Enough is enough! Alebo knižno-blogovo-duševný výlev

Tak! A konečne mám pokoj! Polročné recenzáky z krku, jedna recenzia je ešte vo výrobe, no tá už je čistá vychutnávačka. V prvom rade chcem, aby ste vedeli, že teraz budem kydať sama sebe popol na hlavu, no už mi všetko liezlo ušami a potrebujem sa z toho vypísať. A tak trocha sa vyplakať z toho, že som obetovala rok (buďme úprimní, s tým rokom som obetovala aj blog) a nemala to želaný efekt, ale čo už. O to nejde. Ide o to, že môj extrémny nedostatok času a pomerne hektické obdobie, ktoré mám za sebou si vyžiadali krutú daň. Nečítam knihy, nečítam blogy, nekomentujem, nepíšem články, som v totálne pasívnom móde štýlu mŕtvy chrobák, z ktorého som si povedala, že sa vyhrabem po prijímačkách. Ale hopla! Odišla som do Írska. A kto by sedel za počítačom, keď môže behať z jednej pláže na druhú, vymetať obchody, bary, kníhkupectvá, hudobné festivaly... Samu ma to štvalo už neskutočne dlho. Knihy mi pribúdali len od vydavateľstiev, pred pol rokom prestali aj tie a ja som sa do toho akosi celá zamotala. Keď sa sama seba spýtam, že čo sa stalo, napadne ma len otrepané - Life happened. Klišé jak des, ale pravdivé. 

No nie je úžasná? A.k.a moja narodeninová torta :)

V piatok som prekročila prah dospelosti, oslávila som to neskutočnou žúrkou, pri ktorej som červená až na riti a rehocem sa na plné kolo, lebo čo iné mi ostáva. A tak nejako som medzitým rekapitulovala. A okrem iných záverov som došla k tomu, že som v tom všetkom zabudla na niečo, čo ma bavilo dlhú dobu, no zároveň to bolo to jediné, čo som bola ochotná posunúť na druhú koľaj. Blog, knihy a vôbec všetko okolo toho. Úprimne, doteraz som sa snažila nájsť nejaké niečo, ako sa z toho vymotať, no na nič som neprišla. A tak to spisujem tuna. Niekto to môže vnímať ako vyhováranie a ospravedlňovanie a ja neviem čo všetko s nádychom zbabelosti, pravdou však ostáva, že vždy som sa o takéto veci delila s vami na blogu, len za posledný rok som sa nemala deliť o čo, lebo to všetko bolo o škole a už ma to nebavilo. A nejako som aj zabudla, že som predtým takéto "random" články, ako ich ja nazývam, milovala písať. Tak som ich písať prestala a keďže na nič iné som okrem recenzií nemala čas, tie pribúdali a pribúdali. A priamo úmerne s ich rastúcim počtom rástla moja nespokojnosť. Ale nejako mi nenapadala cesta von z toho začarovaného kruhu. Nad to si totiž vždy trebalo sadnúť a na to nebol čas. A už to šlo všetko z kopca. 

Teraz som však týždeň doma, nejako som sa už aklimatizovala a chcem nabehnúť do starodávnych koľají. Proste už toho bolo všetkého dosť a ja svoje milované dietko musím postaviť na nohy, lebo tento stav, v ktorom sa momentálne nachádza, ma ničí.

A začnem čoskoro tým, že vám po dlhom čase znova odfotím svoju knihovničku, lebo tá prešla veľkou zmenou. Rozumej - moja izba zmenila v byte miesto, kompletne sa prestavala a po prvýkrát v živote mám úplne proper knihovnicu hodnú knihomoľa. Je nádherná a ja s pohľadom na ňu zaspávam každý večer. Veď uvidíte už čoskoro. :) Ešte mám mesiac pred odchodom do Brna, takže by som toho chcela mať ešte na blogu hodne. (Možno aj niečo začínajúce na písmeno G... :) )

By the way - Brno. Minulý mesiac ste možno čítali, že som stála pred dilemou či na bohovský obor do Brna alebo na priemerný obor do vysnívaného mesta aka do Prahy. Vyhralo Brno. Bohovský obor vyhral, do Prahy sa dá ísť kedykoľvek, ale bohvie či ešte budem mať šancu študovať genetiku. Inak, tá genetika. Nebe a dudy. Z tých predmetov, ktoré ma čakajú tento semester sa mám chuť od šťastia rozplakať. Dúfajme, že ma realita príliš neprefacká. 

A o čo mi teda vlastne týmto tu išlo? Spraviť hrubú čiaru komplet za všetkým. A úprimne, mám pocit, že ak sa knihám a blogovaniu nezačnem venovať poriadne znova teraz, nezačnem už nikdy a to ma asi desí zo všetkého najviac. Len toľko som chcela. A všetkým, ktorí to tento pasívno-prepasívny rok so mnou vydržali ďakujem. Ani nemáte šajnu ako veľmi.