Mala devätnásť, keď sa bláznivo zamilovaná rozhodla spečatiť svoju lásku bláznivou svadbou. Mala dvadsaťdva a jej svet sa smrťou jej mamy náhle zrútil. Má dvadsaťšesť a rozhodla sa vydať na túru po PCT - Pacifickej hrebeňovke.
Počas štyroch rokov, od pohrebu jej jediného rodiča po prvé kroky na turistickom chodníku, toho stihla veľa. V stave najväčšieho smútku a zúfalstva striedala chlapov ako ponožky, úspešne sa jej podairlo zničiť si manželstvo, vyskúšala drogy a porobila mnoho iných hlúpostí, ktoré vyhrotila do takých extrémov, až nakoniec podstúpila interupciu. Ten istý smútok a zúfalstvo ju o pár mesiacov neskôr vyhnali na samotu do divokej americkej prírody. Na chodník, ktorý robí problémy skúseným tusristom. Totálne nepripravená, so zlými topánkami, až komicky ťažkým ruksakom a nulovou kondičkou si dala za cieľ prejsť viac ako 1500 kilometrov - stovky kilometrov od Kalifornie až po Oregon jej majú pomôcť prekonať smrť matky a nabrať nový pohľad na jej zbabraný život. Uteká, aby sa zachránila.
Divočina je psychologický cestopis, ktorý vás nevtieravo prevedie trojmesačným úsekom života autorky, ktorý spísala na štyristo stranách. Jej putovanie nemilosrdnou divočinouu, v ktorej jej poodpadávajú nechty na nohách a ramená budú záťažou kvíliť na každom kroku, ktorý na chodníku prejde, je popretkávaný úsekmi a príhodami z jej predchádzajúceho života, počas ktorých ju hlbšie spoznávame a zisťujeme čo všetko sa v jej živote udialo, že ju to za dvadsaťšesť rokov sformovalo na ženu, ktorá sa bez akýchkoľvek predchádzajúcich skúseností vyberie na (samovražednú) život-zachráňujúcu túru.
Hlavná hrdinka má v sebe všetko na to, aby človeka rozčuľovala. Jej správanie sa v tých lepších prípadoch dá označiť za naivné, no väčšinou len za hlúpe. Jej sebadeštruktívne rozhodnutia vám budú bytostne proti srsti... No aj keď som si to všetko veľmi dobre uvedomovala, rovnako ako ona, nevedela som si predstaviť, žeby sa zachovala v daných situáciách inak. Zo všetkých hlúpostí, ktoré porobila, kričalo zúfalstvo, kde ju dohnal hlboký smútok a pocit straty. A zúfalí ľudia robia rôzne veci, ktoré by normálne neurobili. Preto jej správanie vlastne nemôžem kritizovať.
Toto je typ knihy, ktorý si v istých chvíľach potrebuje prečítať každý. Niekedy jej čítanie pôjde ťažko, niekedy bude pre vás každý kilometer, ktorý Cheryl prejde ešte ťažší ako pre ňu samotnú, niekedy sa to bude vliecť. Inokedy vás kniha pohltí a pristihnete sa, že sa od toho už dobré dve hodinky neviete odtrhnúť. Prinúti vás zamyslieť sa. Uvažovať o živote jej, vašom a vôbec tak všeobecne o veciach, ktoré bežne vnímame ako samozrejmosť.
Divočina rozhodne nie je kniha pre každého. Niekoho unudí, veľké množstvo ľudí možno znechutí, no ak ju človek číta v správnej nálade, čo-to si z knihy aj vezme, a k samotnej autorke (a iným ľuďom, ktorí sa na niečo podobné dali) pocíti hlboký rešpekt. Nejdem ju tu odporúčať všetkými desiatimi, lebo sama som mala v istých chvíľach chuť ju zatvoriť, no už teraz viem, že určite si ju niekedy v budúcnosti prečítam znova. Nech si každý zváži či má odhodlanie a chuť prejsť 1700 kilometrov po Pacifickej hrebeňovke bez akejkoľvek prípravy spolu s autorkou.
Hlavná hrdinka má v sebe všetko na to, aby človeka rozčuľovala. Jej správanie sa v tých lepších prípadoch dá označiť za naivné, no väčšinou len za hlúpe. Jej sebadeštruktívne rozhodnutia vám budú bytostne proti srsti... No aj keď som si to všetko veľmi dobre uvedomovala, rovnako ako ona, nevedela som si predstaviť, žeby sa zachovala v daných situáciách inak. Zo všetkých hlúpostí, ktoré porobila, kričalo zúfalstvo, kde ju dohnal hlboký smútok a pocit straty. A zúfalí ľudia robia rôzne veci, ktoré by normálne neurobili. Preto jej správanie vlastne nemôžem kritizovať.
Toto je typ knihy, ktorý si v istých chvíľach potrebuje prečítať každý. Niekedy jej čítanie pôjde ťažko, niekedy bude pre vás každý kilometer, ktorý Cheryl prejde ešte ťažší ako pre ňu samotnú, niekedy sa to bude vliecť. Inokedy vás kniha pohltí a pristihnete sa, že sa od toho už dobré dve hodinky neviete odtrhnúť. Prinúti vás zamyslieť sa. Uvažovať o živote jej, vašom a vôbec tak všeobecne o veciach, ktoré bežne vnímame ako samozrejmosť.
Divočina rozhodne nie je kniha pre každého. Niekoho unudí, veľké množstvo ľudí možno znechutí, no ak ju človek číta v správnej nálade, čo-to si z knihy aj vezme, a k samotnej autorke (a iným ľuďom, ktorí sa na niečo podobné dali) pocíti hlboký rešpekt. Nejdem ju tu odporúčať všetkými desiatimi, lebo sama som mala v istých chvíľach chuť ju zatvoriť, no už teraz viem, že určite si ju niekedy v budúcnosti prečítam znova. Nech si každý zváži či má odhodlanie a chuť prejsť 1700 kilometrov po Pacifickej hrebeňovke bez akejkoľvek prípravy spolu s autorkou.
Ja som rovnakého názoru. Každému prospeje prečítať si niečo takéto. Osobne autorku za tie kilometre veľmi obdivujem. :-)
OdpovedaťOdstrániť