štvrtok, 27. júna 2013

Prepáč, čítali sme to isté?

Predpokladám, že každému sa už stalo, že sa celý nadšený pustil do nejakej knihy, lebo na ňu z každej strany počúval samé pozitíva, no priamo úmerne s nárastom počtu prečítaných strán, jeho nepochopenie a znechutenie len rástlo a rástlo.

Mne sa také čosi nestáva veľmi často, no keď sa už taká kniha v mojich rukách ocitne, je to... zlé.

Pred tým, ako vôbec tento článok začne... Budem tu písať o dosť populárnych sériách, a možno nie až tak pekne, takže ak ste skalní fanúšikovia... Hlavne zachovať pokoj, alebo to nečítať. 

Najčerstvejšie mám takú skúsenosť s Mestom kostí. Jasné, ja viem... drvivá väčšina ľudí, u ktorých je predpoklad, že kedy tú knihu čítať budú, ju už dávno čítali a boli z nej nadšení. Ja som sa k tej knihe dopracovala až v posledných týždňoch, a to vďaka knižnej výzve, ale o tom potom, keď budem písať zhrňovací článok za I. polrok.


A smrteľne vážne... Čo je akože na tej knihe tak neskutočne úžasné? (Odpoveď Jace neberiem, ten je jasný. Jeho čaru som neodolala ani ja. :D) Vzhľadom na to, aké má táto kniha hodnotenie (Goodreads tvrdí, že 4,14* pri 332 744 hodnoteniach), som čakala viac. Netvrdím, že to bolo niečo vyslovene zlé, no keď už je Cassandra Clare taký pojem, prečo som dostala to, čo som dostala?! Okej, čakala som príšerky, čakala som... Neviem čo. Šla som do tej knihy prosto s tým, že to bude bombové. A zostala som prekvapená, keď nebolo. Celý ten guláš, čo som dostala, zachránil koniec... Fakt, koniec bol bohovský, ten vyzeral asi tak, ako som si predstavovala celú knihu. Zvyšok...

Ja neviem, možno som už stará a poletovanie na upírskej motorke ponad mesto (čo asi malo byť hrdinsko-akčno-dramaticko-romantické), ma nedokáže zaujať. A možno som to len nečítala v tú správnu dobu. Aspoň keby som mohla povedať, že som už takých príbehov presýtená... Ale nie som! Takéto paranormal srandy nie sú môj hlavný žáner, minimálne sa k takým knihám nedostávam nadpriemerne často, a aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa na knihu tešila (a ešte to, že to je fakt ospevované z každej strany).

Každopádne, čítanie Mesta kostí šlo u mňa s rátaním percent do konca, čo je prvý znak toho, že knihou nie som práve unesená. A to ani nehovorím, koľko uštipačných poznámok som počas čítania mala v hlave, – a v tom prípade to už je fakt zlé.

Vždy, keď sa stretnem s niečím taký, tak ma strašne zaujíma, čo, preboha, sa na danej veci páčilo tým tisíckam ľuďom, ktorí z toho boli nadšení... Ja dám Cassandre ešte jednu šancu... pozriem si v auguste film. Najprv som naň chcela ísť, potom nechcela a teraz... Pôjdem. Bude leto, budem inak naladená, a kto vie, možno mi zrazu buchne do očí, čo na tom všetci vidia. (Samozrejme, nemyslím Jacea.)

Pred touto nie až tak dobrou knihou s ešte menej dobrou obálkou (čítala som po česky), som mala točoč (akože som nonstop točila očami :D) pri knihe... Wait for it... Som roztrieštená. A tu už ide všetka sranda bokom...

Kým pri Meste kostí som si vedela nájsť niečo pozitívne, a ku koncu to hľadanie dokonca nebolo až také ťažké, pri tejto knihe... Nie, toto bolo jedno intenzívne, veľa strán trvajúce utrpenie. S jediným svetlým bodom v podobe Warnera, ktorého paradoxne veľa ľudí neznášalo. On mi ale prišiel ako to najlepšie, čo táto kniha za tých dvesto neviem koľko strán vyprodukovala.


Okrem toho, že sa dielo Taheref Mafi jaksi vyhlo svojmu žánru (to už potom nebola dystópia, ale akčný film plný lietajúcich superhrdinov v supermanovských plášťoch v knižnej podobe), tu ešte máme hrozný začiatok, hroznú hlavnú hrdinku a dosť zvláštny štýl písania. Mne nesadol. Nesadol až tak, že som mala nutkanie tie strany trhať a celú tú vec šmariť z okna (bývam na sedmičke, takže by si krásne zalietala).

Z objektívneho hľadiska... Rozumiem čo sa na nej páči davom, priznávam - nebolo to také hrozné. Teda, až na to, že bolo. Pre mňa osobne to bola od prvej po poslednú stranu katastrofa, a nech si hovorí kto chce čo chce. Koniec ani nespomínam, vtedy som si už netrúfala ani povedať, či celý ten výtvor myslí autorka vážne...

V podobnom duchu sa nieslo aj moje čítanie napríklad Dokonalého páru, ktorý som dočítala s vypätím všetkých mojich mentálnych síl a počas čítania som ju toľkokrát položila z rúk a škaredo sa na ňu pozerala, že ničí môj čas, až si myslím, že sa mi to pri žiadnej inej knihe tak často nestávalo. Tak nejako to bolo aj s takou modrou nekonečne dlhou bichľou, čo sa volá Kým dopadnem. Knihy milované množstvom ľudí... A ja? Na Kým dopadnem som si vypestovala takú averziu, že sa  bojím vziať do ruky hocičo iné od Lauren Oliver - preto sa mi Delirium veľmi úspešne vyhýba. Alebo skôr ja jemu. :D Aj keď ma ten nápad strašne zaujíma a počúvam na tú knihu samú chválu... S Kým dopadnem to bolo úplne rovnako. Samé plnohviezdičkové recenzie a zaujímavá zápletka... Logicky by sa mi to malo páčiť, a mne sa to úplne nelogicky nepáčilo.


Aby som teraz nevyznela ako nejaká nespokojná, na všetko frflajúca otrava – tento článok nie je len prvoplánovým sprdávaním jednej úspešnej knihy za druhou. To v žiadnom prípade, skôr som sa tak chcela zamyslieť, čo je na týchto knihách také, že bezpodmienečne zaujmú davy, dostanú prívlastok bestseller atď., a zároveň, keď niekomu nesadnú (napr. ja), tak to nie je tým, že by tým môj vyberaný nos pohrdol, skôr naopak... Ja som sa celkom snažila hľadať na tých knihách nejaké plusy, keď som bola pár strán pred koncom a ono sa to namiesto zlepšenia ešte zhoršilo, tak som tam nejaké pozitíva pre moju náročnú osobu hľadala ešte úmornejšie. A výsledok? Nič. Nič, len môj sklamaný, ubolený mozog plný nechápania a zúfalstva, s čím som to zas strácala čas.

A pritom, keď sa na hociktorú zo spomenutých kníh pozriem spätne, ani jedna v sebe nemala prvok, ktorý by mi vyslovene vadil. Dej, prostredie, postavy, všetko bolo fajn a ja v podstate chápem, prečo sa kniha stala úspešnou, skôr nechápem, prečo to nefungovalo na mňa. Prečo ma ani jeden z aspektov knihy nedokázal dostať na kolená nadšením, keď to dokázal pri množstve iných ľudí? Asi skutočne neoblomne platí staré, múdre koľko ľudí, toľko chutí. :)


Stalo sa vám niekedy už niečo podobné? Ktoré knihy ste si neobľúbili aj napriek ich veľkej popularite? 

3 komentáre:

  1. S Mestom kostí, Som roztrieštenou aj Dokonalým párom súhlasím - všetky tri som čítala, lebo boli ospevované a všetky tri ma sklamali. Akože ani jedna nebola úplne hrozná, ale vzhľadom k ich popularite som očakávala niečo, z čoho by som padla na zadok. Nestalo sa.

    Na Kým dopadnem sa chystám, lebo sériu Delírium som čítala a tá ma teda dostala do kolien, proste ju zbožňujem - ani nie tak samotný príbeh, ale skôr autorkin štýl písania.

    Pre mňa je najväčším sklamaním asi séria Hush, hush. Neznášam ju - teda neznášam hlavnú hrdinku a to umelé naťahovanie, ktoré príbehu ublížilo.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Určite to nie je vekom... ja mám 18 a páčila sa mi.. možno ti iba nesadla :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Čo na tento článok povedať? S Mestom kostí úplne súhlasím. Ja to mám ale trošku naopak. Začiatok sa mi páčil, všetko bolo super tra-la-la. A potom buch koniec a ja čučím na knihu plná znechutenia a iritácie. Nevadí. Prežila som ďalšie dve časti a na zvyšok sa rozhodne nechystám.

    Som roztrieštená? Práve čítam. Na to, aký má námet potenciál, sa mi zdá dosť slabo spracovaná. Plus ma hrozne zlosti čísla písané číslicami. Nehorázne mi to prekáža. A samozrejme, tie výlevy by sa mohli obmedziť.

    Kým dopadnem som ešte nečítala, ale Delírium bolo skvelé, takže sa na to určite pozriem.

    Čo mňa naposledy naštvalo do nepríčetnosti?? Clockwork Princess a jej nehorázny epilóg. Ak by som mala v ruke reálnu knihu tak ju hodím o zem a podupem ju. Absolútne sa mi nepáčilo, ako sa CC snažila vyhovieť všetkým. od veci. :D

    OdpovedaťOdstrániť