Recenzia: Carrie Ryan - Pobrežie hrôzy

Anotácia: Pokračovanie temného Lesa kostí. Jediný okamih dokáže Gabrielle prevrátiť život naruby. Spolu s mamou žije v majáku na konci mestečka Vista. Mesto chráni bariéra pred Mudmi, ktorých aj naďalej ovláda jediná túžba – večný hlad po ľudskom mäse. Chuť zakázaného ovocia a túžba nasledovať priateľov a chlapca, pre ktorého jej srdce prudšie bije, však Gabrielle razom zhorknú, a tak na vlastnej koži zistí, akí sú Zabijaci rýchli, že Vyznávači znovuzrodenia naozaj existujú, a že v mŕtvych zónach medzi chránenými územiami Protektorátu sa občas všeličo deje... A Gabrielle zisťuje, že cesta späť do Lesa kostí je nevyhnutná.

Čítali ste Les kostí? Mali ste pocit, že nič lepšie snáď už ani byť nemôže. Dovoľte mi vyviesť vás z omylu. Môže. POBREŽIE HRôZY

Pobrežie hrôzy je kniha, ktorá keď mi prišla, vyrazila mi dych svojou hrúbkou. Nie žeby bola dlhá, ale na výšku je malá a je fakt hrubá. Prvý dojem bol: OMG, to čo je? Biblia?

Slovíčka ako: OMG, WTF, panebože, to čo je?. A výraz asi nejaký takýto: :O, som mala od prvej strany až po tú poslednú. Fakt. Nerobím si srandu, to by som si nedovolila. :D

Už pri prvej časti som sa rozplývala nad opismi. Boli skvelé. Dej bol tiež úžasný, neskutočný. Ale teraz mi to všetko prišlo ako nejaký slabý čajík. Ja neviem, či si Carrie Ryan všetko šetrila pre túto časť, alebo sa len viac rozpísala, ovládol ju mimozemšťan, pri písaní fetovala... Neviem. Viem len, že toto bolo niečo... Neuveriteľné.

Trošku čísel... Kniha má 482 strán, čo tvorí dokopy 48 kapitôl (ak som ešte nezabudla rímske čísla), a ani jedna kapitola nebola len taká kapitola typu: vyplnenie priestoru. Tu sa na každej strane niečo dialo. Dialo v zmysle... Začiatok strany 350 – na pomery tejto knihy pohoda klídek a tabáček, koniec strany 350 - WTF? Niekedy ste kričali áno, áno, áno, inokedy nie, nie, nie, nie.

Väčšinou sú v knihách miesta so slabším dejom, potom tam je vygradovanie, atď. Tuná to bolo gradovanie ( dovolím si povedať, že to bolo vygradované) celú knihu a posledné tri kapitoly boli už čisto jedno veľké WTF. Nechápala som, pokúšal sa o mňa heart attack, musela som čítať ďalej a ďalej, aj keď na druhej strane som sa čo najviac zdržovala na jednej strane, pretože som tak strašne nechcela koniec tejto knihy... Tak to nakoniec aj skončilo. Koniec bol fakt brutálny... Viete toto bola tá taká kniha...

Predstavte si knihu, kniha graduje, graduje, na konci vám už idú prasknúť nervy a zrazu... Epilóg (v horšom prípade koniec).

No, teraz si to vynásobte minimálne tisíckrát a máte taký približný napäťový oblúk Pobrežia hrôzy.

Pamätáte si Marry z prvej knihy? Bola tvrdohlavá, šla si za svojim, ale takým nie veľmi sympatickým spôsobom. Preto bola uveriteľná. Gabriell je Marryina dcéra, a je v podstate rovnaká, aj keď je úplne iná. Úplný opak Merry, a aj napriek tomu mali veľa spoločného.

Celá kniha je len dôsledkom toho čo sa stalo na prvých neviem, dajme tomu dvadsiatich stranách. Gabriell, ktorej život je plný pocitu bezpečia, je odrazu prevrátený naruby a ešte aj poriadne pomixovaný.

A je to tak pomotané, premyslené... Pomaličky si čítate čítate, preplietate sa dejom, a už je tu ten moment, kedy máte pocit, áno, a teraz sa to nejakým spôsobom aspoň čiastočne rozuzlí...

A...

Všetko sa úplne zvrtne, vám padne huba, v hlave máte zmätok, a kniha si veselo pokračuje ďalej, akoby sa nič nestalo. Nedá vám čas to predýchať, premyslieť, oklepať sa z toho, a je to tu zasa. 

Bum, prásk, tresk... Sánka zasa na podlahe, ruky sa vám klepú, krútite hlavou...

Tak to ide celú knihu.

Táto kniha je hrozná v tom, že vám vôbec nedá čas na to, aby ste si vydýchli. 

Chvíľa pokoja? V tejto knihe? Ťažko.

Carrie Ryan si ďalej veselo rozvíja svet, ktorý vytvorila v prvej knihe. Dozvedáte sa nové fakty, ale aby ste sa zbytočne netešili, kopu nových otázok vypláva na povrch.

Carrie je majsterkou v svojom remesle (písaní), dokáže situáciu, svet, pocity, zápletku tak opísať, že vy žijete, dýchate s hrdinami. Tŕpnete, trápite sa, puká vám srdce od žiaľu spolu s nimi.

Okrem ustavičného napätia, strachu, hrôzy a kopu iných pocitov prežívate aj neskutočnú romantiku. 

Viem, že používam samé superlatíva, a úprimne, lezie to na nervy aj mne. Ale táto kniha... Je jedno veľké superlatívum. (Nové prirovnanie: bolo to také super ako Pobrežie hrôzy. :D To bola len poznámka na okraj.)

Ja už neviem čo by som napísala, a popravde, ani nechcem. Môžete si prečítať milión recenzií na Pobrežie hrôzy, kým si to neprečítate, nemáte šajnu o čom je reč.

Preto, rýchlo, list čo ste napísali Ježiškovi zobrať, a pripísať tam túto knihu, a ak ste ešte nečítali prvú časť... Je jasné, čo máte urobiť.

Takže moje hodnotenie: bezkonkurenčných 5 hviezdičiek. A dúfam, že v nasledujúcej knihe, alebo proste niekde, sa dozviem čo sa vlastne stalo, že svet sa zmenil na jeden hororový scenár.