štvrtok, 21. júla 2011

Letní dumání (3)

No, ale aspoň v skratke. Je to meme, kde vyjarujete svoj názor k nejakej téme. Zoznam tém, a všetko potrebné, čo by ste potrebovali vedieť, nájdete TU.

Upozorňujem vás, že tieto príspevky budú len a len moje názory, takže akýkoľvek nesúhlas, pohoršenie a podobne si buď nechajte pre seba, alebo mi to dajte vedieť nejakým SLUŠNÝM spôsobom.
                                              Čítanie kníh v detstve
Čítam veľa už od mala. Nejako sa to na mňa popri mojej mame a babke nalepilo. Pamätám sa, že ako malá som sa vždy čudovala ako môže mať babka tak veľa kníh. A keď hovorím veľa, myslím tým skutočne veľa, dve izby, kde sú po bokoch police preplnené knihami. Mama zas tých knih až toľko nemá, ale pár políc by sa tiež našlo.
Nepamätám si presne, akú knihu som čítala ako prvú, no čo si spominám tak to bola nejaká kniha o dievčati a jej strašne akčnom psovi. To mi celé letné prázdniny stále dokola a dokola čítali setsernice. Až kým som sa nenaučila čítať. 
K čítaniu ako takému ma priviedla mamka, ešte keď bola mladšia, a ja som bola krpatá, veľa čítavala. Najprv to bolo dosť zlé, ešte keď som nevedela čítať, lebo postupne som už každému liezla na nervy s večnou otázkou, či si neideme čítať. Chvalabohu mi čítanie nerobilo žiadne problémy a ja som sa v prvom ročníku pomerne rýchlo naučila čítať. To bolo moje vyslobodenie a záhuba zároveň.

Keď som nastúpila na základku, moje poobedia vyplnila družina. Neviem presne ako to bolo, ale myslím, že vždy raz mesačne nás vychovávateľka brávala do knižnice, ktorú sme mali pomerne blizko. A už nebolo cesty späť. 
Vtedy som objavila Troch pátračov. Milovala som čítať tie knihy. Najlepšie vtedy ak pršalo alebo bola búrka. 
Keď som mala asi osem rokov mama ma prinútila prečítať Z poľovníckej kapsy. Myslím, že to bola moja prvá hrubá kniha. Keď som to dočítala ja, prečítala si to aj ona, znova.
Neskôr prišiel na rad Harry Potter. Prečítala som knihu, pozrela film. Až po piatu knihy tuším, vtedy film ešte nebol po ruke. Po Polovičnom princovi som si povedala, že ja veru nebudem čakať kým sa preklad sedmičky dostane do knižnice, a tak som uprosila mamku nech mi ju kúpi. Kúpila. 
Pamätám sa, že mi to došlo niekedy v októbri a pršalo. Mama mi uvarila čaj, ja som zhrabla deku, zavrela sa do izby, pritúlila sa k teplému radiátoru, a bol odomnňa celý deň pokoj. 
Medzitým som čítavala dievčenské romány, mám prečítanú skoro celú sériu Medzi nami dievčatami. A tých teda je... :D 
Neviem presne kedy sa to stalo, no raz som povedala, že do knižnice chodiť nebudem. Viem, že knihovníčka mala blbé reči, o tom aké knihy v tom veku čítam. Mala som desať a rok som pokukovala po knižke Netreba sa zaľúbiť do učiteľa. Keď som tú knihu vracala, poslednýkrát som navštívila knižnicu. Na dlhšiu dobu som sa tam neukázala, mne nikto nebude hovoriť čo môžem a nemôžem čítať! :D
Tak som začala chodiť do inej pobočky, ale výber ich kníh bol o dosť chudobnejší, tak som to vzdala. 
Mala som dvanásť, a začala sa nakupovacia mánia.
Vlastne to celé štartlo Twilightom. No a od tej doby prepočítavm každý nepotrebný cent, a využívam všetky možné aj nemožné rodinné zdroje. :D

Podľa mňa by deti mali čítať už od mala. Nie preto, že o rozvíja slovnú zásobu atakďalej, aj keď samozrejme aj to je skvelé, ale preto, že dieťa môže použiť vlastnú fantáziu, pochopiť to po svojom.
Napríklad ja mám šesťročného brata, ktorý je v kuse nalepený na telke a pozerá rozprávky. Keby to apsoň boli pekné rozprávky, ale to sú také bludy! A hoci sa všemožne snažím, sem tam si čítam pri ňom, alebo vezmem nejakú knihu, ešte moju detskú a čítam mu nahlas, veľmi ho to nezaujíma. Čo je si myslím škoda, ale má ešte len šesť rokov, tak snáď sa umúdri. :D Aj keď máva sem tam také nálady, že si sám nejakú vytiahne a príde za mnou, nech mu ju prečítam. Vtedy som od šťastia bez seba. Uá, on dostal rozum! :D
Aj tak je strašná škoda, že čím ďalej tým menej malé deti zajímajú knihy.
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára