Recenzia: Leslye Waltonová - Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender

Magický realizmus, slovné spojenie, ktorým sa, v súvislosti s touto knihou, oháňa každý. Pojem magický realizmus mi čosi matné pripomína z hodín slovenského jazyka a literatúry. Moje spomienky na toto obdobie sú už jaksi vyblednuté, takže moja hlava si jednoducho spojila slová magické a realistické a čakala, čo zo toho vznikne. A tak teda čujte, čujte...

O realistickosti by sa v tomto prípade možno dalo polemizovať aj dlhé hodiny, no tá mágia je tam bez debaty. Táto kniha je čarovná a ničím sa nepodobá na nič, čo by sa mi kedy dostalo do rúk. Tá ľahkosť, s akou autorka podáva tento dosť trpký príbeh celých generácií jednej veľmi nešťastnej rodiny, je čosi neskutočné. Síce má kniha skôr také ležérne tempo, akciu až v závere a hrozne veľa opisov, nehovoriac ani o tom, že k samotnej Ave sa dostaneme niekedy v polovici knihy, nič z toho vám počas čítania nebude vadiť, pretože sa na knihu tak namotáte, že ju budete čítať s klapkami na očiach a jemným úsmevom na perách.

Samotná Ava sa snaží byť fakt obyčajným dievčaťom. Puberta s ňou mláti, farbí si vlasy, uteká z domu a píše zamilované listy. Klasika. Akurát jej z chrbta trčia dve operené opachy (rozumej: krídla). Hups. Takže v spoločnosti sa jej normálnosť tak trocha vyhýba oblúkom, no za to na otvorené ústa a užasnuté ach, naráža na každom kroku. Že to nie je nič príjemné, snáď ani netreba zdôrazňovať, no táto kniha nie je o mladej tínedžerke, ktorá nesie túto ohromnú ťarchu na svojich pleciach a má z toho psychické problémy. Ava to zvláda všetko brilantne, ale ani jej sa nevyhne dosť krutý fanatizmus. Teda, fanatizmus zameraný na jej osobu. A v tomto bode to začína byť desivé, čudné, nebezpečné a totálne choré. A to ma na tejto knihe asi bavilo najviac.

Ako som už spomínala, Leslye Waltonová si píše, lebo ju to baví, ide jej to od ruky a dar slova dostala do vienka ešte v perinke. A cítiť to z každého slova tejto knihy. Zabudnite totiž na akékoľvek krídla a iné veci, ktoré mali vytvárať tú magickú časť. Nevytvárajú ju. Celá magickosť spočíva v geniálnom štýle autorky, ktorý som si totálne zamilovala. Ja síce na takéto psychologicko-ciťákove žmýkačky veľmi nie som a radšej si prečítam niečo akčnejšie, no táto kniha mi vzala dych. A ja jej okrem pár pasáží, kedy sa dej doslova vliekol, nemôžem asi ani nič vytknúť.

Ešte tak v skratke k tomu vlečeniu sa. Mne to vadilo tak na striedačku. Celé úvodné rozprávanie (ktoré trvalo do polovice knihy) bolo super. Do deja sa človek tak pekne pomaly a príjemne dostával a mňa to proste bavilo. No po istej dobe ste si začali priať, aby sa niečo udialo. Čokoľvek. Ono, keď už sa raz diať začne, skutočne nemám knihe čo vytknúť, no tá prvá polovica bola pomalšia a slabšia, no o nič menej čarovná.

Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender je skutočne knihou, ktorú si zapamätá každý, kto otvorí jej tvrdé dosky. Ak raz začnete čítať, veľmi rýchlo pochopíte, že takýchto kníh je ako šafranu. O to krajšie pocity vo vás zanechajú, čo sa tejto knihe bezpochyby podarilo. A ja ju odteraz dávam do rovnakej kaegórie ako napríklad taký Nočný cirkus - čarovné, vyslovene krásne a príjemné čítanie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. O živote Avy Lavender sa dozviete viac, ak si knihu jedným klikom vložíte do košíka, napríklad na tomto odkaze. 

Recenzia: Fredrik T. Olsson - Reťazec skazy

DNA sa v mojom živote nejako začala udomácňovať a tak túto nukleovú kyselinu nie len študujem, ja jej nikdy nemám dosť a tak si o nej aj čítam bežnú beletriu! (Prosím, cíť tam iróniu.) A úplné kombo, ktoré som praktikovala veľmi často a veľmi rada - túto knihu som si vzala na prednášku z Obecnej genetiky a keď sme sa práve točili o niečom, čo som vedela alebo okolo niečoho jednoduchého, táto adrenalínová jazda mi úspešná nahradila akékoľvek iné debaty o DNA. 

Dosť však o tom, že z pohľadu cudzieho človeka by som mohla začať vyzerať ako freak posadnutý genetickou informáciou. Drvivá väčšina bežných ľudí, pre ktorých je táto kniha určená, však nie sú genetický freaci, takže vás bude istotne zaujímať aj tá omáčka okolo lúštenia najtajomnejšieho a najuniverzálnejšieho kódu v dejinách našej planéty. 

Tá omáčka totiž preniesla celú knihu na úplne inú úroveň. A ja s čistým svedomím môžem povedať, že nič podobné tejto knihe som ešte asi ani nečítala. Zabudnite totiž na nejakú psychologizáciu postáv, hlboké myšlienkové pochody, komplikované medziľudské vzťahy alebo čokoľvek iné, v čom sa väčšina kníh tak odlišuje od filmov. Toto bol skôr film, ktorý sa mi krásne odvíjal pred očami, akurát som nečumela do telky, ale otáčala strany jedna radosť. Ešte aj text bol členený ako nikde inde. Mám pripravenú nejakú brutálnu vetu, ktorá psychické zdravie môjho čitateľa zruinuje už úplne? Jasné, pekne ju od zvyšku textu oddelím a šups ňou do nového riadka. To som tiež ešte v inej knihe asi nevidela a brutálne sa mi to zarátalo. Navodilo to tú správnu gradáciu a vy ste sa mohli aj zblázniť.

Ak by ste čakali nejaký obsiahly úvod, ktorý by vám krok po kroku vysvetlil čo a ako, tak na to rovno zabudnite. Radšej si pripravte pevné nervy a veľa kávy, aby sa vám nestalo to čo mne - pol druhej v noci, do konca mám 70 strán, z tých všetkých šialených pocitov si mám chuť trhať vlasy, potrebujem to čo najskôr dočítať do konca, lebo ja MUSÍM vedieť ako to skončí, a musím to vedieť teraz hneď... A potom sa zobudím ráno tak trocha pološialená, pretože po ceste z Brna domov to moja hlava nezvládla a ja som nad knihou surovo zaspala... A kniha ostala nedočítaná! A ja som nevedela ako sa skončila! The worst feeling ever. Takže áno, toto je jedna z tých šialených kníh, po ktorých nebudete vedieť čo so sebou a čo skôr. A nie, nenechávajte si ju rozčítanú na noc. Alebo ak sa vám treba učiť. Alebo ak viete, že máte akékoľvek povinnosti, na ktoré by sa mal váš mozog sústrediť na 100% 

William Sandberg je najlepší vo svojom obore, takže ho jedného pekného dňa unesú, aby pre nich rozlúštil jeden z najkomplikovanejších kódov, ktorého nositeľom je každá jedna bunka (až na pár výnimiek) každého jedného z nás. Nikomu sa však nepáči, ak je väznený proti svojej vôli. Síce väznený luxusne, kde mu nič nechýba, ale predsa len... Pre zachovanie "dobrých vzťahov" však robí svoju prácu ako najlepšie vie - a to tvorí tú tajomnú časť tejto knihy. Koľké tajomstvá skrýva naše vlastné telo? A hovoria mu jeho väznitelia všetko, čo pre svoju prácu potrebuje? A čo sa skrýva za všetkými tajnými dverami? 

Tá akčná časť je šialene dobrá a perfektne by vyzerala na kinovom plátne - veľa sa uteká, bije, skáče, stráca... A to ani nehovorím, že keď v závere vypukne chaos a panika, akékoľvek vaše snahy knihu zatvoriť sú vopred odsúdené na neúspech. Lebo celá kniha si drží super úroveň, čítanie ma bavilo, šlo to rýchlo a vlastne by som ani nemala čo vytknúť. A potom príde posledná časť, ktorá je šialená. To nabralo taký spád, že som nestíhala ani všetko vnímať. No a potom sa to celé trocha pokazilo, lebo človek čaká akýkoľvek záver, ale že to autor zrazu uprostred ničoho sekne a potom si zacestuje v čase a všetko preskočí o pár mesiacov, no to som čumela jak puk. 

Zhrnuté a podšrktnuté - od knihy som dostala oveľa, oveľa viac ako som čakala.Či mi tam niečo vyslovene vadilo alebo chýbalo tvrdiť nemôžem. Je to typ knihy, ku ktorému sa priliš často nedostanem, takže keď už som sa raz začítala, vychutnávala som si každé písmenko a nejaké prípadné nedostatky som, veľmi neriešila. Aj keď to nie je vyslovene geniálne kniha, ktorej by som mala nutkanie napárať rovných 5 hviezd, ak nie 6, stále sa oplatí ju prečítať.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar. Čítania chtivý môžu prvý krok - teda kúpu - uskutočniť na tomto linku. 

Genetická seansa vol. 2 aka JEDLO (Čo ti ****?!)

Fú, chcela som prispievať svojimi vysokoškolskými kecami častejšie, ale... Kto by mal vysokoškolské kecy, keď môže mať vysokoškolský život, všakže. A ten si ja vychutnávam plnými dúškami. Lebo v Brne je všetko perfektné!

Ehm, krátko a stručne k názvu článku, hlavne teda o tej zátvorke, lebo k jedlu sa dostanem a verte mi, keď raz začnem, nezastavím sa. Takže zátvorka - aj keď vo všeobecnosti prebieha misia s názvom: učíme sa efektívnej konverzácii a ideme obmedziť nadávky, veľmi sa nám to nedarí a všeobecne používaným komentárom na všetko je: Čo ti je*e? Čo si jak? a Ta toto ne... Takže áno, celé dva mesiace na vysokej škole, situácia s blogom, spolupráca so Slovartom po novom, na všetko viem momentálne reagovať iba touto vyššie spomínanou, veľmi expresívnou a nie práve slušnou otázkou/zvolaním. Lebo to dáva takú milú bodku za všetkým.

No a keďže som celkom stratená, lebo mi práve v mozgu víri hrozne veľa slov, ktoré nemajú hlavu a pätu, ja neviem kde začať a tak vôbec, čo všetko vám vlastne chcem zavesiť na nos, idem to číslovať. A hej, dnes to bude dlhý článok, ale určite aspoň minimum z vás zaujíma, čo ja to na tej genetike v tom Brne vlastne robím. A že sú to fakt kúlové veci pod taktovkou najväčších genetických kapacít v Česku, na to ešte príde reč dnes. Ale poďme na to postupne.

• JEDLO

Začnem rovno s týmto, lebo... Jedlo. To nepotrebuje snáď ani ďalší komentár. Ja som z tejto situácie inak pernamentne zdeptaná, lebo moja mamka milovala variť, takže ja som doma nikdy netrpela nedostatkom fajnových gurmánskych dobrôt. A teraz... No, teraz žijem na rožkoch, vifonkach, maggi instantných veciach a sem tam si zaskočím na obed do menzy (rozumej - vyprážaný syr, pretože sa ho neviem dojesť). Takže o jedle sa točí každá druhá debata, ktorú so spolubývajúcou máme. Jedlom deň o jedenástej ráno začíname a o druhej v noci končíme. A medzitým naň myslíme tak intenzívne, že takýmto tempom budem do konca roka schopná zhmotniť svoje myslienky. (Bože, dal by toto Boh, veď to by som mala Jedlo... A stále!) Momentálne som však doma, mamka si vzala dovolenku (God bless her) a ja ľutujem, že nemám nafukovací žalúdok. Lebo toto je nemožné, moje oči by "zožrali" (lebo to už asi nie je to kultivované jedenie) asi komplet všetko, len ten vakovitý orgán v mojej brušnej dutine má obmedzenú kapacitu, bohužiaľ. :D A ja sa asi plynule presuniem inde, myslím, že položka jedlo je celkom pekne zhrnutá a minimálne každý vysokoškolák sa vie aspoň čiastočne vcítiť do mojich pocitov... Lebo proste JEDLO. :D

• Brno (aka čo sa deje, keď človek nie je v škole)

alebo aj: počkaj, šalina ide až o desať minút, ešte stíhame selfie!

Školu dám až nakoniec, nech vo vás zostane pekný obrázok mňa ako študenta a nie mňa ako party animal...

Tak, kde začať... Brno je čierna diera. A to bez srandy. Lebo to je - no, poviem to tak obšírne, pod blokom mám tri bary. Celkom populárne bary. A keďže najväčšie akcie sú v utorok (a potom až do konca týždňa ruka hore), tak si viete predstaviť, že človek ak aj nikde nie je, tak má vlastne vlastnú súkromnú párty v izbe, lebo stena nám duní do rytmu basov aktuálnej pesničky. A ako nesťažujem sa, ja ten byt milujem, to bola instantná láska na prvý krok, len jednoducho objasňujem situáciu. No a potom tu sú akcie, kde sa aj aktívne účastním a to je iný hard-core. Ako, jasné, naše stredoškolské žúrky boli strašná prča, ale toto... Toto je proste iný level. Again, nesťažujem sa, ale človek je potom celý deň vygumovaný a to už až také dobré nie je. Okrem toho som tak trocha narazila na kameň úrazu, lebo keď prídem niekam a zaznie slovo, že som východniar... Zloba je na svete. A mimochodom, stále som si myslela, že všetky tie kecy o východe sú hlúposť... No, tak nie sú. A ja si niekedy pripadám jak mimozemšťan, lebo... Ale veď čo budem hovoriť, skočte si na východ! ;) (A áno, aj keď mám partiu ľudí, v ktorej sa momentálne nachádzam, strašne rada, práve v tejto chvíli som rada, že som doma a zajtra sa stretnem s bývalými spolužiakmi. Už mi chýbalo to, aby na mňa nikto čudne nepozeral, keď poviem, že pijem vodku. Home, sweet home. :D)

• Genetika

A toto si mi rozstriháme, pomiešame a nanovo triedime na praktiku. Teda, ak práve nesadíme rastliny a nezabíjame muchy, ktoré sa stali pre naše kríženie nežiadúce. A potom sa hráme aj s takými farebnými chromozómami, ku ktorým sme sa my síce ešte reálne nedostali, ale stále nám ich vyhadzujú na oči, lebo sú pekné, farebné, svetielkujúce a oni nás tým hnusne podplácajú. A funguje to. :D

Ústav experimentální biologie, oddělení genetiky a molekulární biologie, labák pravdepodobne bunková biológia alebo molekulárna patológia. Pod taktovkou prvých dvoch zo mňa rastie budúca nositeľka Nobelovej ceny za objav nejakého veľmi dôležitého génu, bielkoviny, funkcie, poruchy, mutácie, pravidla, lieku na rakovinu, a v druhých dvoch by som sa najradšej doživotne zatvorila v bielom plášti s pološialeným leskom v očiach, ktorý by všetci kolegovia vnímali ako zdravé zapálenie pre moju prácu. Na vyjasnenie - áno, ešte stále sa pripravujem na prijímačky na medinu (tak trocha), ale... Čo ja viem. Ako nám včera na úvode do štúdia povedala profka: v našom labáku sú lekári dôležití, ale keď si oni nevedia rady, všetko posúvajú nám a my tomu dávam veľmi dôležitú bodku. Inými slovami - keď už ani veľavážený pán doktor nevie, čo vám je a čo má s vami robiť, posúva sa to na genetiku, teda eventuálne ku mne.  

Takže nie, neviem čo mám robiť. Škola ma na jednej strane baví, na druhej strane nie. Ešte uvidíme ako sa to vykryštalizuje. V každom prípade študujem čosi neskutočné. A keď toto neskutočné raz skutočne pochopím so všetkým, čo k tomu patrí, tak to bude veľmi veľká akumulácia šťastia v jednej osobe. Mojej osobe. A okrem toho, keď poviem niekde, čo študujem, tak ešte aj medikom padá sánka. A nejako som sa už vzžila s predstavou, že áno, Mirka, z teba bude genetik. Takže áno, momentálne je to taká prvotná, opatrná spokojnosť, lebo po troch rokoch zafixovanej medine, sa na čokoľvek nové veľmi ťažko zvyká. Ale to sa zlomí. 

A mimochodom, skutočne, ak genetiku, tak v Brne. Ja stále nedokážem uveriť, že do tej ultra-modernej kovovej opachy (rozumej kampus) chodím preto, že tam študujem. Ja si tam stále pripadám jak taký nesmelý školák na návšteve, ktorého jeden krivý pohľad rozbije mikroskop. Čo sa inak, dúfam, nikdy nestane, lebo skutočne nemám voľných neviem koľko desiatok či stovák tisíc korún na nový.

• Blog

Zomrel. Bodka. Idem plakať do kúta a vymýšľať epitaf.

Ale prd, ide vstať ako taký bájny fénix z popola! Takto, zistila som, že v čom spočíva problém! Čo je prvý a najdôležitejší krok k tomu, aby som ho odstránila. Ja jednoducho nie som schopná v Brne kreatívneho písania. Veď sa len pozrite na toto, som doma pár hodín a to, čo som mala v Brne rozpísané mesiac a to zo mňa liezlo ako z chlpatej deky, teraz dopisuje s oveľa väčšou energiou a šťavou. Možno má na mňa Prešov v tomto lepšiu karmu alebo čo ja viem. Faktom zostáva, že v Brne nie som schopná sa venovať blogu. A to ma pomaly, ale isto ničí. Asi si musím nájsť dajakú putiku/kaviareň/kút s wi-fi, kde mi to pôjde takto pekne ako doma. A keď nenájdem, tak bude môj blog zahltený recenziami už ani na neviem akú, ktoré, by the way, už tiež nie sú to pravé orechové, na ktoré som u seba zvyknutá. Celé zle, čo vám poviem.

Takže, úprimne, neviem čo idem robiť, pretože raz za mesiac, čo som doma štyri dni, nemôžem kriesiť všetko, čo za ten mesiac pokašlem totálnou pasivitou. Ale idem vybiť všetko, čo to dá. Nejaké nekreatívne Brno predsa nezničí niečo, čo som si piplala a piplala už ani neviem koľko. Držte prsty!

Recenzia: Maria Sempleová - Kam si zmizla, Bernadette

Kniha Kam si zmizla, Bernadette už svojou obálkou sľubuje originálny, vtipný príbeh, ktorý zaujme, chytí a nepustí. A obsah to do bodky spĺňa. 

Už po pár stranách zistíte, že toto nebude len tak obyčajná kniha. Príbeh Bernadettinho života je tu vyskladaný ako taká mozaika. O jej minulosti a prítomnosti sa dozvedáme primárne z rozprávania jej dcéry Bee, ktoré sem tam okorení pár slov z pohľadu Elgieho Brancha, čoby manžela tejto geniálnej architektky pohybujúcej sa na hranici šialenosti. To by však bolo fádne, čo by zrejme nespĺňalo predsatvu Marii Sempleovej o výnimočnej knihe. E-maily, články z časopisov, prepisy hovorov, psychiatrické správy... To je len malá ukážka z bohatosti žánrového synkretizmu tetjo tyrkysovej krásky. 

Pre mňa sa kniha rozdeľuje na tri časti: najprv sa snažíme zorientovať, lebo autorka sa s ničím nebabre a rovno vás hodí do komplikovaného života tejto netradičnej rodiny. Potom napäto čakáme, čo sa z toho vykľuje a kedy príde ono spomínané zmiznutie Bernadette. No a posledná tretina vás prefacká a vaša naivita sa vám vráti ako bumerang. Posledná tretina totiž predsatvuje obrovský zlom nie len v príbehu, ale aj v charaktere tejto knihy. Zrazu začnú byť veci vážnejšie, temnejšie, smutnejšie a to je ten najmenej očakávaný smer. Jednoducho vás autorka veľmi drastickým spôsobom hodí naspäť do reality.

Že ide o netradičnú knihu, to ste si už iste stihli všimnúť. Či je ale netradičná tým správnym spôsobom, to už je otázka osobného vkusu. Lebo bez debaty je to knihá iná, a to v každom slova zmysle. 

Inakosť sa tu krásne zosobnila v jednej konrétnej postave - samotnej Bernadette. Bernadette je ženská, ktorá vám bude liezť na nervy, ktorú budete obdivovať, chápať, a v ktorej prítomnosti budete neustále bojovať s nutkavou potrebou zabiť každého obyčajného človeka, ktorý jej nebude rozumieť. Jej genialita hraničí so šialenosťou takým spôsobom, že si väčšinu času nebudete istý, či to už náhodou nie je iba čistá šialenosť. Jej životný príbeh a komplikovanú povahu spoznávame na pozadí plánovania rodinnej cesty do Anarktídy. Áno, Antarktídy. A nie, nebude to tu len preto, aby mala kniha nejaký dej.

Čo by ste si popýtali za nadmieru úspešne zvládnutý ročník v škole? Dnešné deti by povedali (a viem to, lebo môj mladší brat je presne jedným z tých detí), že si prajú nový mobil, tablet, prípadne inú elektroniku. Bee je však iná. Okrem toho, že zdedila genialitu svojej mamy, teda je vo všetkom najlepšia, si želá výlet do Antarktídy. Antarktída rámcuje celý príbeh. Na začiatku je to zbožné prianie 15 ročného dievčaťa, na konci to symbolizuje všetko, čo táto rodina kedy stratila a znova získala. 

V globále sa na túto knihu viete pozrieť z dvoch uhlov. Príjemná oddychovka, ktorou nič nepokazíte a s pár pohármi vína to bude dokonca aj príjemne vtipné. A potom tu je ďalšia rovina. Ktorá sa dá podľa vlastného uváženia krásne odignorovať, no ak sa ju predsa len rozhodnete zobrať do úvahy, celá kniha naberie nový rozmer, ktorý ju posunie na úroveň tých kníh, ktoré sú geniálne vlastným spôsobom, ktorý sa nedá dobre popísať. Stačí snáď len povedať, že tieto knihy stoja za to. Tak skutočne stoja za to. A Kam si zmizla Bernadette je bezpochyby jednou z nich.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnsoti AlbatrosMedia. Bernadettin príbeh sa dá pohodlne zakúpiť aj na ich internetových stránkach, konkrétne na tomto odkaze.

Recenzia: Cylin Busybová - Jednou ano, dvakrát ne

West mal všetko - priateľku, kamošov, koníčky, ideálny stredoškolský život. A ani vo sne by mu nenapadlo, že stačí jedna nešťastná sekunda, a celý jeho život sa rozbije na milióny drobných kúskov, ktoré už nedokáže dať dokopy. Stačil jeden blbo vyrátaný pohyb a všetko sa skončilo ako zlý kúzelnícky trik. A tak sa zo zdravého chlapca stáva pacient pripútaný na lôžko, ktorý žmurká raz ak áno, dvakrát ak nie. Pacient, ktorý pochopí, že zamilovať sa dá aj bez slov.

Cylin Busby napísala knihu, v ktorej by ste výraznejší dej, nedajbože akciu (preboha, len tú nie), hľadali a hľadali a hľadali... A nenašli. Čo nemusí by nutne negatívny fakt, v tomto prípade to však celkový dojem pošpatí. A to celkom dosť.

Hej, očakávať od knihy s takouto ťažkou témou niečo iné, ako som dostala, bolo naivné. No sú aj knihy, ktoré vám takéto pohnuté životné osudy vedia podať bez toho, aby celá kniha upadla do hlbín šedého priemeru. Bohužiaľ, toto nie je ten prípad. 

Ak to vezmem v globále, tak kniha sa vôbec nečítala zle. Stránky odsýpali jedna radosť, príbeh plynul okolo vás a dvesto strán padlo ako malina. Ide o to, že sa celý príbeh odohrával v jednej monotónnej rovina. V rovine, ktorá možno na začiatku bola fajn, no v mojom prípade to zašlo až tam, že som mala dvadsať strán pred koncom, nevedela som o čo sa kniha snažila a už vôbec som netušila, že čo si mám o tom myslieť. 

Akcia - chýbala. Emócie - ak odmyslím to, že budete nonstop rozmýšľať, čo by ste preboha v takom prípade robili vy, tak to bol veľmi slabý čajík. Akýkoľvek iný prvok, ktorý by nejako výraznejšie pohol mojou čitateľskou dušou - nope, také som nenašla. Záver však predsa len priniesol pár pondetov na to, aby sa mi zrýchlil tep. Posledných dvadsať strán však rozhodne nemôže ratovať celú knihu. 

O romantickú linku sa postará Olivia - dievča z vedľajšej izby, ktoré robí Westov pobyt znesiteľnejší. A práve ich vzťah sa postaral o najväčšie prekvapenie celého príbehu. Ich vzťah dal knihe jemnú linku tajomnosti, ktorá vás nútila otáčať stránky ďalej. Vpred vás bude hnať zvedavosť, pretože veľmi rýchlo pochopíte, že nič nie je také, aké nám to autorka prezentuje. No a teda aké to v skutočnosti je? O čom sa to celé točí? Nuž, na to, aby ste to zistili, sa do knihy musíte ponoriť a nechať dej plynúť okolo vás.  

A teraz, aby som to celé nejako vopchala do jedného pekného, prehľadného obrázka. Jednou ano, dvakrát ne je ten typ knihy, s ktorou sa už určite každý z vás stretol. Pekná tematika, napísané neškodne, dobre sa to číta... V podstate tu nie je čo vytknúť. Až na to, že tomu niečo chýbalo. Až na to, že proste viete, že na tam nebolo nič vyslovene zlé, len to všetko dobré bolo akosi namiešané v zlom pomere a výsledný efekt sa minul účinku. 

Kdesi nájdete popis tejto knihy pekne zhrnutý do jednej vety: Skvelý román o láske, strate a o tom, čo je v živote skutočne dôležité. Z môjho pohľadu to je skutočne o všetkom vyššie spomínanom, a dokopy ani o jednom. Akoby všetko bolo načaté, no nič sa nepodarilo dotiahnuť do zdarného konca. Neohúri, nenadchne, no na druhej strane ani neurazí. Ako bonus k dobru sa dá rátať tá hŕba vecí, nad ktorými vás táto kniha prinúti sa zamyslieť. A fakt, že skutočne až do samého záveru nebudete tušiť, kam to autorka celé nasmeruje a akému ukončeniu sa dostane Westovi a Olivii. Zas a znova je teda celý úspech príbehu postavený na tej povestnej ľudskej zvedavosti.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem spoločnosti AlbatrosMedia. Knihu si môžete zakúpiť na stránkach ich internetového obchodu, konkrétne na tomto linku. 

Mesačná chvastačka - 02-10/2014

Meme z dielne Judit.

Uf... Osemmesačná chvastačka, to je... To je extrém aj na mňa. Nuž... Chcela som ju fotiť už minulý mesiac, ale nejako to nevyšlo. Tak som ja odišla do môjho najmilovanejšieho Brna (príspevok o tom, ako si tam nažívam, bude čoskoro ;)), takže knihy nula bodov. A teraz som ešte chvíľku doma, tak som rozhýbala svoj pohodlný zadok a rozhodla sa fotiť! Niektoré knihy len spomeniem, pretože ich mám na poličke v Brne, ale drvivá väčšina je doma, takže tie aj uvidíte. :)) 

Rozmýšľam, že čím mám začať. Tu sa totiž akýkoľvek začiatok hľadá dosť problematicky. Dokopy je to totiž čosi okolo 30 kníh. Ak si vôbec pamätám všetky, ktoré mi tento rok pribudli. Čo je dosť veľká šanca, že nepamätám, ale aj snaha sa cení. Všetky nebudú odfotené a niektoré ani nespomeniem. Jednak preto, že niektoré sú, ako som už spomínala, v Brne a mám aj pár kníh, čo viem, že som ich kedysi kupovala, ale nejaký člen rodiny mi ich uchmatol. A bolo to tak dávno, že už nemám šajnu, aké knihy to boli. :D

Takže asi už rovno hupnem na to.Asi najprv zhrniem všetky recenzáky.

Takže, za tých desať dlhých mesiacov som stihla prečítať a zrecenzovať kopec kníh. Keďže som bola tento rok v jednom veľkom kolotoči, recenzáky budú hrať hlavnú rolu. Bola som totiž rada, ak som stíhala čítať aspoň tie. A konkrétne to boli tieto: 

Prekliate mesto
Reviver
Pád anjelov
Karneval
Žiadostivosť
Experiment
Magická príťažlivosť
V podsvětí
Jazdci časom: Kód apokalypsy
Škola dobra a zla
Léto na druhý pokus
Baby z Brooklynu: Pia
Etiketa a špionáž
Panika

Nájdu sa však aj recenzáky také, ktoré sa ešte svojich piatich minút slávy nedočkali. Alebo prišli nedávno, takže som ich poriadne ani v rukách nemala. A sú to tieto:

Kam si zmizla Bernadette

Podivuhodné a krásne soužení Avy Lavender (na obrázku chýba, tá si momentálne vegetí v Brne)

Reťazec skazy

Jednou ano, dvakrát ne (táto už síce prečítaná je, ale recenziu som ešte nestihla)

Okrem recenzákov tu mám knihy z Írska, knihy kúpené, lebo som neodolala a dokonca sa mi tento rok ušla aj jedna výhra! 

U Domča som kedysi pred polrokom vyhrala Chamtivosť. Dík ešte raz. :) 

Írske krásky pre tento rok sú:

The Cuckoo´s calling

Hurt (tá tiež odpočíva na mojej brnenskej skromnej poličke)

Monument 14

A knihy len tak random kúpené:

Milujem ťa na smrť

Fakbuk.com

Mlčanie jahniat

Lekcie z nenávisti

Ako som už spomínala, na niečo som určite zabudla, lebo po toľkej dobe už ani ja nedokážem mať prehľad vo vlastnej knihovničke.

Je to fúra kníh, ktorá sa zatiaľ veľmi úspešne tvári, že moja knihovnička je nafukovacia a oni sa tam úplne s prehľadom pomestia. Trocha ma štve, že tu nebudú odfotené všetky, ale situácia je, aká je - som ako taká lietačka Prešov-Brno/Brno-Prešov. Síce som po mesiaci doma prvýkrát a tak skoro neviem či prídem, no aj tak mám veci všade. Vôbec by som sa nečudovala, kebyže ich mám aj niekde po ceste...

Recenzia: Gemma Burgess - Baby z Brooklynu: Pia

O tom, že mladí ľudia robia veľa hlúpostí netreba diskutovať. Aj keď sú to hlúposti s tým najlepším úmyslom, robené v mylnej viere, že vyústia v niečo geniálne, stále sú to hlúposti. A o tých by vám Pia vedela rozprávať. A vedela o nich rozprávať s veľkým R. Pia je totiž babenka, ktorú si zamilujete a jej trable vám, spísané v tejto útlej knižôčke, spíjemnia jedno a možnože aj viac popoludní.  

Ak ste už niekedy v kníhkupectve zavadili očkom na tejto knihe, tak sa k nej rýchlo vráťte a vezmite ju do ruky! Tento paperback je spravený tak perfektne, že som sa doň instantne zamilovala. A to píšem so všetkou vážnosťou. Kvalitný obal tu našťastie nie je len na okrasu, a v tomto prípade je aj prísľubom bohovskej knihy.

Bývať s partiou ľudí, či dokonca kamarátok, je vždy zárukou veľkého množstva (prevažne alkoholických) zážitkov. A baby z Brooklynu sú perfektnou vzorkou všetkého, čo si pod tým viete predstaviť. Julia, Coco, Madelaine, Pia, Angie - pätica totálne rozdielnych báb, ktorým to ale v ich skromnom píbytku klape. Všetky majú ale jedno spoločné - čerstvo doštudované sa snažia si vydupať svoje miesto vo svete už tých serióznych dospelých. A práve o tom je táto kniha - o tej nekonečnej snahe spraviť so svojim životom konečne niečo.

Pia má niečo málo po dvadsiatke, vyštudovaný obor, ktorý je jej naprd, prácu, ktorá ju nebaví, no aspoň býva v najúžasnejšom meste sveta, má pravidelný príjem a tak celkovo sa jej nenažíva až tak zle. Až kým sa neopije, nepríde o prácu, a banka mama-otec jej vypovedá zmluvu. A netreba zabudnúť na jednorázový sex s bratom jej spolubývajúcej. Nech je to predsa čo najpikantnejšie. A tak ostáva bez práce, peňazí, chlapa a mesačným ultimátom, ktoré nemôže prešvihnúť, lebo jej život sa rozsype ako domček z karát. Well... Fuck.

Na svete existuje nespočetné množstvo kníh, dokonca aj samotných žánrov je pomerne dosť. No kníh o ľuďoch, ktorý už nechodia na strednú školu, ale zasa ešte ani nedospeli do toho štádia, že majú na krku dve deti, neverného manžela a rozvod, tých zas až tak veľa nie je. A aj keď sa to v posledných rokoch lepší, stále to nie je to pravé orechové a na ich kvalitu by sa tiež dalo hodiny a hodiny pozerať z každej strany. A tak prišla Gemma Burgess, napísala si chabých dvesto aj niečo strán a úplne dostatočne a viac ako vyhovujúco vyplnila akékoľvek prázdne miesto.

Baby z Brooklynu sú úplne ideálna kniha pre všetkých. U mňa to dospelo do toho štádia, že som mala pri každej druhej vete nutkavú potrebu ju nahlas prečítať spolubývaúcej. Jasné, ak máte radšej ružové okuliare, čakanie na princa pravého a nereálne vyznania lásky, Pia vás až tak baviť nebude. Na chlapov totiž nemá až toľko času. Čo je pochopiteľné - jej život je len vlások od toho, aby skončil ešte skôr ako vôbec začal... Neskutočne si však knihu vychutnáte, ak nemáte náladu na rozprávky. Autorka vie veľmi dobre, že život nie je nikdy ideálny a že väčšinou sa "poserie všetko, čo sa dá". Takže svoje postavy nešetrí. Nie je potrebné sa báť. Aj na lásku dôjde. Budú aj hormóny, aj to povestné šialenstvo, aj nie až tak racionálne rozhodnutia. No nebude to hrať prím. Táto kniha totiž nie je o tom, ako si Pia hľadá Pána Pravého. Táto kniha je o tom, ako sa jedna nešťastníčka snaží dať svojmu bytiu hlavu a pätu.

Keďže Brooklyn a vôbec New York samotný je stelesnením úľu plného života, kde sa to len tak hemží, jazyk tejto knihy tomu bude prispôsobený. Tiež sa to tu bude len tak hemžiť. Autorkinmu prejavu nechýba energia. Ale nie taká obyčajná energia. Strany tejto knihy sú plné energie, ktorá vás strhne, úplne vás nabudí a dočasne sa stane takým malým dopingom. Žiadne zdĺhavé opisy a nudné, nič nehovoriace pasáže. Kdeže... Mladistvý jazyk, grády ako sa patrí a rýchly sled udalostí, ktoré vás úplne pohltia.

Gemma Burgess je autorkou, ktorej netreba milióny strán na to, aby vyrozprávala kvalitný a plnohodnotný príbeh. Možnože sa riadi heslom: menej je niekedy viac. Preto sa na nás síce nevysype niekoľko stovák strán, no za to sa na nás vysype plná nálož humoru, zaujímavých situácií, hlbokých diliem a všetkých iných vecí, ktoré vás v súvislosti s dobre zvládnutou knihou napadnú. Pretože ak by som si urobila zoznam veci, ktoré by ideálnej knihe nemali chýbať, v priebehu čítania tohto útleho paperbacku by som si ich všetky pekne odškrtávala a na konci by mi nezostala jedna jediná položka nedotiahnutá do konca.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. Piu si môžete utekať kúpiť do každého poriadneho kníhkupectva alebo to za tých pohodlnejších spraví pár klikov na týchto stránkach.