy teraz. Ja si potrebujem nájsť systém. Zistiť, čo mi koľko trvá v tomto novom, maturitnom zhone a vôbec... Zmáknuť tristo otázok za dva týždne, pomedzi to čítať, učiť sa dačo úplne iné do školy a ešte stíhať blog? Ehm... *hysterický smiech* Ale! Ale ja sa chcem čo najrýchlejšie zorientovať a využívať blog ako ventil. Takže sa tešte. Muhehééé! :D

Čo určite pribudne v najbližších dňoch, potom negarantujem v akých intervaloch budem niečo publikovať, tak sa môžte tešiť na chvastačku, ktorá tento mesiac vytvorila jednu celkom veľkú kopu (bála som sa, že mi to spadne :D) a dobehnem resty v recenziách, ktoré som si priniesla ešte z prázdnin. 

Maturantom (aj nematurantom, ale tí isto pochopia, že my to potrebujeme viac ;)) želám veľa nervov a šťastia. Mám pocit, že viacerí to budeme potrebovať. A keď bol ešte niekto podobne šialený ako ja, a s ľahkou školou sa nevie uspokojiť... Nervy, potrebujeme nervy, trpezlivosť, výkonné mozgové bunky a musíme sa zapnúť do módu špongie - nech tých informácií nasajeme čo najviac. A ja začínam byť zdeformovaná a to som sa ešte hĺbkovo ponorila len do bunkového delenie a anorganickej chémie. Panebožeeeeee!!!! :O

Recenzia: Cheryl Strayedová - Divočina

Mala devätnásť, keď sa bláznivo zamilovaná rozhodla spečatiť svoju lásku bláznivou svadbou. Mala dvadsaťdva a jej svet sa smrťou jej mamy náhle zrútil. Má dvadsaťšesť a rozhodla sa vydať na túru po PCT - Pacifickej hrebeňovke. 

Počas štyroch rokov, od pohrebu jej jediného rodiča po prvé kroky na turistickom chodníku, toho stihla veľa. V stave najväčšieho smútku a zúfalstva striedala chlapov ako ponožky, úspešne sa jej podairlo zničiť si manželstvo, vyskúšala drogy a porobila mnoho iných hlúpostí, ktoré vyhrotila do takých extrémov, až nakoniec podstúpila interupciu. Ten istý smútok a zúfalstvo ju o pár mesiacov neskôr vyhnali na samotu do divokej americkej prírody. Na chodník, ktorý robí problémy skúseným tusristom. Totálne nepripravená, so zlými topánkami, až komicky ťažkým ruksakom a nulovou kondičkou si dala za cieľ prejsť viac ako 1500 kilometrov - stovky kilometrov od Kalifornie až po Oregon jej majú pomôcť prekonať smrť matky a nabrať nový pohľad na jej zbabraný život. Uteká, aby sa zachránila.

Divočina je psychologický cestopis, ktorý vás nevtieravo prevedie trojmesačným úsekom života autorky, ktorý spísala na štyristo stranách. Jej putovanie nemilosrdnou divočinouu, v ktorej jej poodpadávajú nechty na nohách a ramená budú záťažou kvíliť na každom kroku, ktorý na chodníku prejde, je popretkávaný úsekmi a príhodami z jej predchádzajúceho života, počas ktorých ju hlbšie spoznávame a zisťujeme čo všetko sa v jej živote udialo, že ju to za dvadsaťšesť rokov sformovalo na ženu, ktorá sa bez akýchkoľvek predchádzajúcich skúseností vyberie na (samovražednú) život-zachráňujúcu túru.

Hlavná hrdinka má v sebe všetko na to, aby človeka rozčuľovala. Jej správanie sa v tých lepších prípadoch dá označiť za naivné, no väčšinou len za hlúpe. Jej sebadeštruktívne rozhodnutia vám budú bytostne proti srsti... No aj keď som si to všetko veľmi dobre uvedomovala, rovnako ako ona, nevedela som si predstaviť, žeby sa zachovala v daných situáciách inak. Zo všetkých hlúpostí, ktoré porobila, kričalo zúfalstvo, kde ju dohnal hlboký smútok a pocit straty. A zúfalí ľudia robia rôzne veci, ktoré by normálne neurobili. Preto jej správanie vlastne nemôžem kritizovať.

Toto je typ knihy, ktorý si v istých chvíľach potrebuje prečítať každý. Niekedy jej čítanie pôjde ťažko, niekedy bude pre vás každý kilometer, ktorý Cheryl prejde ešte ťažší ako pre ňu samotnú, niekedy sa to bude vliecť. Inokedy vás kniha pohltí a pristihnete sa, že sa od toho už dobré dve hodinky neviete odtrhnúť. Prinúti vás zamyslieť sa. Uvažovať o živote jej, vašom a vôbec tak všeobecne o veciach, ktoré bežne vnímame ako samozrejmosť.

Divočina rozhodne nie je kniha pre každého. Niekoho unudí, veľké množstvo ľudí možno znechutí, no ak ju človek číta v správnej nálade, čo-to si z knihy aj vezme, a k samotnej autorke (a iným ľuďom, ktorí sa na niečo podobné dali) pocíti hlboký rešpekt. Nejdem ju tu odporúčať všetkými desiatimi, lebo sama som mala v istých chvíľach chuť ju zatvoriť, no už teraz viem, že určite si ju niekedy v budúcnosti prečítam znova. Nech si každý zváži či má odhodlanie a chuť prejsť 1700 kilometrov po Pacifickej hrebeňovke bez akejkoľvek prípravy spolu s autorkou.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar. 

Recenzia: Rick Riordan - Červená pyramída

V druhej sérii Ricka Riordana síce prostredie plné bohov neopustíme, no z gréckeho Olympu sa presunieme do Afriky, kde budú mať hlavné postavy plné ruky práce s bohmi zo starovekého Egypta.

Sadie a Carter majú len dvanásť a štrnásť rokov a po tom, čo ako malé deti prišli o mamu, teraz prišli aj o otca. Dostanú pár hodín na to, aby strávili informáciu, že pochádzajú zo starého rodu mocných faraónov, musia zachrániť otca, dokončiť prácu svojich rodičov a zabrániť temnému bohovi podsvetia - Sutechovi, - aby pár šmahmi ruky zničil svet. Brnkačka. 

Po otvorení pevných dosiek prvej knihy z trológie Kroniky Cartera Kana vás privítajú strany plné egyptských symbolov, starovekých obeliskov, hieroglyfov, tajomných spoločností mágov a mocných bohov, ktorí riadili svet už pred tisíckami rokov. 

Aj keď sa jedná o prvú, úvodnú knihu nového príbehu, nemusíte sa obávať. Nečakajú na vás žiadne siahodlhé kapitoly plné vysvetľovania. Rovnako ako rozprávači príbehu - súrodenci Kanovci, - aj čitateľ je hodený rovno do tajomných vôd božstiev starovekého Egypta. Napriek tomu, že fungovanie tajomného spolku mágov a všetky zákulisné vzťahy egyptských bohov a ich ľudských hostiteľov musíme stíhať sledovať za pochodu, Rick Riordan potvrdil kvality svojho rozprávčského umenia aj v tejto knihe a zorientovať sa by tak nemal byť až taký problém.

Príbeh je rozprávaný striedavo z pohľadu Cartera a Sadie, no našťastie sa tu nestalo to, čo sa sem-tam prihodí v niektorých knihách, a síce, že po nejakom čase začnú byť rozprávania oboch postáv navzájom veľmi podobné. Rozprávača jednotlivej kapitoly ste vedeli v pohode rozlíšiť aj bez toho, aby ste tam museli mať napísané, koho pohľad práve čítate. Keďže sa jedná o súrodencov, niektoré ich slovné roztržky a podpichovačky boli veľmi úsmevné, a aj keď na seba niekedy nevedeli nájsť pekného slova a na začiatku v podstate žiadny vzťah nemali, keďže po smrti ich mamy spolu nevyrastali, s postupným vývojom príbehu si aj oni dvaja uvedomili, že jeden bez druhého by len ťažko zlvádli všetko to, čo mali. 

Cartera a Sadie čaká kopa práce. Nemusia si dať rady len s chaousuchtivým Sutechom, ale aj sami so sebou, svojou podarenou rodinou, a s ľuďmi, ktorí by ich najradšej videli mŕtvych. Vydali sa na dlhú cestu plnú rodinných tajomstiev, magických záhad a božských výziev, ktorej koniec je nejasný a závisí od neho budúcnosť celého sveta - ako toho smrteľného, tak aj toho božského. 

Ako malá som si prešla celkom dlhým obdobím, kedy som vecí okolo ríše pyramíd a faraónov nikdy nemala dosť. Aj keď odvtedy prešlo skoro desať rokov a moje záujmy sa čiastočne preorientovali niekde úplne opačným smerom, starovekým Egyptom som fascinovaná doteraz. Čo si v preklade môžete preložiť tak, že ma kniha bavila. Mala svoje muchy, niektoré veci mi až tak nesedeli, a v porovnaní s Percym bola kniha trocha slabšia, no aj tak som si debaty, problémy a bitky Hora, Eset a iných mocných bohov a bôžikov dokázala vychutnať. 

Rovnako aj príbeh Percyho Jacksona, aj táto kniha je určená skôr tým mladším nadšencom kníh. Ak ste však čítali Percyho a zaujíma vás aj ďalší autorov počin, nemalo by to byť zlé, no nechoďte do knihy až s takými očakávaniami, pretože Červená pyramída v žiadnom prípade neprekonala prvú knihu zo série Percyho Jacksona. 

 a pol

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Fragment.

Recenzia: Rick Riordan - Zlodej blesku (Percy Jackson #1)

V kinách práve beží filmové spracovanie druhej časti príbehu o synovi boha a smrteľníčky, a ku mne sa po kamoškinom lanárení (ospevovala síce Logana Lermana, ale ja na ten film nepôjdem, kým tú knihu neprečítam :D) dostala do rúk jeho prvá časť v knižnej podobe.

A čože to hovorím na knihu z pera Ricka Riordana, ktorá je už na prvý pohľad určená kúsok mladším čítateľom? Aj keď si myslím, že knihu si oveľa viac užije mladšie publikum (veď aj samotné postavy mali len dvanásť rokov), kniha má všetko potrebné, aby zaujala aj tích starších odvážlivcov, ktorí sa po knihe rozhodnú siahnuť.

Zlodej blesku popisuje dobrodružstvá trojice nie celkom ľudských kamarátov, ktorí musia napraviť kixy starých a mocných bohov, čo si nedovidia na špičku nosa a poháňajú ich staré roztržky, spory a ich božská zabednenosť. Na pleciach Percyho sa tak ocitol osud sveta -chlapec musí nájsť čoši ukradnuté a zabrániť tak vypuknutiu vojny. Po otvorení na vás čaká od prvej až po tú poslednú stranu príbeh nabitý gréckou mytológiu, ktorá je podaná tak brilantne, že človek nebude mať až taký veľký problém zorientovať sa v hierarchii a fungovaní Olympu.

Boh vojny a bohyňa lásky skrývajúci sa v zašitých kútoch Spojených štátov, aby sa mohli nerušene muchlovať? A prečo nie! Autor tejto knihy predvedie svoju fantáziu a predstaví vám náš smrteľnícky svet tak, že by vás to nikdy nenapadlo. Obludy z podsvetia predávajúce záhradných trpaslíkov, Empire State Building ako hlavná ústredňa Olympu, pero čo sa mení na bájny meč a ešte omnoho viac. Okrem fantázie však Rickovi nechýba ani nejaký ten spisovateľský um. Jeho knihe nechýba akcia, záhada, napätie, no ani humor - a verte mi, nejeden dialóg alebo vnútorný komentár Percyho bude mať potenciál vás dostať do kolien. 

Kniha vás veľmi jednoducho pohltí a ja som sa neraz pristihla, že si želám, aby som bola kúsoček mladšia. Zlodeja blesku som si zamilovala aj napriek tomu, že možno nie som to primárne publikum, ktorému je kniha určená, no celkom živo si viem predstaviť svoje mladšie ja, ako hltá jednu stránku za druhou, celé šťastné, že si našlo náhradu za Harryho Pottera a knihu nebude chcieť pustiť z ruky. No keďže som už kúsoček staršia, na knihe viem oceniť aj niečo iné, nie len skvelý príbeh, ktorý vezme moju fantáziu na jednu adrenalínovú jazdu. Čo cením (ale že strašne strašne) je v podstate vec úplne obyčajná, no aj tak s ňou má v poslednej dobe veľa autorov problém - žiadna postava mi neliezla na nervy! Či už ste mali dočinenia s najväčším záporákom, mékajúcou kozou alebo neschopným rodičom, ani jednému z nich sa nepodarilo ma dohnať do zúfalstva, kedy by som si búchala hlavu o stenu. Niektoré postavy ste práve v láske nemali, no nebolo to preto, žeby sa správali nemožne a sám autor si s nimi nevedel rady, ale preto, že ste ich ani nikdy v obľube mať nemali. A za mňa musím podotknúť, že taká postava bola len jedna. 

Koho ešte stále vyššie riadky nepresvedčili, že kniha skutočne má čo ponúknuť, toho už nepresvedčí asi nič. Hnacím prvkom prvej polovice bude jedna nevyjasnená informácia, a síce - ktorý z bohov je vlastne Percyho otcom. Aj napiek viacerým úplne do oči bijúcim narážkam mi to nenapadlo. Dôvodom bolo asi to, že som si knihu proste za jazdy vychutnávala a môj mozog sa nenudil dostatočne na to, aby sa zamýšľal nejako hlbšie nad sploditeľom nášho hrdinu. A so všetkými problémami, bitkami a útekmi v druhej časti, ste na to ani nepomysleli.

Moja racionálna časť mi hovorí, že tejto knihe 5 hviezdičiek dať jednoducho nemôžem. A tá časť, ktorá počas čítania vrnela blahom, tú druhú bije a kričí, že prečo by som nemohla... A keďže tá racionálna časť mi nevie ponúknuť žiadne obstojné argumenty, prečo by si Percy nezaslúžil plný počet hviezd, má to vopred prehraté. Ak ste starší a viete, že takéto knihy pre vás už skutočne nie sú, asi sa do toho veľmi nepúšťajte. Aj keď za mňa môžem povedať, že by ste to mali skúsiť. Ja som si knihu neskutočne užila, tak trocha sa vrátila do mladších čias a každé jedno písmenko autorovi uverila. Takže som sa na Percyho dosť kvalitne namotala a prvú knihu zhltla aj s navijakom. Dajte mi do ruky dvojku!

Toto sú veľmi veľmi subjektívne hviezdičky. :D

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Fragment. 

Recenzia: Lee Carroll - Čierna labuť vzlieta

Dvadsaťšesť ročná Garet Jamesová je šperkárka (čítajte správne, nie ako ja, že trikrát prečítam anotku a trikrát to prečítam ako šepkárku :D), s otcom vlastní galériu a práve sa vracia zo stretnutia s právnikom, ktorý jej povedal, že sú s otcom zadĺžení až po uši, a tak ľahko sa z toho nevyhrabú, keď ju uprostred mesta chytí lejak. Premočená a premrznutá Garet sa zašije do jedného podchodu, kde uvidí starožitníctvo. A keby sa radšej rozhodla moknúť ako taká myš, urobila by stokrát lepšie. Záhadný majiteľ ju poprosí či by mu nepomohla otvoriť tajomnú striebornú skrinku...

... a kolotoč neočakávaných zistení a smrteľných stretnutí sa môže začať. Vo svojej nevedomosti pomohla vypustiť obávaných démonov, pritiahla na seba kliatbu svojho rodu a má týždeň na to, aby sa naučila všetko čo potrebuje a nepriaznivý vývin situácie zvrátila (rozumej: zachránila svet). Okrem toho musí spraviť čo je v jej silách, aby jej otec nešiel do väzenia, dať si rady s neznámym sexy chlapom, čo sa jej ocitol v ceste (bonus: je upír) a taktiež musí presvedčiť samú seba, že nepatrí do blázinca a že jej život, ktorý je odrazu plný víl, upíra, draka a iných mýtických bytostí, nie je len výplodom jej zmäteného mozgu.

Napadne vás ako prvé, že chaos? Hej, chaos. Čierna labuť je tak kvalitne pomixovaná fantasy zmeska odohrávajúca sa v New Yorku, a s toľkými tajomstvami každej z postáv (živej i mŕtvej) a všetkých naokolo, že nechápem, ako to v tejto knihe vôbec mohlo fungovať. Ale fungovalo. Aj keď mám voči knihe isté výhrady, nebolo to zlé čítanie.

A keď už som spomenula tie výhrady, idem hneď k nim, nech máme tie negatíva čím skôr za sebou. Nie je ich veľa, no väčšina, "prekvapivo", súvisí s hlavnou hrdinkou. Aj keď je Garet normálna dospelá ženská (momentálne bez chlapa), niektoré jej rozhodnutia by ste za dospelé považovali iba ťažko. To jej však nemožno až tak veľmi vyčítať, za pár dní sa v jej živote pokazilo čo sa dalo, takže na pár skratov má právo. Čo už mi prišlo ale veľmi úsmevné bol úsek okolo nejakej strany dvesto. Čo si pod tým predstaviť? Do života hlavnej hrdinky vstúpi záhadný fešák s tajomnou minulosťou, ktorý jej tak kvalitne pomotá hlavu, že Garetine doterajšie problémy ustúpia do pozadia a ona sa naňho namotá ako pojašená šestnástka. Park plný farieb, ktorý vám ožije priamo pred očami uprostred romantickej new-yorskej noci? Nie je zas až také nemožné to dosiahnuť, stačí vám len pár storočí starý chlapík a kúsok všade sa lepiacej smoly.

Čierna labuť vzlieta je veľmi príjemne napísaná kniha, ktorá má síce pomalší začiatok, no na druhej strane je čitateľovi všetko servírované pekne postupne, takže sa v tom ľahko zorientuje a má čas informácie stráviť. Počas čítania si však pozornejšie oko všimne pár preklepov a niektoré úseky budú napísané pomerne zvláštne, čo len vyvolá dojem, že Garet má už toho všetkého skutočne dosť a nevie rozoznať realitu od preludov jej unavenej psychiky. Hlavnú hrdinku čaká mnoho zaujímavých stretnutí, New York odhalí čo to zo svojich tajomstiev, no a okrem toho na vás čakajú aj stránky, počas ktorých si pokojne budete môcť nasadiť ružové okuliare a s otvorenými očami snívať. Úsmev na tvári nevyčaria len tie romantickejšie pasáže, no aj stretnutia s rôznymi drobnými či menej drobnými magickými bytosťami, ktoré sa v meste skrývajú deň čo deň. Aj keď koniec vás prinúti si dať ružové okuliare na chvíľu dole a čeliť temnej realite, ktorá je v prítomnosti víl, upírov a stáročných tajomstiev o to desivejšia, zároveň vás však posledné stránky navnadia na pokračovanie a aj napriek svojim zádrheľom kniha vyburcuje vašu zvedavosť natoľko, že sa budete dychtivo zaujímať o ďalší osud hlavných postáv.

Nebudem tu tvrdiť, že kniha z pera manželskej dvojice vystupujúcej pod pseudonymom Lee Carroll je to najlepšie, čo môže tento žáner ponúknuť, no na pár večerov strávených pod dekou je príbeh strážnych veží, ktorý je popretkávaný magickými bytosťami, ako stvorený. Ako oddychovka, ktorej príbeh chcete okolo seba len tak nechať plynúť, je to ideálne čítanie.

 a pol

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia.

Bratislava & Viedeň 2013 + info o mojej oxidácii na FB

Už sme tu, už sme tu, už sme doma z výletu! Toto sme si spievali stále, keď sme sa na základke vracali v tom odporne teplom autobuse po celom dni naspäť domov zo školského výletu. A ja si to v duchu spievam doteraz, keď sa z niekadiaľ vraciam. Áno, aj teraz mávam svoje infantilné chvíľky, ale s mladším bratom sa tomu vyhýba dosť ťažko, no zabite ma za to! :D

Z nadpisu je asi jasné, že kde som bola. Už som o tom aj na blogu písala, ale mám pocit, že keď si to tak celé nezrekapitulujem, tak sa to ani nestalo...

Ja v neznámej zašitej uličke vo Viedni.

Keď sa mi s kamarátkou niekde vyberieme, nemôže to byť len tak a je jasné, že niečo sa musí posrať. No, našťastie sa veci stihli pokaziť ešte pred naším odchodom, takže potom to už bola pecka. Namiesto plánovaného utorka, a tak stredy, sme nakoniec na IC-čko sadli vo štvrtok ráno. Whatever, len čo sme sa na intráku ako tak dali dokopy, pomedzi to nadávali jak takí pohani, že v tom teple sa nedá žiť (po vystúpení z vlaku sme zažili neskutočný teplotný šok. Akože my v PO sme pred tým tiež mali peklo, ale to oproti Bratislave bol ešte raj. :)), vybrali sme sa na hokej. Kamoška si splnila sen, ja som si  naplnila mesačnú kvótu hysterických záchvatov, na tom štadióne sme sa schladili, len aby nás potom mohlo nanovo poraziť, a tak celkovo sme z tamadiaľ odišli mŕtve, totálne vybľuté, ale neskutočne šťastné. Prvú noc som myslela, že neprežijem. Ono, boli sme ubytované na intráku technickej univerzity, zrejme tam sú bežne ubytovaní tak inteligentní a silní ľudia, že im nerobí problém otvoriť to diablovo okno. Nám to však problém robilo, takže sme spali pri zatvorenom, ako v takej peci. Mokré uteráky omotané okolo hlavy a iných častí tela bolo to jediné, vďaka čomu nám tam neexplodoval mozog.

Piatok, sobota a nedeľa sa niesli v duchu citysightseeingu, shoppingov a boli sme sa pozrieť aj na Talianskej maľbe v galérii (So beautiful!). Zbehali sme si to všetko tak ako len my vieme. Máme neskutočné množstvo fotiek, minuli sme neskutočne veľa prachov, ale za tie zážitky to stálo. Ja som z neznámeho dôvodu mala voči Blave predtým celkom averziu, no okrem toho, že som mala chuť si odpíliť uši (v utorok zastreliť už aj seba, lebo to som už neskutočne zaťahovala :D), si u mňa to mesto napravilo renomé. Sedieť v sobotu večer pod mostom a kukať na osvetlený hrad (na ktorý sme mali výhľad celý čas aj z intráku, ale atmoška sa cení) bolo fasa, veď sme tam aj skysli asi do polnoci. :D

No ale pre mňa najväčším higlightom (okrem hokeja) bol rozhodne pondelok. V pondelok ráno sme sadli do vlaku s mapou v ruke a hybaj do Viedne. Síce sme asi trištvrte hodiny blúdili, no tak nás jeden milý ujo (slovák) zobral pod ochranné krídla, posadil na metro a my sme s božou pomocou vystúpili presne tam, kde sme chceli. No a tak sme sa tam potom celý deň motali. A ležali v parku, pili Starbucks, fotili ešte viac ako japonskí turisti (a že ich tam bolo! :D)... V utorok sme už iba ledva prežívali a čakali na to, kedy nám pôjde vlak. Moje nohy vyzerali po tej Viedni ako po bombovom útoku, chodila som už len zo zotrvačnosti, ale to už bol utorok, to už človek rátal s tým, že o pár hodín je doma. (Aj so 40 mnútovým meškaním :D) No ale okrem toho sme v utorok ešte stihli zabehnúť do jedného huge antikvariátu, tam som chodila hore dolu asi hodinu a bolo dobre. :D Celkovo som si z Blavy odniesla tri knihy. Jednu z Panty v Avione, tie zľavy boli brutálne. A dve z toho antikvariátu (jedna z toho má názov, že: Zmaturuj z literatúry 1 :D) No okrem kníh ešte magnetky, sveter, prstene a také mega okuliare. Akurát tie topánky, čo som si mala kúpiť, som si nekúpila. Never mind, v sobotu idem na tú svadbu bosá. Treba mať štýl. :D

No, a dostávam sa k druhej časti nadpisu. Už asi mesiac silno uvažujem nad tým, že blogu založím aj stránku na FB. Dlho dlho som váhala, ale nakoniec som si povedala, že to skúsim. Prinajhoršom to tam bude mŕtve a fungovať bude len blog, no bože. Experimentovať sa musí. :D Dôvodov je viacero, ale tým hlavným je ten, že asi nebudem mať stále cez školu čas prispievať na blog s každou štvrtou prkotinou, ako som to robila doteraz. Tak to budem vypisovať na FB... Koho to bude zaujímať, ten si to prečíta. Neviem či to bude fungovať, keď tak dajte vedieť. :) (Aby som nezabudla, za tú sexističnú ikonku ďakujem Domčovi. Thanks! ;))